Spomienka na Synodu 1993 v Uhrovci

Spomienka na Synodu 1993 v Uhrovci

Spomienka na Synodu 1993 v Uhrovci – Striebornici po 25. rokoch.

Udalosti po 17. novembri 1989 – po nežnej revolúcii, alebo “po kšefte s komunistami”, ako hovorieval + Ján Langoš – v našej krajine i v cirkvi začali naberať rýchly spád. Valili sa jedna za druhou v rýchlom slede a mnohí si vtedy mysleli, že všetky nahromadené problémy sa rýchlo a ľahko vyriešia.

Spúšťačom reformného a “revolučného“ pohybu v cirkvi sa stal generálny konvent ECAV v dňoch 30.11.- 2.1.1989 v Žiline, na ktorom boli vznesené mnohé požiadavky na zmeny v cirkvi, medzi ktorými dominovala požiadavka, aby odstúpil z úradu generálny biskup, generálny tajomník a generálna rada ako aj tí seniori, ktorí boli najviac skompromitovaní svojou spoluprácou so štátnou správou. Olej do ohňa prilialo už vyhlásenie gen. biskupa pred 17. novembrom, že “cirkvi v ČSSR majú veľké slobody, ktoré ani všetky nevyužívajú”, ale po generálnom štrajku opäť v televízii povedal, že “cirkev i on sám boli vystavení štátnemu útlaku”.

Už na tomto konvente zaznela aj taká požiadavka, aby bola zvolaná synoda, ktorá by zmenila Ústavu ECAV tak, aby nositelia cirkevných hodností boli v budúcnosti volení len na šesť rokov. Znakom vnútorného zápasu v cirkvi bolo, že tieto požiadavky vyslovovali viacerí zo strany mladších farárov, ktorí v predvečer konventu požiadali gen.biskupa o dialóg mimo cirkevnej pôdy, ale o pláne sa dozvedeli aj neordinovaní a žiadali, aby sa tohoto rozhovoru mohli zúčastniť aj oni. Tak sa stalo, že sa dialóg včlenil do programu generálneho konventu, ktorý sa tak stal konventom plným vášnivých roztržiek. K pokániu volali vedenie cirkvi aj starší farári, ktorí patrili do skupiny postihnutých nielen minulým štátnym režimom, ale aj vrchnostensko – cirkevnými orgánmi ECAV.

Neskúsenosť mladších radikálnejších farárov i nejednota starších, rôznym spôsobom postihnutých, ktorí už nový dejinný zlom ani neočakávali a preto nemali ustálený žiaden plán a víziu, dala napokon skúsenému vedeniu cirkvi možnosť vydať: Vyhlásenie účastníkov Generálneho konventu určené všetkým zborom cirkvi. V ňom sa uvádza program, proti ktorému sotva možno niečo namietať, až na to, že ho chceli realizovať tí istí, ktorí dovtedy zastávali všetky vyššie funkcie a úrady v cirkvi a za daný stav niesli najväčšiu zodpovednosť. Vo Vyhlásení sa uvádzalo: “Obraciame sa na vás s povzbudením k modlitebnému úsiliu v zboroch za duchovné prebudenie, obživenie a nápravu duchovného stavu v cirkvi, jej zborov. Konajte evanjelizáciu…v seniorátoch budú pracovať vnútromisijné výbory…zapájajte do cirkevnozborovej práce najmä laických pracovníkov. Chráňte sa odsudzovania bratov…”. V tomto liste bol aj prísľub zvolania “synody, ktorá by novelizovala doterajšiu Cirkevnú ústavu alebo vypracovala ústavu novú, cez otázky vzťahu cirkvi a štátu, až po hodnotenie politicko – spoločenských udalostí v roku 1968 – a to čo najskôr, nie však unáhlene.“ 

