Roky naše osmičkové – 4. časť

                                                       Roky naše osmičkové… (4. časť )

                                                                   1848  – 2018

                                               1888

     Tento “super osmičkový rok” priniesol udalosť, ktorá  sa hlboko dotkla najmä našej Evanjelickej a.v. cirkvi, ale aj celého slovenského národa. Dňa 21.februára 1888 zomrel v Hlbokom Dr. Jozef Miloslav Hurban. Bol jednou z najvýznamenjších osobností našej cirkvi, ale aj nášho slovenského národa. Hlavné udalosti a zápasy, ktoré vybojoval, sú pomerne dobre známe, preto v tomto prehľade spomenieme iba heslovite niektoré z nich.

     Národné prebudenie nastalo pri pamätnom pochode Štúrovej mládeže na Devín 24.apríla 1836, kde všetkých študentov inšpiroval k tomu, aby si k doterajšiemu menu pripojili aj slovenské meno (Miloslav) a v jeho duchu slúžil “pravde a národu”. 

     V službe cirkvi začínal ako kaplán na Brezovej pod Bradlom. V roku 1843 sa stal farárom v Hlbokom, kde už v tom istom roku spolu s Ľ.Štúrom a M.M.Hodžom uzákonili stredoslovenské nárečie ako spisovný jazyk. So Samuelom Jurkovičom založili “Slovenské národné divadlo v stolici nitranské” v Sobotišti a spolupodielal sa aj na tvorbe pravidiel Gazdovského spolku v Sobotišti v roku 1845, ktorý sa stal prvým peňažným svojpomocným spolkom v Európe. J.M. Hurban bol aj iniciátor Žiadostí slovenského národa v stolici nitranskej v roku 1848, neskôr aj prvý predseda Slovenskej národnej rady a jeden z hlavných vodcov slovenského povstania v rokoch meruôsmych (1848- 1849). Bol zakladateľ Pastorálnej konferencie kňazov v nitrianskom senioráte, spisovateľ a autor viacerých kníh a množstva článkov z oblasti teologie, filozofie a národnej osvety. Tiež básnik a aktívny účastník patentálnych zápasov a biskup cisárskym Patentom zriadenej superitendencie do jej zániku. V nie poslednom rade bol aj horlivý duchovný pastier, evanjelický neoortodoxný teológ a mysliteľ. 

      Maďarizačný tlak mu neumožnil stať sa úspešným v politickom živote. Keď tretíkrát kandidoval za poslanca do snemovne, úrady ho obvinili z buričstva a dostal sa do väzenia (od septembra 1869 – do mája 1870). Potom žil pod policajným dohľadom. Občas si zašiel na dišputu k priateľovi a príbuznému, čáčovskému zemanovi Ivanovi Smrtičovi. Tento bol agnosticky zameraný a s Hurbanom viedli dlhé napínavé polemiky. Vtedy sa Hurban upokojoval bafkaním zo svojho čibuku (fajky). Smrtič mal syna Ivana, ktorý študoval v Anglicku. Avšak viac ako štúdiu sa venoval vtedy populárnemu novému športu, jazde na vysokom kole. Predné koleso malo priemer až 1,5 m a zadné bolo malé. Otec nebol nadšený a v rozhovoe s Hurbanom sa vyjadril, že by bol radšej, “aby to, čo má Ivan v nohách, mal radšej v hlave”. Ivan štúdium ukončil v roku 1888, ale svojej záľuby sa nevzdal a na jedných pretekoch zvíťazil a s vencom víťaza prišiel domov. Noviny Vlasť a svet o ňom písali ako o “svetochýrnom atlétovi, prvom šampiónovi strednej Európy”. 

      Hurbanovi na smrteľnej posteli prislúžil Večeru Pánovu jeho priateľ, prietržský kňaz Ladislav Paulíny. Po zaopatrení zaspal a už sa neprebudil a tak dokonal svoj požehnaný život. Hurbanov pohreb bol skutočnou národnou manifestáciou prebudeného národa. (“Bije zvon slobody, čujte ho národy, kto ho nepočuje, obanuje! )”. Maďarská senická vrchnosť zakázala pochovať Hurbana slávnostne uprostred cintorína a určila mu miesto v rohu cintorína, kde pochovávali samovrahov. Až neskôr prišlo k exhumácii jeho telesných pozostatkov a hrob bol prenesený do stredu cintorína, kde ho zdobí monumentálny pomník podľa návrhu arch.Dušana Jurkoviča.

