Príhovor pred spoveďou

                                                            Príhovor pred spoveďou

 

Ó, Baránok nevinný, poklad žitia jediný,

hľa, ku Tvojim nohám padám, 

o milosť a lásku žiadam. Amen. (ES 1O5,3b)

 

Ef 5,1-8:

     Keď sa Pán Ježiš naposledy posadil k hodu Paschy, povedal: „Túžobne som si žiadal jesť s vami tohto veľkonočného baránka, prv, ako by som trpel.“ (Lk 22,15). Chcel by som i ja vám, milí oltárni bratia a  sestry, v duchu  týchto slov hneď na úvod povedať, že som si v duchu žiadal jesť práve s vami paschálnu večeru, seder – , ako hovoria dnešní Židia, Hod baránka a v rámci sederovej večere prislúžiť vám aj Večeru Pánovu. Tú túžbu som mal už dávnejšie v srdci, ale nemal som odvahu vám to predostrieť. Iba br.seniorovi som sa o tom zmienil,, ale dohodli sme sa, že tak možno niekedy urobíme, no nie skôr, ako sa spoločne na tom  dohodneme a spoločne sa k tomu pripravíme. Sederovú večeru na Zelený Štvrtok sme si „odskúšali“ už viackrát v našej rodine. Br.senior nechcel, aby som pre takýto spôsob vykonania Večere Pánovej  dnes „trpel“ ja, (- veď utrpenie nášho Pána je dostatočné za nás).

 

    Túžil som vás tu privítať už vlani, v tomto treťom evanjelickom chráme v Sobotišti, pretože vlani sme slávili niekoľko významných výročí. Medzi nimi aj smutnú spomienku, keď v septembri uplynulo 3OO rokov, ako bol tunajším evanjelikom definitívne odobratý ich druhý chrám. – Ale boli aj radostnejšie výročia: 15O rokov od zakúpenia nových oceľových zvonov z Bochumu a 1OO- ročnica  peknej veže, dielo arch.M.Harminca. Tak bola naplnená túžba kňaza Pavla Beblavého, rok pred jeho smrťou. – Sobotište  je starou farnosťou a vôbec prvý kostol bol postavený zrejme už v hrade Branč. Jeho zbytky sú zreteľné ešte aj dnes v ruinách hradu.  Odobratý kostol bol postavený a prestavaný za pôsobenia evanjelického farára  a seniora Plavečsko – braneckého senioráta Ambróza Lucae – Rybošiho v r.1636 a v tom istom roku bola postavená  aj kaplnka v tunajšom kaštieli. Slávili sme aj 4O-ročnicu posviacky  fililálneho kostolíka v Rovensku. A aby tých výročí nebolo málo, stretli sme sa tu aj pri mojom osobnom jubileu. Keďže v tom čase sa moja túžba – sláviť s vami Večeru Pánovu nenaplnila, stretávame sa tu teda až dnes.

Túžba  jesť s vami „hod veľkonočného baránka“ je vec, ktorá ma zaujímala už pre získanie reálnejšiej predstavy, ako to približne všetko prebiehalo vo večeradle v „onú večernú chvíľu „ a ako asi mohli rezonovať slová Pána Ježiša pri ustanovení Jeho Svätej Večere.

      Dnes mám plniť Božie poverenie: volať k pokániu oltárnych spolubratov a spolusestry, sprevádzať vás pri spovedi tak, aby vaše pokánie bolo úprimné a túžba po prijatí milosti ešte silnejšia a úprimnejšia.

Všetci  poznáte tú ťarchu, hovoriť k „profesionálom“, ktorí poznajú Písmo a Božie Slovo tak dobre, ako aj ja, a lepšie,  ktorí za príkladom žalmistu z 1. Žalmu- „nechodia podľa rady bezbožníkov, na cestách hriešnikov nestoja, ale v zákone Hospodinovom  majú záľubu  a o Jeho zákone rozjímajú dňom nocou.“ Je to ten pocit proroka Nátana, keď mal prehovoriť k Dávidovi a povedať mu od očí:“ Ty si ten muž“! On si zvolil na úvod podobenstvo. Ja zase, vám dobre známy text, slová ap.Pavla  z listu efezským kresťanom, ktoré ste pravdepodobne aj vy vo vašich zboroch v tohtoročnom pôste čítali a predkladali svojim poslucháčom.

Tým som si dlhé lisotvanie v Písme uľahčil, ale na druhej strane sťažil, ak mám zaujať vašu myseľ a pozornosť dôverne známymi slovami. Druhou  ťažkosťou je samotná spoveď, v ktorej máme kráčať najskôr cestou pokánia, poznania a vyznania našich hriechov, cestou ľútosti v dôvere, že nám budú hriechy odpustené a že absolúcia nebude prislúžením lacnej milosti, ale vpravde Božím dielom pri nás a v nás.

