Oblátkové železá z roku 1613
Povolanie evanjelického učiteľa v stredoveku bolo náročné. Na jednej strane cirkevná vrchnosť žiadala od učiteľa univerzitné vzdelanie, napríklad z Wittenbergu. Po skončení univerzity absolvent neraz úporne hľadal pracovné miesto, pretože školy neboli všade. Preto niektorí pracovali v zámožnejších rodinách ako súkromní učitelia, alebo hudobníci. Niektorí sa dostali do cirkevných zborov v mestách, alebo vo väčších dedinách, kde boli kostoly a školy. Učiteľ (rektor, rechtor) bol dôležitým pomocníkom zborového farára.
Svoje povinnosti si učiteľ plnil nielen v škole, ale neraz suploval aj obecného notára, keďže jeho plat bol obyčajne veľmi nízky. Učiteľ musel byť najskôr prijatý do príslušného seniorátu (kontubernia) a tu podpísať kontuberiálne zákony a pravidlá. Musel tiež získať vokátor, čiže zmluvu o svojich právach a povinnostiach v cirkevnom zbore. Viaceré informácie o postavení učiteľa v evanjelickách a.v. cirkevných zboroch sa dozvedáme z kanonických vizitácií, ktoré vykonávali po Žilinskej synode 1610 traja zvolení biskupi (superintendetni), ktorí sa do vizitácíí pustili s veľkou horlivosťou. V nitrianskej superintendencii to bol Izák Abrahamides (Hrochotský), ktorý 12. júla 1612 navštívil Sobotište.
Z tejto vizitačnej zápisnice sa dozvedáme o finančnom zabezpečení kňaza i učiteľa (rektora, rechtora). Často sa v týchto zápisniciach opakuje:” Má živnost svou u pana faráře”… a potom sa spomínajú aj jeho ďalšie dôchodky. Znamenalo to, že zborový farár sa musel postarať nielen o ubytovanie, ale aj o stravovanie mladého učiteľa. Neraz trvalo aj viac rokov, kým sa uvoľnilo nejaké farárske miesto, na ktoré mohol biskup ordinovať a vyslať absolventa univerzity, ktorý medzi tým získal aj dobré praktické skúsenosti a mohol sa stať duchovným pastierom.
Jedna z úloh, ktorú učiteľ konal bola taká, ktorá síce vo vokátore uvedená byť nemusela, ale zbory ju často očakávali, alebo aj vyžadovali. Bolo to pečenie vianočných oblátok pre rodiny cirkevníkov. Oblátkové železá, ako sa v tom čase nazýval príslušný “nástroj” na pečenie vianočnýh oblátok (oplatkov) neboli v domácnostiach bežné ako je to často dnes, keď sa pečú oblátky aj v inom ako vianočnom čase. Oblátkové železá boli len spoločné, obyčajne cirkevné. Pán rektor krátko pred Vianocami mal čo robiť, aby pripravil dostatočný počet oblátok k štedrovečernému stolu do každej rodiny. Mal však k dispozícii žiakov, ktorí mu pri pečení pomáhali a potom oblátky aj roznášali. Mal z toho aj určitý malý príjem. Nielen “pán rechtor”, ale aj žiaci, pretože rodiny ich obdarili nejakým grošom, alebo naturálnym darom, ktorý sa k Vianociam hodil. Okrem tejto úlohy piecť vianočné oblátky do rodín, bola tu aj úloha upiecť dostatočný počet oblátok z ktorých sa vystrihovali malé oblátky k prisluhovaniu Večere Pánovej. Preto všade tam kde bol kostol, opatrovali a chránili ako oko v hlave aj oblátkové železá.
Nebolo to inak ani v mestečku Sobotište, kde bol v stredoveku pomerne veľký evanjelický cirkevný zbor. V starom kostole železá opatroval kostolník. Kostolnícka služba bola vtedy nielen dôležitá, ale aj vážená. Čo sa však nestalo. V roku 1613 kostolník v Sobotišti, pred sviatkom Vstúpenia zistil závažnú a nepríjemnú vec. Niekto oblátkové železá z kostola odcudzil. Kostolník to okamžite nahlásil pánovi rechtorovi Mikulášovi Smetanovi, ktorý bol vtedy v Sobotišti obecným notárom. Mal aj pomocníka Ondreja Mráza. Pán rechtor podal nepríjemnú správu svojmu nadriadenému, farárovi Melchiorovi Višňovskému (Wyšnovskych), ale aj richtárovi mestečka Sobotište. V roku 1613 bol za richtára zvolený Martin Vanek (Vaňkovych). Richtára vtedy nazývali aj fojt. Bolo to pomenovanie bežné pomenovanie na susednej Morave i Čechách. V latinských listinách sa používal aj titul judex, sudca, keďže v právomoci richtára bolo nielen starať sa o veci obecné a cirkevné, ale aj súdiť a trestať menšie previnenia proti obecnému poriadku.
