Čo je lepšie ako život
Nedaj nám hynúť, Pane,
lež posilň na duši,
nech srdce chrámom sa stane,
čo Tebe prísluší.
Nech v láske vkorenení
čo treba poznáme,
tak v pravom posvätení
púť časnú konáme. Amen
Ž 63, 2 – 12:
“ Bože, Ty si môj Boh, ja Teba hľadám; po Tebe žízni moja duša. Po Tebe prahne moje telo ako zem suchá a bez vody, vyprahlá. (3) Tak som Ťa vyzeral vo svätyni, aby som videl Tvoju moc a slávu. (4) Lebo Tvoja milosť je lepšia ako život; a moje pery velebiť Ťa budú. (5) Tak Ťa budem žehnať za svojho života a v Tvojom mene budem dvíhať dlane. (6) Ako tukom a olejom sa sýti moja duša, jasajúcimi perami Ťa chvália moj ústa, (7) keď si na lôžku spomínam na Teba a v nočných bdeniach rozjímam o Tebe. (8) lebo Ty si mi býval na pomoci a v tôni Tvojich krídel plesám. Duša mi k Tebe priľnula, a Tvoja pravica ma podopiera. – (10) Ale tí, čo sa stroja zahubiť mi život, tí vojdú do najnižších hlbín zeme; (11) vydaní moci meča, budú za údel šakalom. (12) Ale kráľ radovať sa bude v Bohu; chváliť sa bude každý, kto naň prisahá, bo lujárom sa ústa zapchajú”. Amen
Bohumilí kresťania, bratia a sestry v Pánovi!
Sú niektoré cirkevné zbory, o ktorých sa ľudove hovorí, že si “prepili hody”. Čo to znamená v kultúrnej reči? Znamená to toľko, že takéto zbory majú síce kostol, chrám Boží, ale z rôznych dôvodov nesvätia Pamiatku posvätenia chrámu. Prietržský cirkevný zbor, ako som sa v uplynulom týždni dozvedel, má na rozdiel od týchto menovaných zborov “hody” hneď dvoje. Prvé sú Pamiatkou posvätenie tohoto terajšieho chrámu a dnešné “staré hody”, ktoré sú spomienkou na niekdajší artikulárny chrám brančsko – čachtického seniorátu. Dnes si pripomíname 284. výročie jeho posvätenia.
Pisateľ listu Židom v úvode hovorí: “ Mnohokrát a rozličným spôsobom hovoril Boh voľakedy otcom skrze prorokov…”. (Žd 1,1) Je nepochybné, že Pán Boh mnohokrát a rozličným spôsobom hovoril nielen k ľudu SZ, ale i k novozmluvnému ľudu. Jeden zo spôsobov Božieho hovorenia je bohoslužba, ktorá sa koná spravidla v chráme.
Izraelci mali už za Mojžiša prenosný stánok zmluvy a neskôr zase rôzne svätyne. Napok kráľ Šalamún dostal pokyn k vybudovaniu centrálneho chrámu v Jeruzaleme. Skôr, ako ľud Izraela mohol prichádzať do jeruzalemského chrámu, túžil po stretnutí s Pánom Bohom v bohoslužobnom stretnutí, v ktorom cítil a poznával Božiu prítomnosť a milosť.
Dnešný prečítaný úryvok zo 63. Žalmu je toho dôkazom. Akokoľvek bol Dávid hriešnik a jeho ruky boli poškvrnené krvou nepriateľov, je zrejmé, že jeho duša hľadala milostivého Boha a prahla po Jeho spoločenstve. “Bože, Ty si môj Boh, ja Teba hľadám; po Tebe žízni moja duša. Po Tebe prahne moje telo ako zem suchá a bez vody, vyprahlá. Tak som Ťa vyzeral vo svätyni, aby som videl Tvoju moc a slávu”, vyznáva Dávid.
Spoločenstvo s Pánom Bohom bolo pre hriešnika nielen hrozbou, ale aj nádejou na milosť a odpustenie. To vedel a poznal už Dávid, a to spoznáva aj každý veriaci človek v Hospodina.
Vidieť Božiu moc a slávu, znamená súčasne vidieť a poznať vlastnú ľudskú malosť a biedu. Ak takto, celkom reálne vidí a vníma človek sám seba, vie oceniť správne a dostatočne Božiu milosť a Jeho odpustenie.
