Náš Prímluvca

Náš Prímluvca

„A tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti.“  R 8, 26

 

Toto je hlboký zdroj znakov všetkých Božích detí, ktoré sa nedajú vymenovať- naše slabosti. Toto je niečo, čo rozoznávame; slovo priamo z našich sŕdc, „ naše slabosti“. Apoštol to hovorí aj o sebe „naše slabosti“ a tak seba počíta medzi tých, ktorí majú slabosti. Áno, čím dlhšie žijeme pod kázňou Ducha, tým viac cítime naše slabosti, takže nakoniec povieme: Všetko v nás je len slabosť.
Aký je Boh a čo robí, to je niečo celkom iné. Ale v nás sú len slabosti a to najviac prežívame vo veciach, ktoré sú nám najdrahšie a najdôležitejšie, ako sú duchovné myslenie, naša viera, naša láska, naša kresťanská vážnosť, naše modlitby. V takých oblastiach najviac cítime naše poblúdenia.

Aj keď nám Boh dal nové duchovné myslenie, predsa sa niekedy správame ako slepci. Nevidíme v Písme ani najjasnejšiu myšlienku. Priamo pred našimi očami sú pevné základy pre potešenie- práve vhodné pre hriešnikov na konci s rozumom. A predsa, akoby sme ich nevideli. Sme ako muž, ktorý stojí pred múrom a nevidí ho.
Nielenže veríme, že Boh je všadeprítomný, my to cítime aj v našom svedomí, cítime, že vidí aj naše najtajnejšie myšlienky. A aj napriek tomu prežívame dni a hodiny, akoby Boh neexistoval. Ani vo chvíli pokušenia sa Ho nebojíme a neprežívame potešenie z Jeho prítomnosti v úzkosti alebo pri modlitbe. Čo z toho vyplýva? Takéto veci musíme považovať za naše „slabosti“.

Aj keď nám Boh dal svojho Syna, takže pre nás nie je nič väčšie a drahšie ako Kristus, stále sú chvíle, keď sa správame, akoby nebolo Krista a my by sme sa mali pred Bohom postaviť vo vlastnej spravodlivosti. Aj keď nám Boh dal veľmi pevné základy pre našu nádej spasenia, naša nádej a naše očakávanie sú často také slabé, že cez dlhé obdobia prechádzame bez myšlienky na to, že smerujeme do večnej slávy. Nie, nám sa niekedy zdá, že tá nádej je len snom v našich srdciach a našich pocitoch, je to akoby túžba, ktorá sa naplní až vo chvíli ukončenia nášho života.
Hoci Boh v našich srdciach spôsobil novú lásku, často si môžeme všimnúť, že v prvom i v poslednom rade myslíme na svoj vlastný prospech. Je síce pravda, že keď sme sa stali Božími deťmi, bol do našich sŕdc vložený Duch modlitby a modlitba by mala byť- ako aj niekedy je- najvzácnejšou vecou Božích detí, niekedy nemáme chuť sa modliť a uprostred modlitby nás môžu ovládať márne myšlienky. Tieto veci sú bezpochyby veľkými slabosťami.

Keď si nielen uvedomíme a uznáme, ale skutočne prežijeme, že naše slabosti sú veľké, máme tendenciu si zúfať. Vtedy apoštol hovorí: Nezúfajte, máme Potešiteľa: „Duch prichádza na pomoc našim slabostiam“. „Sám Duch“ hovorí apoštol. Tento Duch je veľký Potešiteľ, Vodca, Utešiteľ a Prímluvca, ktorého náš nebeský Otec- vďaka zásluhám a prímluvám Syna- poveril úlohou sprevádzať  a navštevovať deti počas ich pozemskej púte.
So všetkým, čo nám Boh dal v Kristovi, so všetkými prostriedkami milosti a prácou Ducha v našich srdciach, by sme nemohli úspešne prejsť cez toľké nebezpečenstvá a ťažkosti, ktoré nás čakajú, keby nás Duch nenavštevoval, neviedol, nevaroval a nepotešoval. O takých veciach hovoril Kristus učeníkom, keď ich pripravoval na svoj odchod od nich a práve v tom čase opakoval zasľúbenie iného Radcu.

Okrem toho im dal najslávnejšie zasľúbenia. Uistil ich, že aj keď ich teraz opúšťa, nenechá ich bez útechy. Určite Ho znovu uvidia a dostanú radosť, ktorú im žiadny človek nebude môcť vziať. Povedal im, že v dome Jeho Otca je veľa príbytkov, že On im ide pripraviť miesto, že poznajú cestu, veď bol ňou On sám, a že príde znova a prijme ich k Sebe.
Týmto im vysvetlil, že nie sú celkom bezpeční pred množstvom nebezpečenstiev. Dal im zasľúbenie, ktoré často opakoval, že im pošle iného Radcu, Ducha pravdy, a že ten Duch bude prebývať v nich naveky a pripomínať im všetko, čo hovoril.

Všetci by sme si mali hlboko do našich sŕdc vryť myšlienku, že nie sme ponechaní sami na seba, do našej vlastnej starostlivosti, a že naše víťazstvo v boji nezávisí od našej sily. V inom prípade by sme všetci boli stratení. Sám Duch pomáha v našich slabostiach. Slovo „pomáha“ je v pôvodnom texte veľmi dôležité. Znamená „priložiť ruku k pomoci“ alebo „požičať ruku niekomu, kto potrebuje pomoc“. Tak sa sám Duch zmocňuje našich slabostí, ale nie preto, aby ich úplne odobral, ale aby ich viedol, aby sa tak Jeho moc zjavila v našich slabostiach, a aby sme nakoniec oslavovali a obdivovali Jeho, Jeho múdrosť, vernosť a moc.

Carl Olof Rosenius – Každý deň s Bohom (15. september)

 

Pokoj Vám!!

Leave a Reply