                                                 1908

       Udalosť, ktorá sa odohrala na Balkáne v tomto roku, iba zdanlivo nesúvisela so životom nášho národa, ktorý patril vtedy pod “ochranné krídla” Františka Jozefa, cisára Rakúsko-Uhorskej monarchie. Ten sa rozhodol anektovať Bosnu a Hercegovinu, ktorá dovtedy patrila pod Osmanskú ríšu. Tento krok mal za cieľ ukázať silu Rakúsko-Uhorska a posilniť jeho veľmocenské postavenie. Protestovali proti tomu nielen Osmani, ale najmä Srbsko a Čierna Hora, ktoré sa cítili ohrozené, a preto vyhlásili mobilizáciu. Predbežne k vojne ešte nedošlo, ale udalosť silne “priložila pod kotol” v situácii, keď temer všetky štáty Európy, Ruska i Turecka dúfali a tešili sa na vojnu, od ktorej si sľubovali zisky na úkor svojich susedov. Rozbuškou vojny sa stal atentát na následníka trónu Františka Ferdinanda v Sarajeve v júni 1914, ktorý bol otvorený pre splnenie niektorých túžob slovanských národov v ríši. Aj hrdina Haškovho románu Jozef Švejk vedel, čo to bude znamenať. Keď sa dozvedel: ” Tak nám zabili Ferdinanda” – v hostinci u Kalicha takmer prorocky vyhlásil: ”Válka jest jistá. – Bude se to řezat”.

     

                                                  1918

 

      Prvotné nadšenie z vojny v celej Európe už dávno vyprchalo a štáty ktoré sa zaplietli do vojny, sa dostali do hospodárskej, spoločenskej, ale najmä morálnej krízy. Celkovo sa do bojov v prvej svetove vojne zapojilo 28 štátov, ktoré zmobilizovali 70 miliónov vojakov. Vojna by bola nezmyselne pokračovala, avšak po neobmedzenej ponorkovej vojne sa rozhodli dovtedy neutrálne Spojené štáty americké vstúpiť do vojny proti Nemecku. Do Európy poslal prezident Wilson jeden milión vojakov a množstvo vojenskej techniky, najmä tankov, lietadiel, munície a tiež chýbajúcich potravín. Tento krok jednoznačne rozhodol o výsledku vojny a v rokovaniach o jej skončení a povojnovom usporiadaní Strednej Európy. 

       Nemecku a Rakúsku – Uhorsku nepomohol ani nečakaný Brest-litovský mier, ktorým sa Rusko pre domáce problémy rozhodlo vystúpiť z vojny a oslabilo tak štáty Dohody. V Amerike, v Pittsburgu predstavitelia amerických Slovákov a Čechov spolu s T.G.Masarykom 30.mája 1918 podpísali dohodu o vytvorení spoločného česko-slovenského štátu. Nádej na jeho uznanie zvýšilo úspešné ťaženie česko-slovenských légií v Rusku a prezieravá a obetavá služba M.R.Štefánika. V zahraničí sa formálne utvorila dočasná vláda Česko-Slovenska. 18.októbra bola podpísaná deklarácia v Pittsburgu a Masaryk vo Washingtone oznámil vytvorenie Česko-slovenského štátu. Všetky maďarské a rakúske snahy znemožniť rozpad monarchie, a tak vytvorenie národných štátov, zlyhali. Dňa 28. októbra v Prahe a 30.októbra 1918 v Martine bol vyhlásený spoločný štát Čechov a Slovákov, Československá republika. Trvalo však ešte niekoľko mesiacov, najmä na Slovensku, kým sa nová štátna moc reálne ujala svojich práv, a stálo to ešte veľa úsilia i obetí.

                                                1938

       Rok 1938 bol rokom dvadsiateho výročia vzniku republiky, ale aj podpísania Pittsburskej dohody v Amerike. Konfrontačné ovzdušie vtedajšej Európy neobišlo ani našu republiku. 21.marca predniesol Dr. Jozef Tiso v parlamente deklaráciu parlamentného klubu, v ktorej odmietol čechoslovakizmus a zdôraznil nevyhnutnosť autonómie Slovenska.