“ Lebo Tvoja milosť je lepšia ako život;” – vyznáva žalmista a ukazuje na niečo, čo prevyšuje ľudský rozum a chápanie. Človek ako hriešnik nemôže obstáť pred živým a svätým Bohom. Vždy, keď stojí pred živým Bohom, cíti sa ako taký, ktorý je nehodný byť v spoločenstve s Pánom Bohom. Cíti, že je odsúdený k smrti. Pritom človek nepozná väčšiu hodnotu ako je život a jeho trvanie. Ale nájdenie a poznanie milostivého Boha – ako ho hľadal Žalmista, znamená objav ešte väčší a hodnotnejší.“Tvoja milosť je lepšia ako život”! Tento objav žalmistu bol aj objavom Matina Luthera a je, alebo môže byť, aj naším objavom. A to vtedy, keď sa blížime k Pánu Bohu, lepšie povedané, keď sa On približuje k nám v svojom slove a sviatostiach. Ak nás aj Jeho slovo usvedčuje z hriechu a vedie do hlbín smrti, On jediný aj oživuje a vyvádza človeka z ničoty a z prachu zeme. Preto je Jeho milosť lepšia ako život. Už v SZ čítame: “Hospodin usmrcuje i oživuje, On do podsvetia vovádza i vyvádza odtiaľ”.
Je len prirodzené, že aj naši predkovia, keď boli zbavení chrámov a škôl i všetkého cirkevného majteku, túžili po Božom slove a nechceli zostať ako suchá a vyprahnutá zem. Túžba po chráme bola vlastne túžbou po Božom slove. V čase, keď evanjelikom nášho okolia bolo určené ako bohoslužobné miesto opustený kostol v Strážoch pri Vrbovom, – na základe 26.článku šopronských artikulí z roku 1681 – pochopili, že musia urobiť všetko pre to, aby získali miesto dostupnejšie a vyhovujúcejšie k bohoslužobnýcm stretnutiam ako Stráže. Také, ktoré bolo v reálnom dosahu evanjelických zborov a rodín.
Najväčšiu zásluhu na prenesení artikulárneho miesta mali prietržskí šľachtici, evanjelici, bratia Pavel a Ján Jesenákovci. Za tri dni obišli na koňoch nielen Senicu, kde sa odohrali porady, ale aj zemanov, úrady a cisársky dvor vo Viedni. Keď dosiahli úspech, prinieslo to radosť všetkým.
Zároveň budovanie artikulárneho kostolíka a tvrdé podmienky pre jeho výstavbu prinieslo aj mnoho starostí. Nie všetci sa z tohoto maličkého úspechu dokázali radovať a hľadať v novom bohoslužobnom mieste Božiu pomoc a milosť. Dnes sa chceme postaviť na základ vyznania nábožného žalmistu my, potomkovia a dedičia reformácie, ktorá stojí a padá s pravdou Božieho slova: Božia milosť je lepšia ako život!
Preto ju :
1. v chráme objavme
2 . doma o nej premýšľajme
3. pre svet ju vyprosujme
Bratia a sestry v Pánu!
To, že Pán Boh mnoho ráz a rozličným spôsobom prehovoril k ľuďom, vieme zo svedectva Starej i Novej zmluvy. Aj spomínaný kráľ Dávid, ktorý dosiahol veľké a slávne víťazstvá, nebol by ich dosiahol bez Božej pomoci. Možno tým najznámejším bojom Dávidovým bol zápas, ktorý ešte ako mládenček vybojoval proti obrovitému filištínskemu vojakovi Goliášovi, v ktorom zvíťazil.
Ukázalo sa, že ho čakajú ešte aj oveľa ťažšie zápasy, keď mu prichodilo bojovať už nielen s cudzími votrelcami, ale najmä s nepriateľmi vo vlastnom ľude. Takým bol boj s kráľom Saulom, ktorého posadol zlý duch. Ešte ťažší zápas bol boj s jeho vlastným synom, namysleným a odbojným Absolónom. To Dávida najviac bolelo. Utekal do púšte a spočiatku sa musel skrývať a zároveň viesť boj proti vzpurnému synovi. Práve vtedy sa modlil: “Bože, Ty si môj Boh, ja Teba hľadám, po Tebe žízni moja duša, po Tebe prahne moje telo…” .