 

     Táto ťažkosť je dobre známa aj všetkým vám, keď konáte pred Večerou Pánovou spoveď. Nemáme istotu, či sa naše ovečky kajajú úprimne, ako pri všeobecnej spovedi hovoria. Nemáme istotu, či všetci naozaj svoj hriech spoznali a či sa potom sľub polepšenia života, onoho „svietenia pred ľuďmi“ naozaj prejaví v novote života. A to nie ako zásluha, ale ako dôvod  chvály Boha. Dôvod velebenia Toho, ktorý je živý a koná  medzi nami dielo záchrany.

To je totiž to, čo nás trápi a o čom v iných súvislostiach už oveľa otvorenejšie a kritickejšie hovoríme. Ako som to už vlani z dotazníkov o VP v našom MyS zistil a potvrdzuje sa to opäť a znovu, osobnú spoveď sme my evanjelici temer opustili, na osobnú spoveď  a na naozaj osobné rozhrešenie zabudli. A to jednak naši cirkevníci a s nimi aj my, ich duchovní pastieri. Samozrejme, ak sa stretáme ako kňazi cirkvi a tí, ktorí učia iných poznať zákon Boží a zo zákona hriech, je to predsa len iné. Aj keď to už nehovoríme  a nepripomíname priamo v Agende, vieme, že kto sa úprimne nekajá, nedostáva odpustenie hriechov.

     

     Ap.Pavel nám stavia teda pred náš zrak celý Boží zákon. Obe tabule Desatora, aj keď to priamo nespomína. Vieme, že obsahom celého zákona Božieho je láska. Ono prikázanie lásky k Bohu a k našim blížnym.Výzva: “Žite v láske“ je tak jasným a zrozumitenľým slovom: žite podľa Božieho Slova! Žite podľa Boha a napobodňujte Ho v láske. V mnohej trpezlivosti, dobrotivosti, v odpúšťaní, v milovaní pravdy a vôbec tak, ako v Hymne lásky na inom mieste ap.Pavel o pravej láske hovorí.

 

     Keď dnes voláme ľudí k životu v láske, máme presne tú istú ťažkosť, akú poznali aj apoštolovia a vlastne všetky generácie pred nami: vysvetliť, čo a aká je pravá láska. Rozdiel je v tom, že dnes sa informácie šíria oveľa rýchlejšie ako voľakedy a tak aj všetky možné zlé príklady a konanie, ktoré sú deformáciou lásky slúžiacej, dávajúej, trpezlivej a dobrotivej. Naši poslucháči vidia oveľa viac sebalásky, až po  úplne prevrátené chápanie lásky.

      Apoštol ho spomína ako „smilstvo a nečistotu“. Nielen vtedajší pohania tak žili. Podľa vtedy známeho sloganu: „žiť po korinstsky“ znamenalo to žiť úplne neviazane. Aj neskorší a dnešní  novopohania  praktizujú smilstvo ako niečo bežné a tzv. normálne. A nielen pohania, ale aj nimi ovplyvnení kresťania. Viem, že toto nie je  nejakým aktuálnym hriechom v kňazsve a v bratstvách, i keď  sa to vylúčiť nikdy nedá. Iba chcem povedať, že ak sa tak stane, je to pre Cirkev a jej život, pre  misiu a  evanjelizáciu veľký balvan, ba priamo určitá kliatba.

 

       A predsa tu stojíme pred vážnym problémom, ak si uvedomíme, že 

na našom milom Slovensku, kde žijeme a pracujeme v Cirkvi Kristovej, podľa vlaňajších štatistík: 4O zo 100 sobášebých párov sa rozvádza! Rozvody rozožierajú naše rodiny a zbory, ničia a zamorujú ovzdušie  lásky, v ktorom musia vyrastať mnohé deti. Preto si klaďme otázku: sme v stave ešte povedať to, čo chce Boh? Sme v stave povedať i to, čo nechce? Plníme Jeho vôľu, alebo prislúžime pokojne absolúciu všade a všetkým? Klesá nám rapídne pôrodnosť, hoci  mladí  „žijú spolu“,- ale ponajviac: „na psiu knižku“. Rodičia sa už ani nepokúšajú to kritizovať, tobôž nie zmeniť. A čo my, ktorí to máme povedať, ako Nátan už spomenutému Dávidovi?