      29.septembra 1938 sa zišli v Mníchove zástupcovia štyroch veľmocí: Nemecka, Francúzka, Talianska a Anglicka. Na druhý deň Hitler, Mussolini, Daladier a Chamberlein podpísali “ o nás bez nás” dohodu, v skutočnosti diktát, o “zmrzačení” republiky. Spolu s vynútenými územnými ústupkami Poľsku a Maďarsku v nasledujúcich týždňoch stratila ČSR asi 1/3 územia a 34% obyvateľov. Nemecko bez jediného výstrelu získalo pohraničné opevnenia, dôležité továrne a zdroje surovín. Daladier, pri návrate a vystúpení z lietadla oznámil: “Priniesli sme Európe mier”. – Dňa 21.októbra 1938 vydal Hitler smernicu armáde o zákroku proti Československu: blesková okupácia Čiech a Moravy a izolovanie Slovenska. Už 14.marca nasledujúceho roku nastal “deň samopašnosti”…

                                                1948

    Slovensko vstúpilo do povojnovej Európy po boku spojeneckých národov a antifašistickej koalície najmä vďaka vzniku SNP. Počas vojny sa však udiali aj “úsmevné” príbehy. Takým bol bezpohyby akt, keď v decembri 1941 Slovenský štát vypovedal vojnu Anglicku a dokonca aj USA. Tento akt nebol doteraz formálne zrušený…

         Víťazstvo nad fašizmom si začala privlastňovať na úkor iných demokratických síl KSČ a KSS. Postupne s pomocou SSSR dosiahli zvrat v politickom vývoji, ktorý nazvali “víťazný február”. V máji 1948 si komunisti nechali potvrdiť svoju moc voľbmi. Bola pripustená však už iba “jednotná” kandidátka. I tak sa ešte 14 % voličov odvážilo hodiť prázny lástok, teda hlasovali proti. “Vyčistený “ parlament bez problémov schválil nielen hranicu vlastníctva pôdy na 50 ha, ale aj znárodnenie podnikov a poštátnenie veľkoobchodu. Následne bol prijatý zákon o vytváraní JRD (kolchozov) a ďalšie o zoštátňovaní súkromného sektoru a likvidovaní všetkých nezávislých spolkov a inštitúcií. Ožobráčenie širokých vrstiev pracujúcich priniesla “menová reforma”, v pomere  50 korún ku jednej novej, pri väčšom obnose v kurze ešte horšom.  Aj cirkvi boli podriadené dozoru štátu zákonmi o tzv. Hospodárskom zabezpečení cirkví štátom č. 218 a 219/49.

                                                 1968

   Slávny, ale aj tragický rok v dejinách ČSSR bol rok 1968, nazývaný vzletne “pražská jar”.  Nový svieži vietor a nádejný výhľad do budúcnosti priniesli návrhy a reformy, ktoré iniciovala skupina “reformných komunistov” na čele s obľúbeným Slovákom Alexandrom Dubčekom. Systém, ktorý sa začal pomaly budovať, sa nazýval “socializmus s ľudskou tvárou”. V apríli usporiadali študenti vysokých škôl pochod na Devín, ako spomienku na “štúrovský Devín”, kde sa prihovorili kolegom študentom aj zástupcovia teologických fakúlt. Za našu EBF prehovoril  brat Vladko Macalák. Desaťtisíc prítomných študentov aplaudovalo a prevolávalo: ”Nech žije cirkev!” Kto sa tohoto pochodu zúčasnil, nemôže naň do smrti zabudnúť.

      Žiaľ, zabudnúť nemožno ani na 21.august 1968, keď vojská Varšavskej zmluvy na čele so Sovietskou armádou L.Brežneva tankami a množstvom vojska udusili závan slobody. Životom zaplatili toto oslobodenie spod údajnej kontrarevolúcie i študentka Danka Košanová na schodoch UK, Peter Legner       a mnohí ďalší. Dňa 26.augusta bola podpísaná dohoda o “konsolidácii”  a 16.októbra v Prahe dohoda o “ dočasnom pobyte” sovietskych vojsk na území republiky. Začala sa 22 – ročná okupácia. Poučenie z krízového vývoja je, že komunizmus je nereformovateľný.

                                           

                                                     

                                                       2018

      Nevieme, čím všetkým sa ešte zapíše do dejín tento plynúci rok. Dávne príslovie hovorí, že “história je učiteľkou života”, i keď žiaci túto učiteľku zriedka rešpektujú. My však naďalej dúfajme v milosť Pána dejín, lebo “v Jeho rukách sú aj naše časy”. (Ž 31,16 a)

                                                                                  Ľubomír Batka st.

Leave a Reply