Všetci zainteresovaní boli z tejto udalosti nepríjemne vyrušení. Veľmi dobre a správne tušili, odkiaľ asi vietor fúka. Na hrade Branč a v jeho okolí sa zdržiavalo v tom čase cisárske vojsko. Domáci cisárskych vojakov nazývali jednoducho “Nemci”. Všetky vojská, nielen opozičné, ako boli napríklad povstalecké čaty Bočkajových hajdúchov, ktoré cez obec prechádzali rabovať na Moravu, ale aj vojská cisárske obyčajne nedostávali dostatočný žold a preto si bežne “prilepšovali” krádežami, vydieraním a rabovaním domáceho obyvateľstva. Obce a mestečká, ak mali z čoho, radšej sa vopred s vojakmi dohodli na nejakom “výpalnom” a poskytli vojakom dobrovoľne jedlo a ich koňom obrok a seno. Ak si začali vojaci brať naturálie sami, neraz to skončilo veľmi zle. Úplným vyrabovaním, ba i smrťou sedliaka, ktorý sa bránil, lebo nemal dosť potravín ani pre svoju rodinu.
Aj nemeckí žoldnieri sa potulovali po dedine. Zašli nielen do habánskaho dvora, kde sa dohovorili po nemecky, ale u majetnejších habánov našli potraviny skôr, ako v domoch poddanských. Neraz brali všetko, čo im prišlo pod ruku. Ani kostoly neboli výnimkou. Ukradnuté veci potom na inom mieste speňažili a tak získali groš aj na “trúnok”. Kto však mohol vojakov obviniť z krádeže, ak neboli prichytení pri čine? Naviac, keďže ich pobyt trval už dlhšie, bolo možné, že niekde v okolí, alebo na blízkej Morave oblátkové železá už predali.
Hovorievalo sa: “Keď je bieda najväčšia, pomoc Božia najbližšia”. Tak prišla aj sobotišťanom pomoc. Na hrad Branč ( vtedy sa hovorilo “na zámek”), prišli dedinčania z neďalekého Osuského. Práve týmto vojaci železá ponúkli a oni ich pomerne lacno, za 2 a pol zlatky od vojakov kúpili a niesli si ich domov. Bolo to práve vo sviatok Vstúpenia Krista Pána na nebesá v roku 1613.
Cestou späť sa zastavili v dedinke Bukovec. Tu ich zastavil prietržký fojt, pán richtár Ján Muc, ktorý sa tiež uberal na zámok. Hneď zisťoval, ako sa to stalo, že majú pri sebe vec, ktorá zjavne mohla pochádzať len z kostola. Keď zistil, ako k oblátkovým železám prišli, vyplatil im vydanú sumu dva a pol zlatého a železá im odobral. Nedovolil ich vyniesť za hranice hradného panstva, pretože Osuské patrilo už do panstava susedného, korlátskeho. Páni z hradu Korlátko by mu nedovolili čokoľvek podnikať na ich území.
Zanedlho potom prišiel do Prietrže Petráš Kulhavých (Petrák), sobotištský mlynár a dozvedel sa tu o tejto akcii pána fojta Jána Muca. Ten vyhlásil, že ak sa pôvodný majiteľ nájde, prepustí mu železá za tú istú sumu, ktorú on za ne zaplatil. Keď mlynár Petráš Kulhavý (Kulhavych) prišiel domov, zvesť o zmiznutí želiez sa už rozšírila po celom mestečku. Preto vzal zo sebou spolususeda (spoluobčana), pána majstra blanára, čiže kožušníka ako svedka a spolu sa vybrali do neďalekej Prietrže. Keď sa u richtára znovu preverili všetky fakty, vyplatili mu dva a pol zlatého a železá mohli odniesť domov. Hneď ich aj odovzadali pánovi richtárovi, ktorý bol ochotný z obecnej kasy výdavok vyplatiť, ale mlynár Petráš Kulhavých, nech mu to naveky slúži ku cti, si nevzal za železá ani halier.
Práve pre tento skutok kresťanskej dobročinnosti, vyslúžil si zápisničné poďakovanie, ktoré napísal do obecnej zápisnice pán notár a rechtor Mikuláš Smetana. Táto zápisnica sa zachovala v obecnej truhlici až do prechodu frontu počas druhej svetovej vojny. Vtedy väčšina dokumentov z truhlice zhorela. Zápisnicu však už predtým odpísal Ladislav Pauliny a od neho sobotištský kňaz Pavel Beblavý a tak zachoval jej obsah a tento príbeh o stratených a znovu nájdených oblátkových železách.
Chcem preto prerozprávaním tohoto skutočného príbehu z roku 1613 jednak vzdať úctu naším predkom, poctivým richtárom, obetavým pánom rektorom a kňazom, kostolníkom i cirkevníkom, akým bol Petráš Kulhavých, ale aj L.Paulínymu a skromnému a pracovitému kňazovi Pavlovi Beblavému, ktorý túto “starinu”, ako on hovorieval, zachovali pre nás.
Napokon možno ako “hapyend” dodať, že tieto oblátkové železá, i keď boli čiastočne poškodené a boli už dané do starého železa sa mi podarilo pred odvezením do zberných surovín zachrániť a po zreštaurovaní sa vrátia do starej truhlice v sobotištskom kostole.
Ľubomír Batka st.
Pramene:
Pauliny, Ladislav, in Slovenské pohľady: Dáta k dejinám hradu Branč, roč.1888, č.3, s. 67-68,
Archív CZ Sobotište
Slovak