             Ovocie sejby totalitného režimu, ktorým bola narušená dôvera vo vzťahoch trvajúca už od smutne povestných 50 – tých rokov 20.storočia viedla k tomu, že Vyhlásenie prišlo neskoro. Naviac, Vyhlásenie nebolo vôbec v mnohých zboroch čítané. Medzi tým sa totiž v Ružomberku zišiel a konštituoval Koordinačný výbor Verejnosti proti násiliu v ECAV (KV VPN v SECAV). Do zborov prišiel začiatkom januára 1990 jeho Spravodaj, ktorý oznamoval vznik a program VPN. V Dokumente č. 2 – 3  bolo vyslovených sedem požiadaviek. Najradikálnejšie boli: “1. Okamžité odstúpenie generálneho biskupa Dr. Jána Michalku, 2. Zrušenie Generálneho biskupského úradu, ktorý bol v roku 1951 vytvorený ako nástroj štátu na ovládanie cirkvi a zasahovanie do jej vnútorných záležitostí”. Zároveň KV VPN žiadal presunutie právomocí “na dva existujúce dištriktuálne úrady”, vyrovnanie sa s dedičstvom KMK, slobodu tlače a slobodné a demokratické voľby v cirkvi. VPN v SECAV vytvorilo deväť pracovných skupín, z ktorých prvá mala poverenie spolupracovať s oficiálnou skupinou cirkvi na príprave novelizácie CÚ.

Až po Vianociach prišiel do zborov aj otvorený list režimom postihnutých farárov: “Vyhlásenie štátnymi i vrchnostensko – cirkevnými mocenskými zásahmi postihnutých evanj. farárov k situácii v našej Evanj. a. v. cirkvi v ČSSR”. Okrem iného tiež žiadali odstúpenie generálneho biskupa a uvádzali: ”Na Vaše miesto nemusí byť nikto vyvolený. Prihovárame sa za stav pred voľbou osobitného generálneho biskupa, ktorý sa stal vlastne manipulovateľným exponentom ateistického režimu v našej cirkvi. Sme tej mienky, aby aj všetci ostatní funkcionári (seniori, konseniori, členovia generálnej rady a generálneho presbyterstva) zložili svoje funkciu, do ktorých sa dostali zväčša mocensko – administratívnymi manipuláciami za asistencie cirkevných tajomníkov. Nech sa potom vykonajú legálne voľby podľa CÚ najmenej z 2 – 3 kandidátov…”.

Udalosti sa posunuli dopredu kritickým prejavom dozorcu VD MUDr. Karola Wurma na zasadnutí Generálneho presbyterstva na GBÚ dňa 9.1.1990, v ktorom spomenul aj nutnosť konania novej synody. Po ďalšom rokovaní KV VPN 19.1.1990 na GBÚ došlo k prísľubu vzdania sa funkcií generálneho biskupa a vedúceho kancelárie GBÚ k 1.3.1990. Členmi KV VPN, doteraz žijúci, boli: Daniel Midriak, Slavomír Sabol, Miroslav Dubek, Igor Mišina, Ľubica Sobanská, Milan Horínek, Ivan Eľko, Ján Bunčák, Rudolf Záhumenský, Peter Soták, Jozef Grexa, Ondrej Sýkora a JUDr. Ján Juran. Konateľmi boli J. Juran, B.Kolény, M.Horínek, D.Midriak a D.Veselý.

Tieto a ďalšie dramatické udalosti viedli ku konaniu Synody v Liptovskom Hrádku 4.júna 1991, ktorá novelizovala dovtedajšiu CÚ z r. 1951 a otvorila cestu ku konaniu novej Synody, ktorá mala za cieľ prijať úplne novú CÚ. Jej zasadnutie predchádzalo viacero ďalších zásadných zmien, medzi ktoré patrila voľba nového gen. biskupa v osobe Pavla Uhorskaia a gen. dozorcu MUDr. M.Beňu.