 

   Vlani, koncom roku, Švédska evanj. cirkev- za príkladom niektorých amerických, schválila na Synode zákon o požehnávaní homosexuálnych párov. My sme sa ešte zmohli na protest – ale ustojíme to? Nórska cirkev pre zmenu neustála tlak priateľov zvierat  a rôznych iných združení a synoda umožnila cirkevné pohreby domácich miláčikov…zvieratiek.

Apoštol hovorí: „vy to ani len nespomínajte medzi sebou!“ Ak, tak len ako hriech. Ale hriech, Boh nenávidí …

Nie že by sme teda my sami prepadli starému pohanskému štýlu života, ale  ide o vernosť vo vyučovaní, v zvestovaní Božej vôle, ale oznamovaní aj trestu za nekajúcnosť. Ide aj o to, konať podľa druhej časti Kristovho slova: „ktorýmkoľvek zadržíte, zadržujú sa“.

 

     Podobne by sme mohli uvažovať o masovom a starobylom „náboženstve“, ktoré -myslím, že Voltair- nazval ako také, ktoré spája všetkých ľudí. Ap.Pavel hovorí o „modloslužbe, ktoru je lakomstvo.“ „Lakomec, ktorý je modloslužobníkom, nemá dedičstva v Kráľovstve Kristovom a Božom“. Vieme, ako už SZ Izrael zlyhával ako celok, ako vedel prepadnúť rôznym typom modloslužby a potom musel niesť dôsledky svojho zlyhania.

   

    Opäť by som nechcel  tvrdiť, že evanj. kňazstvo a bratstvo  prepadá modloslužbe, lakomstvu, alebo mamonárstvu, i keď zvody a útoky pokušiteľa prichádzajú. Skôr sa dnes pýtajme, či naša bohoslužba  naozaj nesie znaky jednoty v učení? Vernosti ordinančným sľubom, vernosti učeniu  Symbolických  kníh a teologiclému odkazu M.Luthera? Či neraz nevajatáme s rôznymi prúdmi, ako sme ich v historickom kontexte poznali už od dôb reformácie až podnes. Aj napr. v samotnom učení o Večeri Pánovej a o Krste (sviatostiach). Či ako kazatelia naozaj rozlišujeme a zákon a evanjelium a nezamieňame ich, čím zneisťujme svojich poslcháčov?!

       

     Z tohto dôvodu by bolo asi najsprávnejšie, aby spoveď, aj ako osobnú spoveď, sme mali- najlepšie u br. seniora, ktorý by mal možnosť napomenúť, usmerniť a upraviť nás. I naše SPK by sa mali pravideľne venovať úlohe zvesti Slova, kázni  a sviatostiam.
 

     Napokon, je tu dôležité odporučenie, výzva apoštolského napomenutia do Efezu i smerom k nám! Viac, ako samotným  vymenovávaním zlyhaní a pohanských reliktov spomínajte: dobrorečenie! Dobrorečenie, ako všetci vieme, milí bratia  a sestry –  po grécky povieme: eucharistia. Osobne si myslím že ap.Pavel naozaj má na mysli ten pravý pokrm a nápoj, ktorý  posilňuje v dobrom, ktorý dáva milosť hriešnikom, ktorý otvára oči a je ochranou pred zvodmi, bludmi a hriechami, ktoré by mohli spoločenstvo cirkvi rozleptať! Dobororečenie – vďakyvzdávanie,  je to, čo robil Pán Ježiš pred svojimi učeními, keď potom „lámal chlieb a podával“ s tými jasnými, nespochybniteľnými slovami:“ Toto je moje telo, ktoré sa za vás vydáva! Toto je krv novej zmluvy, na odpustenie hriechov!

Doborečil Bohu a Otcu, že dal svojho Syna pre naše spasenie, pre záchanu z moci hriechu, diabla a smrti! Je to poukaz na to, že i my stále smieme a  máme dobrorečiť, lebo Pán Boh neprestáva prisluhovať dar milosti skrze Krista Pána. Slúži i nám skrze Neho, aby sme  „život mali a hojne mali“.

 

   To je ten hlavný dôvod, prečo som i ja túžil jesť s vami ten pravý chlieb života, telo Ježiša Krista a prijímať Jeho krv, ako dar milosti a lásky, pre utvrdenie viery,  pre istotu spásy, ktorá je nám darovaná a pre spoločentvo, ktoré trvá aj vo večnosti. Dobrorečme teda spoločne i my ako spoločenstvo služobníkov, dobrorečme s celou Cirkvou  i nebeskými zástupami:“ Hoden si, Baránok zabitý, vziať slávu, česť, dobrorečenie na veky vekov“! Amen.     

 

       

                                                 Sobotište 28.3.2010. Príhovor ku kňazom MyS – Ľ.Batka st.


Leave a Reply