Zaplačme nad svojimi hriechmi

Znova je tu vzácny čas Adventu, ale žiaľ, neubudlo ani dnes z duchovnej biedy. Času, kedy Advent by mohol byť iný, keď človek v pokore uzná svoje viny. Diabol pokúša ľudí a ničí dobré mravy, svet nechce počúvať čo Kristus vraví, neprijíma slovo o pokání. Slovo Pánovo musí sa naplniť, nik sa mu neubráni. Plačte nad sebou a pokánie čiňte. Pokánie je cesta k obnove. Cesta, ktorou sa zároveň otvára človek evanjeliu, ktoré sa mu zvestuje. Volanie k pokániu môžeme vnímať v spojením so súdom aj s Božím hnevom, ktorý sa zjavuje na ľudský hriech, na našu neposlušnosť, vzdorovitosť. Ježiš nás vedie k pokániu, ktoré je cestou obnovy v našich životoch. To je ten krok k reformácii – obnove. V pokání, kde vo svojej biede a prázdnote predstupujeme pred Boha ako tí, ktorí nemajú nič. Ako sa Ježišova výzva ujíma v našich životoch a v životoch zborov? Pozeráme na hriechy iných, ale nastavujme zrkadlo sami sebe. Ako ma Pán Ježiš chce viesť? Náš život má byť permanentným pokáním. Pokánie má vzrastať z nášho poznávania Božieho kráľovstva. Pokánie bez poznania evanjelia, bez poznania Božej milosti, nemôže byť skutočným pokáním. Je len strachom vedúcim do zúfalstva. Neberme nadarmo Božie evanjelium, neberme na ľahkú váhu milosť Pána Ježiša Krista. Výzva k pokániu je vecou celého nášho života. Volaní sme aj my k pokániu a aby sme žili ako Božie deti.

Je známy fakt, že slová previnenie a hriech v tom biblickom zmysle slova  akoby ľudí prestali znepokojovať. Potom to má dôsledok, že ľahko dochádza ku klamstvu, podvodom, násiliu, kde sa skutočnosť k hriechu ignoruje, znižuje, znevažuje. Tam nemožno od ľudí očakávať ľútosť nad hriechom a vinou. Nerozoznávame svoje pochybenia. V ľudskej povahe je sklon k samoospravedneniu, obhajobe vlastných postojov aj za cenu, že obhajujeme stanoviská chybné, sebecké a zaslepené. Dokážeme ešte pred Bohom a ľuďmi uznať, že sme sa previnili? Alebo už sme voči hriechu imúnni a nemáme svedomie.

„Ale Ježiš sa obrátil k nim a povedal: Dcéry jeruzalemské, nenariekajte nado mnou. Ale nariekajte radšej nad sebou a nad svojimi deťmi.“  Lk 23, 28

Pán kráča na Golgotu, nesie svoj kríž, chvíľa smutná a veľmi bolestná. Preto aj toľko plaču. Vidieť Ježiša v tejto biede a ponížení, to nikoho nemôže nechať chladného bez sĺz a náreku. O to viac nás zaráža Ježišova výčitka adresovanú ženám. Mysleli by sme, že Ježiš tento súcit prijme, poteší Ho, pookreje, posilní. Vie ale, že je to solidarita falošná a nesprávna. Plačte nad sebou, znamená naša bieda a náš hriech. Ak chceme tomu dobre rozumieť musíme zaplakať hlavne nad sebou. Vyzýva nás k pokániu. Ak chceme pochopiť Kristov kríž, čiňme pokánie. Ježiš vie, že udalosti v živote, ktoré nás bolia a trápia prevyšujú nás svojim obsahom a niekedy aj rozmermi , pretekajú nám pomedzi prsty, nevieme si s tým rady môžeme to pochopiť len, keď nad sebou zaplačeme. Len v pokání a pokore. Zaplakať nad sebou je vzácna náboženská skúsenosť, pretože máme veľa hriechov, máme nad sebou aj veľa plakať. My plačeme väčšinou nad tým, že máme málo peňazí alebo, že máme veľa práce, málo oddychu, plačeme, keď si nás niekto nevšimne, keď sa nám deje krivda, nespravodlivosť, ale koľkokrát plačeme nad tým, že sme hriešni a bezbožní, ľahostajní k cirkvi aj k Pánu Bohu.
Najkrajšie biblické udalosti sa odohrali vtedy, keď človek nad sebou zaplakal. Keď Ezau, brat Jákoba, utekal naproti svojmu bratovi po dlhých rokoch hnevu a nepriateľstva a padli si okolo krku a hlboko zaplakali, keď sa stretli. Či keď sa starozákonný Jozef, syn Jákobov, bratmi predaný do otroctva v Egypte stretáva so svojimi bratmi, ako plakal v Benjamínovom objatí. A Dávid, ten vznešený kráľ, plakal veľmi trpko niekoľkokrát nad svojimi rozhodnutiami a nad svojim hriechom. Spomeňme prorokov Ezechiela, Eliáša, Elizeusa aj kráľa Chizkiju, ktorému prorok Izaiáš hovorí o jeho hriechu padá na kolená a trpko zaplakal a aj kňazov na čele s Ezdrášom, keď sa vrátili z Babylonského zajatia postavili oltár, zhromaždili sa pred ním, padli na tvár a plakali. Plakali nad tým, akí sú a aký je Boh. Nadovšetko však slzy apoštola Petra, keď zradil Pána Ježiša Krista – ako hlboko, trpko zaplakal. Akoby plač otváral priestor k Božiemu požehnaniu. Plač hriešneho človeka nie je obrazom jeho slabosti, ale je obrazom Božej moci v našom živote.
Keby sme viac plakali nad svojim hriechom a nad hriechom svojich detí a vnúčat, keby bolo v našom živote viac pokory a poslušnosti voči Bohu a Jeho Slovu možno by sme videli zázraky. Ak to urobíme, budeme prekvapení ako veci začnú fungovať, vzťahy sa začnú uzdravovať a ochladnutá láska rozkvitne. Ježišove slová platia so všetkou vážnosťou aj o nás tak, ako kedysi o ženách z evanjelia. Naučme sa plakať nad sebou aj teraz, aby sme mohli prísť do Božieho kráľovstva, kde už nebude nad čím viac zaplakať, lebo nebude tam ani sĺz, ani bolesti, lebo každú slzu zotrie z očí nám náš Boh.

 

Pokoj Vám!!

Leave a Reply