Na príprave synody participoval novozaložený ZED a jeho orgány v seniorátoch (SPK). Zakladajúce VZ ZED sa konalo v dňoch 12. a 13. februára 1990 v Piešťanoch. Prítomných bolo 183 a v druhý deň 165 duchovných. Túžbou staršej generácie farárov, ktorým boli počas reálneho socializmu odňaté štátne súhlasy k duchovnej službe, bola nejaká forma rehabilitácie. Najaktívnejší z nich skončili priamo vo väzení ( 37) a po návrate z výkonu trestu nenašli vždy dostatočné pochopenie a pomoc zo strany vedenia cirkvi. Niektorí farári pracovali po strate štátneho súhlasu (60) v civilných zamestnaniach a prirodzene túžili po určitej satisfakcii, i keď žiaden z nich si nenárokoval aureolu mučeníctva. Väčšina mala snahu rehabilitovať službu cirkvi v zmysle nie právnom, ale hlavne v zmysle medicínskom, čiže ako uzdravenie cirkvi z rán, ktoré utŕžila v časoch totality. Niektorí z nich sa do služby vrátili a práve z ich podnetov sa rodila túžba obnoviť aj ZED (Združenie evanjelických duchovných) ako stavovskú organizáciu farárov a dobrovoľné združenie, ktoré bude pracovať na duchovnom a intelektuálnom povznesení kňazstva a kvality jeho služby. Z týchto túžob sa napokon podarilo ZED obnoviť. V odkaze nadväzujúcom na + Juraja Struhárika boli aktívny najmä br.Pavel Proksa, Daniel Veselý a mnohí ďalší. Významnú prednášku o “rehabilitácii cirkevnej správy” povedal Dušan Albiny.

Ciele, ktoré chcelo ZED v tejto oblasti presadzovať boli viaceré. Požiadavkou bola právna subjektivita dištriktov, slobodné voľby na všetkých stupňoch cirkevnej správy, zrušenie Generálnej rady a GBÚ ako štvrtého stupňa cirkevnej správy. Konkrétne názory na túto otázku sa v obsiahlej diskusii veľmi rôznili. Bol návrh mať iba jedného biskupa pre celú ECAV, ďalší preferovali dvoch s tým, že starší z nich bude súčasne generálnym biskupom, čiže išlo o návrat pred rok 1951. Bol návrh aj na zriadenie troch rovnocenných dištriktov, s jedným centrom, kde by sa osobitným štatútom vymedzila právomoci biskupa sídliaceho v hlavnom meste. Bol návrh aj na zriadenie sedem biskupských úradov a dokonca aj návrh mať “arcibiskupa”, čo by znamenalo kodifikovanie štvorstupňového riadenia cirkvi. Bolo mnoho výhrad aj k samotnému pomenovaniu “generálny” biskup, ktoré delegáti žiadali zmeniť na pomenovanie “vedúci”, alebo ”predsedajúci” biskup, ktorý by zastupoval cirkev smerom k štátu a k zahraničiu. Napokon VZ ZED prijalo niekoľko dôležitých uznesení a medzi nimi aj návrh na zvolanie novej synody.

V Uznesení sa uvádza: ” V otázke cirkevnej správy sme sa zhodli na potrebe návratu ku stavu spred rok 1951, kedy generálnym biskupom bol starší v úrade z dvoch dištriktuálnych biskupov. Súčasne si uvedomujeme, že je potrebné zachovať ústredie cirkvi v Bratislave a určiť vedúceho kancelárie s vymedzením jeho právomocí osobitným štatútom, ktorý bude potvrdený generálnym konventom”.

              Už v tomto medziobdobí pred Synodou v Uhrovci prichádzalo k určitým vnútorným pnutiam, ktoré vyplývali z rôzneho teologického zamerania jednak medzi kňazmi samotnými, ale aj medzi duchovnými a neordinovanými členmi cirkvi. Prvý stret sa odohral medzi novozvoleným gen. dozorcom M. Beňom a medzi vedením ZED-u, ktorý viedol k odstúpeniu generálneho dozorcu. U niektorých členov cirkvi prichádzalo aj k sklamaniu a rezignácii.

