Reformácia ̶- udalosť, ktorá zdôraznila Božie Slovo

Reformácia ̶- udalosť, ktorá zdôraznila Božie Slovo

SOLA SCRIPTURA

Mnohí dnes nechcú čítať ani počúvať celé Božie slovo, ale vyberajú si z neho, vystrihujú si z neho niektoré pasáže, iba tie ktoré sa im páčia a vyhovuje. Mnohí sa mu vysmievajú, znevažujú, spochybňujú, znehodnocujú aj ho odmietajú a nerešpektujú, mysliac si, že ich obmedzuje v rozkvete a sebarealizácii. Aj preto sme si v našej spoločnosti vytvorili taký obraz cirkvi, ktorá je obdivovaná, ktorá je spoločnosťou akceptovaná a uznávaná aj keď možno na samom okraji spoločnosti. A zakladáme si na tom, že všetkými sme prijímaní, uznávaní, obdivujú nás, zúčastňujú sa na našich oslavách a na našich podujatiach. Niečo nie je v poriadku, keď si cirkev užíva uznanie. Uznanie od spoločnosti. Niečo nie je v poriadku, keď dnes cirkev nie je trpiaca, ale naopak je uznávaná a oceňovaná. A sama oceňuje a vyznamenáva predstaviteľov krajiny. Asi sme Kristovo evanjelium priveľa zriedili, a nezvestujeme ho tak ako nám ho On prikázal. Asi sme ho urobili takým prijateľným pre túto spoločnosť. Asi nie sme pre túto spoločnosť na posmech, urobili sme mnoho kompromisov, aby sme nevyzerali ako spiatočníci, aby sme nevypadali ako fanatici. Nech nás toto neodradí od pravdy Božieho slova, ktoré je najsilnejším základom, čo je v živote dobré a čo zlé. Bojíme sa obvinenia, že moralizujeme. Prestali sme byť svetlom sveta a soľou zeme, pretože svetlo osvecuje aj to, čo je v temnote skryté a soľ štípe a preniká všade tam, kde sa deje niečo zlé. Na hriech v spoločnosti, ba aj uprostred cirkvi nič nepovieme, ale mlčíme. Priatelíme sa s neprávosťou a hriechom. A z cirkvi sa už dávno vytratil ten prorocký hlas. Hlas, ktorý znel do spoločnosti ako to Božie volanie cez Jána Krstiteľa, ktorý nemlčal, ale odhaľoval pravdu. Preto si vravíme: bezpečnejšie je mlčať, bezpečnejšie je robiť kompromisy, bezpečnejšie je citovať len tie miesta Písma, ktoré nám vyhovujú. Bezpečnejšie je nebyť až taký radikálny. Bezpečnejšie je radšej netrčať z radu. Bezpečnejšie je radšej sa priateliť so svetom, ako odhaľovať pravdu. Bezpečnejšie je radšej sa stiahnuť, cúvnuť, zaprieť Krista, aby sme boli všetkým prijateľní, aby sme neboli odsudzovaní. Je toto Kristovský postoj, konal takto náš Pán, že sa stiahol a robil kompromisy? Ani reformátori nemlčali, ale povedali pravdu. Ak by mlčali, tak by dielo reformácie nemohlo dôjsť do konca. Nemali by sme slobodu od zajatia bludov, ani dar Božieho Slova v zrozumiteľnej reči. Toto máme, keď reformácia prišla na naše územie. Pravých Ježišových vyznávačov nemôže od Neho odviesť ani zastrašiť nenávisť a zloba pokrytcov či celého ostatného sveta. Pán Ježiš dáva svojim vždy novú silu.

