Otrok nie, syn áno!

                                                                        Otrok nie, syn áno!

R 8, 14-17: 

Lebo všetci, ktorých duch Boží vedie, sú synovia Boží. (15) Neprijali ste predsa ducha otroctva, aby ste sa zase báli, ale prijali ste ducha synovstva, ktorým voláme: Abba, Otče! (16) A ten istý duch, spolu s naším duchom, že sme dietky Božie. (17) Ale ak sme dietky, sme aj dedičia, a to dedičia Boží a spoludedičia Kristovi, ak s Ním trpíme, aby sme s Ním boli aj oslávení.“ Amen.
____________________________________________________________

         Milí bratia a setsry v  Kristu Ježiši!

 

        Otroctvo, nevoľníctvo i poddanstvo boli  ako systém a forma spoločenských vzťahov dávno zrušené, ale občas nás prekvapí a šokuje otroctvo iného druhu. Takým je otroctvo hriechu, diabla a smrti. 

Nemusí to byť nutne taký hrubý prejav poviazanosti mocou zla a duchom pomsty, ako sa to stalo nedávno v Devínskej Novej Vsi, kde istý človek stupňujúci sa konflikt so susedmi rešil 6 násobnou vraždou a potom samovraždou. Takéto masakry sa stali aj u nás aj inde vo svete a sú iba tou povestnou špičkou ľadovca, na ktorú sa sústreďujú oči ľudí. Vtedy si mnohí povedia v sebe: Hľa, čoho je schopný človek spútaný otroctvom hriechu nenávisti! Život však ide ďalej a upokojenú hladinu rozčerí až nejaký nový brutálny čin, ktorý sa udeje v bližšom, či širšom okolí.

 

   Tú hladinu však už nerozčerí napríklad: správa o rozvode manželov. Ešte nedávno pred oltárom vyslovovali významný sľub a očakávali verejnú oslavu svojej veľkej lásky, ale dnes  je z ich vsťahu hŕbka vychladnutého popola. Keďže často tým trpia najmä  ich deti, vieme, akou duchovou  záťažou prechádzajú. Premena lásky na nenávisť – je smrťou lásky a je tragédiu. Následné tragédie v rôzych podobách nedajú na seba dlho čakať.   

     Pri  príležitosti otvorenia nového školského roku povedal kompetetný človek v mestečku Senica, že polovica senických detí žije v neúplných rodinách. To je úroveň, ktorá zhruba kopíruje celosloveský priemer.

Je možné, aby tak veľké zlo vlastým deťom pôsobila rodičovská láska? 

Tú by sme právom očakávali pri vernosti manželským sľubom. Tam, kde panuje viac duch zla, tam pôsobí otroctvo hriechu. Panovať však začal skôr, ako došlo k rozvodom. A táto skutočnosť je dôkazom toho, že  manželia sa už zrejme dávno predtým dali viesť duchom pokušiteľa, ktorý odporuje Bohu. Na začiatku je spravidla odmietnutie pôsobenia Ducha Svätého v Slove a v sviatostiach, opovrhnutie modlitbou a následky nenechajú na seba dlho čakať! 

   Každý prejav ducha otroctva sa nás najviac dotkne vtedy, ak sa prejaví celkom bízko, tzn.v našej rodine. Za takú považujeme nielen rodiny  osobné, ale v zmysle slov Písma Svätého aj rodinu Cirkvi.Rodina je základnou bunkou spoločnosti, ale aj Cirkvi. Tak, ako v tele  začína  svoju zhubnú činnosť obávaná rakovina jednou chorou bunkou, ktorá napáda ostatné a šíri pohromu, tak je to aj v živom organizme rodine, alebo cirkvi. V súvise so začiatkom nového školského roku som navštívil niekoľko rodín, v ktorých som sa nádejal, že dodržia svoje krstné sľuby a deti budú viesť v sile Ducha Svätého a v duchu Božieho detinstva. Nestalo sa ! Až v dvoch prípadoch som bol otrasený skutočnosťou, že tieto rodiny ako rodiny už vlastne neexistujú, lebo manželia sa medzičasom rozviedli.

    

     Apoštolské slovo nám hovorí dnes základnú pravdu o kresťanskom spôsobe života, a v konečnom dôsledku aj o kresťanskom riešení  problémov, ktoré sa môžu vyskytnúť v spolužití ľudí. To však je možné iba tam, kde platí, že dávame priesor Duchu, aby nás viedol, oslovolal, povolával a posväcoval a zachovával v jednote a v spoločenstve, ktoré On chce mať a dať.