ZED na zasadnutiach SPK postupne prichádzal ku konsenzu, že je nutné obnoviť právnu subjektivitu dištriktov, ktoré by boli tri, podľa počtu krajov na Slovensku. O tom svedčí list predsedu ZED-u z 25. mája 1993, v ktorom je už uvádzaný aj termín i miesto konania novej synody v Uhrovci. Pre mňa osobne ako delegáta na Synodu za MYS a súčasne člena výboru ZED ( zapisovateľ) bolo uspokojujúce konštatovanie:

” K návrhom za tri dištrikty sa pripojil Východný dištrikt a niektoré senioráty zo Západného, čo v súvislosti s vrátením právnej subjektivity dištriktom; je vhodné riešenie, aby gen. biskup bol súčasne dištriktuálnym biskupom s poverením reprezentovania celej cirkvi, bez osobitného stupňa cirkevnej správy”.

     Taký bol konsenzus aj v MYS a s týmto mandátom sme spoločne a  radostne cestovali do Uhrovca – Striebornice. Tunajšia chata, či horský hotel bolo veľmi vhodným prostredím ku konaniu synody. Po organizačnej stránke bolo všetko pripravené a v Striebornici nás očakával príjemný a obetavý personál, takže pre rokovanie synody boli vytvorené ideálne podmienky. Prihlásil som sa do prvej pracovnej skupiny, ktorej úlohou bolo spracovať pripomienky a prípadné pozmeňujúce návrhy k oblasti cirkevnej správy. Tu však prišlo k prvému, pre mňa nemilému prekvapeniu, keď z predkladaného návrhu bolo zrejmé, že sa reálne počíta zo zachovaním postu generálneho biskupa i štvrtého stupňa cirkevnej správy. Hneď v prvej prestávke som sa medzi štyrmi očami obrátil na Daniela Veselého s otázkou, kde sa vzal takýto predkladaný návrh, kto za ním stojí a či ho ako členovia ZED-u máme brať vôbec vážne, vzhľadom na všetko to, čo tejto synode predchádzalo. Odpoveď br. Daniela Veselého ma veľmi prekvapila. Bola stručná: “Pavel na tom trvá a návrh pripravila skupina právnikov”. Pavlom, ktorý na tom trval bol novozvolený generálny biskup Pavel Uhorskai. Paradoxom bolo, že ho do tejto funkcie navrhol ZED a vyjadril mu plnú dôveru. Týmto nečakaným rozhodnutím boli mnohí sklamaní i roztrpčení.

Samotný návrh novej cirkevnej ústavy vypracoval právny výbor, pod vedením osvedčeného štátneho legislatívca a vtedy už generálneho právneho zástupcu JUDr. Milana Kiráľa, CSc. Účinne a rutinovane mu sekundoval JUDr. Dušan Roll. Synode predsedali Pavel Uhorskai, predseda Synody z duchovného stavu a JUDr. Ivan Šenšel, predseda Synody z laického stavu a súčasne dozorca VD zastupujúci gen. dozorcu. Podpredsedami Synody boli: JUDr. Ján Juran  JUDR.Dušan Roll z laického stavu a Andrej Kvas a Daniel Veselý z duchovného stavu. Brat I. Šenšel sa pokúšal byť určitým spájajúcim tmelom medzi stúpencami návrhu ZED a predostretým návrhom CÚ. Vysvetlil plénu, že predkladaný návrh novej Ústavy je “moderný” a preto “štíhly”, preto ho bude možné postupne ľahko dopĺňať príslušnými cirkevnými zákonmi.