Aké ovocie ako cirkev reformácie nesieme dnes? Je to skutočná sloboda? Skutočná radosť? Alebo medzi sebou zápasíme o moc, postavenie a jedni druhých klameme, ohovárame. Alebo všetko relativizujeme, všetko spochybňujeme. Aj pravdu. Pravdu Božieho slova. Alebo zneužívame vzácne Kristovo evanjelium, a potom výsledkom bývajú viac-menej prázdne kostoly. Alebo máme pocit vlastnej dôležitosti? Alebo pod pláštikom kritiky a cynickom obhajovaní a sebeckom záujme nápravy v mediálnych bojoch seba samých chceme dostať na vyššie posty? Alebo sa oddávame populizmu aj za cenu straty vlastnej viery a identity? Alebo radi ľuďmi manipulujeme, spolupracovníkov sa zbavujeme, funkcionárov vymieňame? Alebo radi vytvárame konfliktné ovzdušie, v ktorom je len krok ku vzájomnej nevraživosti, hádkam, ba až ku vzniku nových spoločenstiev? Žijeme v slobode, ktorá nám bola daná ako Kristovým deťom alebo bojujeme proti sebe? Takto otvárame dvere dokorán svetu a jeho spôsobom. Že vznikajú konflikty a napätia, nie je najväčšie nešťastie. Veď nie sme v  cirkvi nebeskej. Musíme sa takéto situácie naučiť podľa príkladu Pánovho prekonávať; nedorozumenia, hašterivosť, žiarlivosť… likvidovať! Aby sme boli otvorení, priami, láskaví a pravdiví v každej oblasti, v ktorej vznikne konflikt.

Stále nevieme žiť ako slobodní. Stále sa chceme vrátiť do nejakého otroctva. Naučili sme sa žiť v tejto slobode? Boli sme omilostení, boli sme zachránení. Aký je rozdiel medzi nami, ktorí sa hlásime ku Kristovi, ktorí Ho nasledujeme a tými čo žijú vo svete a hovoria − ja Boha nepotrebujem? Je vidieť medzi nami zásadný rozdiel? To, že kresťan nemusí byť otrokom nejakého hriechu? Aj my Kristom slobodní, vykúpení, omilostení, zachránení a k slobode povolaní sme upadli do nejakého otroctva. A vidíme pri sebe samých otroctvo nenávisti, strachu, hnevu, tvrdohlavosti, urážania, osočovania, precitlivenosť i na najmenšiu kritiku, závisti, neprajnosti, nezodpovednosti, ľahostajnosti, nezáujmu a neochotu voči tým druhým. Niekedy stačí naozaj len trocha porozumenia a dobrej vôle. Vidíme okolo seba otroctvo pôžitku, honby za tým, čo je pominuteľné, hľadania toho, čo je dobré len pre mňa, honby za slávou človeka. Len aby sme my vyhrali, len aby sme my mali pravdu, aby sme iba my boli tí jediní správni.

Mnohí upadli do otroctva médií, televízie, internetu, akoby prestali žiť v realite. Stali sa závislými a neslobodnými. Kristus za nás veľmi draho zaplatil, aby nás vyslobodil. Kristus nás oslobodil a dal nám slobodu Božích detí. Nemáme teda iného Pána, ako Jeho. V žiadnom prípade nesmieme upadnúť znova cieľavedome do otroctva hriechu. Obetoval sa a dal všetko, aby sme mohli žiť ako Jeho slobodní pre Neho. Boh bol ochotný priniesť takú drahocennú obeť pre svoje nehodné ľudské deti, skutočné evanjelium o nesmiernej Božej milosti, v Kristovi ponúkanej nám, všetkým hriešnikom. Nemôžeme a nesmieme sa vzdať pravdy Božieho slova, ani vrcholnej pravdy Kristovho evanjelia o odpustení všetkým kajúcim a veriacim. Buďme poslušní Bohu Biblie, hľadajme verne vôľu Božiu, nie svojvôľu, ktorej všetko podriaďujeme, ale stojme pevne pri čistom Slove a zdravom a správnom učení, ktoré nie je zbraňou, ale liekom pre strápené duše a protijedom proti výmyslom vlastného ja.

 

Pokoj Vám!!

Leave a Reply