    „Lebo všetci, ktorých Duch Boží vedie, sú synovia Boží. Neprijali ste ducha otroctva, aby ste sa zase báli, ale prijali ste ducha synovstva, ktorým voláme: Abba, Otče“. Tohto Ducha Božieho sme prijali v Krste svätom, ale my ho potrebujeme prijímať aj po Krste cez Slovo, prinášané v bohoslužobnom spoločenstve viery. Áno tu, v duchovnej  rodine Božích detí, otvorených  a poslušných Božiemu Duchu. Potom sme a môžeme byť vpravde Božími deťmi a počítať s Božpou pomocou, požehnaním a darmi Ducha Svätého, medzi ktorými nechýba ani ten najväčší, ktorým je láska.

 

    Tí, ktorí  pomoc Ducha Svätého neprijímajú, alebo odmietajú, majú v sebe iného ducha. Život vždy ukáže, aký je to duch. To je duch otroctva hriechu, ale aj duch strachu a  duch straty nádeje života večného.

   Zmyslom kresťanskej výchovy, ktorá sa má diať v rodincáh a pokiaľ možno aj v škole, aspoň na náboženskej výchove a výučbe je, aby sme našli odvahu viery a radosť z toho, že smieme k Pánu Bohu prichádzať ako k Otcovi, o ktorom vieme, že nám chce dať to najlepšie . Všetko potrebné telesné i duchovné požehnanie.

V sile viery nájdeme chuť i radosť z toho, že Mu smieme ďakovať za to, čo vykonal pre nás v svätom  Krste, ale aj po ňom, keď nás predchádza svojou láskou, darom odpustenia hriechov a otcovským povzbudením k novému životu. 

Boží Duch v našom duchu nám vždy potvrdí a osvedčí, že sme milované Božie deti, ktorým Otec otvoril nebo a pomáha nám na ceste do neho a nie do hriechu, smrti a moci pekla. Hriech síce číha  pri dverách vždy, je pred našimi prahmi. Nielen zvonku, ale je aj za našimi prahmi v domoch, v rôznych rafinovaných podobách. Číha na nás i na naše deti a je našou povinosťou chrániť ich, tak ako ich chránime na cestách, alebo kdekoľvek inde. Nie vždy je však rodič blízko! Nie vždy je tu ochranná matkina, či otcova ruka, ich slovo, ich pohladenie. Ak však dovoľujeme, aby Duch Boží pôsobil v našom i ich duchu, On je a môže byť s nimi vždy a chce im i nám pomáhať. Otroctvo hriechu nie je nutnosťou, ktorú musíme niesť na svojich pleciach. Aj keď diabol žne úspechy na mnohých miestach, pre kresťana platí:“ Vzoprite sa mu, pevní vo viere a utečie od vás“. Útoky diabla a jeho služobníkov môžu pôsobiť hrôzostrašne, môžu  dokonca spôsobovať určitú mieru martýria, teda utrpenia pre Krista, pre    vernosť nášmu Pánovi, ale napokon sa ukáže, že sú to dravci, mocnosti, hradby a kolosy „na hlinených nohách“ (kniha Daniel)….

 

      Dnes ďakujeme Pánu Bohu za všetko Jeho požehnanie: pomoc, ochranu a dar lásky a za to, že ich pre nás má doteraz. Za dar života, že „od počatia v živote matiek našich bol snami“ . Zvlášť aj za dar Krstu svätého ! Ďakujeme Mu za zasľúbenie, že On bude s nami, ak to my chceme a ak príjmeme Jeho Ducha, ktorý prichádza od Otca i Syna! „Nežne a láskavo nás volá „  k odvahe viery a k úprimnej vďake, ktorá neponižuje nikoho, ale dáva  nám tvár a obraz, na ktorý sme boli pôvodne stvorení.

Svojou láskou nás povzbudzuje v dobrom boji viery, aby sme sa nebáli, nedesili, neklesali na duchu, nerezignovali na dobro a lásku v našom živote a vo vzťahoch v manželstvách, v rodinách, vo vzťahoch medzi generáciami, i vo vzťahoch v Cirkvi. „Ako posledný nepriateľ bude zničená smrť“, hovorí a zasľubuje Boh. Raz sa ukáže v plnosti, v moci a sláve, že „sme deti Božie, a tak aj dedičia Boží“ -áno, i „spoludedičia Kristovi“, ktorí dostanú účasť na Jeho večnom živote a Jeho večnej sláve . Amen. 

 

                       Kázeň-14.nedeľa po Sv. Trojici – Začiatok škol.roka 2010 –  Ľ.Batka st.


Leave a Reply