Návrh novej ústavy bol väčšinou hlasov schválený 22. 6.1993 a prítomní oduševnene zaspievali hymnu: Hrad prepevný. Napokon Synoda v Uhrovci prijala aj uznesenie, že ak by v ECAV vládla mienka, že treba túto ústavu zmeniť, môže na jej zmene začať pracovať nový právny výbor. Večer pri debate som osobne zablahoželal JUDr. Kiráľovi a JUDr. D. Rolovi za profesionálne zvládnutú úlohu, pričom som si však neodpustil štipľavú poznámku: “Vyviedli ste nás bez rebríka na povalu”!  Na moju otázku prečo súhlasili, aby ďalšia Synoda pracovala s návrhom ZED, odpovedali s úsmevom: “Prijatý návrh platí, ale cirkev nemá kapacity na spracovanie novej ústavy. A ústavy sa obyčajne rýchlo nemenia”! Ich názor plne potvrdil ďalší vývoj v cirkvi, ktorá návrhy na reštrukturalizáciu nevie a nedokáže pokojne a racionálne zrealizovať. Preto aj terajšie voľby znamenajú voľby do štruktúry, ktorú samotní kandidáti formálne kritizujú, ale kandidáciu do funkcií prijímajú. Ako sa hovorí, nič nového pod slnkom…Samotná Ústava ECAV (Ústavný zákon č.1), trvá napriek dvom uzneseniam o jej zmene (z Uhrovca a Martina) dodnes. Ústava má Preambulu a šesť častí, rozdelených na 50. článkov ktoré sa stručne a podrobnejšie rozdeľujúca na viaceré body a písmená. Dôležité prechodné a záverečné ustanovenia prinášala aj jej siedma časť. CÚ nadobudla účinnosť 1. januára 1994.

 

Nová CÚ priniesla právnu subjektivitu dištriktom, slobodné voľby na všetkých stupňoch cirkevnej správy a dovoľuje pomerne pružne riešiť situácie v ECAV a v cirkevných zboroch. Neobsahuje síce explicitné vyhlásenie, že všetka moc v cirkvi pochádza z cirkevných zborov, ale túto skutočnosť ako samozrejmú predpokladá. V tomto duchu boli tvorené a schvaľované aj nové cirkevné zákony a nariadenia. Tieto zákony dovoľujú, aby si cirkevné zbory slobodne volili farára, dozorcu a presbyterstvá a iné potrebné orgány. Zmenou oproti minulosti, keď voľba farárov doba doživotná, je určené 10 ročné volebné obdobie. Seniori, biskupi a iní cirkevní funkcionári sa volia na šesťročné obdobie, s možnosťou kandidovať iba dva krát po sebe. Umožňuje konať misiu,  budovať cirkevné školstvo i diakonickú službu. Umožňuje zborom zodpovedne hospodáriť, tvoriť rozpočet a prijímať i záverečný účet. Poskytuje možnosť získavať a chrániť majetok cirkevného zboru. Nenaplnili sa predstavy starších farárov – obnoviť všetky niekdajšie cirkevné spolky. Budúcnosť ukáže, či zmena štatútov cirkevných spoločenstiev, najmä premena SEMu na Občianske združenie bola správna. V prípade neskôr založenej spoločnosti Reformata sa ukázalo, že to bola zásadná chyba a nedostatok, keďže cirkev nad svojím vloženým majetkom v Reformate mala sťaženú kontrolu. Aj dnes ide o to, aby sa funkcionári o všetko starali zodpovedne a vydávali pravidelne počet zo svojho šafárenia.

 

Cirkevné zákony, ktoré sa postupne tvorili a tvoria, museli byť samozrejme neskôr aj novelizované. Brat gen. dozorca JUDr. Ivan Šenšel na túto tému hovorieval múdre a jednoduché pravidlo: ” Ak je cirkevný zákon zlý, tak ho zmeňme! Ak je dobrý, tak ho dodržujme”. Nová CÚ bola a je nepochybne veľkým darom pre službu cirkvi. Veľkou možnosťou synodálno – presbyteriálneho systému dnes je, že Synoda môže byť zvolané kedykoľvek.  Dokonca Synoda môže pracovať nepretržite, resp. jej výborom nikto pracovať sústavne nebráni. Dôležité je, aby cirkevné zákony, nariadenia, štatúty a iné právne normy vždy zachovávali “ducha ústavy”. Ak zákony prichádzali niekedy pomaly, alebo neboli vždy najlepšie po právnej stránke formulované, je možné ich novelizovať a opraviť. Keďže stála za nimi nielen profesionálna právna skúsenosť, ale aj entuziazmus neraz hraničiaci s detskou neskúsenosťou, nutne prichádzali aj novelizácie ( aj novelizácie novelizácií). Občas sa objavuje snaha tvoriť zákony “na mieru šité” len na konkrétne situácie alebo zámery, čo je vždy zlá cesta. Podobné problémy a ťažkosti má aj naša SR. Napokon platí, že ani najlepšie zákony nie sú zárukou “rehabilitácie” – uzdravenia spoločnosti alebo cirkvi, ak sa nedodržiavajú, alebo úplne obchádzajú.

Nie je pravdou, že keď máme Písmo Sväté, Synodu a zákony nepotrebujeme. Práve Písmo nás učí, že už apoštolovia konali napr. prvé voľby, keď na miesto Judáša: ”Postavili dvoch: Jozefa, ktorý sa menoval Barsabáša mal prímenie Spravodlivý, a Mateja …Nato im dali lósy; a lós padol na Mateja i bol priradený k jedenástim apoštolom”. (Sk. ap. 1, 23- 26) Znateľ Písma vie o zvolanom apoštolskom konvente v Jeruzaleme (r. 41 po Kr.), ktorý riešil štyri dôležité vtedy aktuálne problémy a otázky prvotnej cirkvi a z ktorého vzišli príslušné zákony a napomenutia. (Viď: Sk.ap. 15, 1 – 35)  Mohli by sme spomenúť už Mojžišove zákony vydané pre ľud Izraela po vydaní Desatora ( 5 M počnúc 12 kapitolu a nasl.), alebo Józuom zvolané zhromaždenie dvanástich kmeňov do Síchemu, na ktorom bolo prijaté dôležité uznesenie. ( Joz 24, 15- 28) Tu vidíme, čo je pravá vernosť Písmu (Sola scriptura)

Naše dnešné problémy nepramenia z toho, že máme v cirkvi CÚ a zákony, ale z toho, ale ich mnohí vôbec, alebo len veľmi málo poznajú a preto ani nezachovávajú. Naviac, dnes sme svedkami toho, že ak sa niekto snaží ustanovenia tejto CU a zákonov plniť, vydáva sa to za  “centralizáciu moci”, alebo jej uzurpovanie. Plnenie povinností volenými predstaviteľmi ( Viď 6. časť CÚ – Cirkevní predstavitelia) je bezohľadne napádané, ale nedbalosť v plnení povinností je vyhlasovaná za “právo” a cnosť. Otázkou je aj to, či sú slobody zaručené touto ústavou dostatočne využívané.  Napríklad možnosť a povinnosť biskupov “vykonáva kanonické vizitácie” (Čl.43,4, ,c) , nesplnil ani jeden z doteraz účinkujúcich novozvolených biskupov a podobne aj seniorov, ktorý “najmenej raz za tri roky kontroluje činnosť cirkevných zborov seniorátu”. ( CÚ Čl. 42, ods. 4, b)

Napriek všetkým našim nedostatkom 25.výročie konania prvej slobodnej Synody ECAV v Uhrovci – Striebornici je dôvodom vyznať: “Eben – Ezer, až potiaľto bol s nami Hospodin”. ( 1 S 7, 12 )

             Ľubomír Batka st.

Poznámka: Citácie v texte sú z materiálov v osob. archíve, alebo z osobnej spomienky pisateľa.

 

Leave a Reply