Takéto chvíle prežívala často aj cirkev Pánova Často bola “na úteku”, alebo sa skrývala. Takú situáciu poznali aj mnohí naši predkovia. Boli akoby vyhnaní na púšť, keď žili iba na okraji a periférii života. Vedeli, že v tomto zápase nie je možné obstáť bez Božej milosti a pomoci. K jej vyproseniu a k jej prežívaniu potrebovali služby Božie a k nim aj chrámy.
My dnes tiež máme a vedieme zápas. Zápas o zachovanie vlastnej identity, bez toho, že by sme chceli nasilu obmedzovať slobodu a identitu iných. Je to boj, ktorý prebieha vo vonkajšej slobode, ale nie je preto ľahší a jednoduchší. Takú istú slobodu má a užíva aj “ten starý nepriateľ, ktorý by nás chcel zničiť”.
Dávid hovorí a svedčí, že Božiu slávu a moc videl a prežíval a v nej sa uisťoval “vo svätyni”. Čiže pri bohoslužbe, pri spoločných modlitbách a počúvaní Božieho slova. Pri bohoslužbe spoznal dôležitú pravdu: “Tvoja milosť je lepšia ako život”. Život na výslní, život v prepychu, alebo dokonca na tróne, čiže v moci a sláve, nie je väčšou hodnotou ako Božia milosť, lebo je základom večnej záchrany a života večného v spoločenstve s Pánom Bohom.
Mnohí si aj dnes myslia a veria v opak. Preto chcú život v moci, sláve, prepychu a blahobyte za každú cenu, aj za cenu straty Božej milosti. To sú veľmi klamlivé istoty. Povzbuďme sa aj dnes príkladom Dávidovým, aby naše ústa, pery i srdce velebilo Božiu moc a slávu. To všetko môžeme spoznať a prežiť na spoločných službáh Božích v chráme.
Bratia a sestry v Pánovi!
Božiu milosť v chráme objavujeme, ale aj doma o nej premýšľajme.
Mnohí evanjelici na pozvanie na služby Božie odpovedajú: “pomodliť sa môžem aj doma”! Naša skúsenosť hovorí, že takto hovoria tí, ktorí sa nemodlia ani v chráme, ale ani doma. Doma sa modlia a o Božej milosti, moci a sláve rozjímajú tí, čo neopúšťajú spoločné zhromaždenia.
Žalmista hovorí, že “v Božom mene bude dvíhať dlane všade”, čiže aj doma. “Jasajúcimi perami Ťa chvália moje ústa, keď si na lôžku spomínam na Teba a v nočných bdeniach rozjímam o tebe. Lebo Ty si mi býval na pomoci a v tôni Tvojich krídle plesám. Duša mi k Tebe priľnula a Tvoja pravica ma podopiera”.
Nábožný spev, modlitby, rozhovory o Božích veciach mnohým dnes nahradzuje program rádia a televízie. Je to ako v tej detskej riekanke: “Ružena a Mária, rozum berú z rádia…”. Tu hrá bulvár prím. Čítanie kníh, tým menej čítanie Knihy kníh nie je na programe dňa. Ľudia okolo nás pritom nariekajú nad nemravnosťou, nad surovosťou mafiánov, nad spupnosťou zbohatlíkov a aroganciou politikov. O Božu milosť však neprosia, nedvíhajú k Bohu svoje dlane, ale obdivujú moc a slávu detí tohoto sveta. Pripomenutie si posvätenie niekdajšiehio artikulárneho chrámu nás vedie k poznaniu a vyznaniu Žalmistu: ”Duša mi k tebe priľnula a Tvoja pravica ma podopiera”.
3. Bratia a sestry v Pánovi!
Dnešný deň nám kladie pred oči príklad nielen kráľa a vládcu, ale aj kajúceho a prosiaceho kráľa Dávida, ktorý bez bohoslužby, na ktorej znie Božie slovo a bez Božej pomoci nechce vládnu ť, ani zápasiť, ani riešiť vážne ťažkosti a problémy. Bolo a je šťastím pre krajinu, ak má zbožných a bohabojných nielen jenoduchých občanov, ale aj ľudi, ktorí spravujú veci verejné.
Dávid v závere svoje modlitby hovorí: “Ale kráľ radovať sa bude v Bohu; chváliť sa bude každý, kto naň prisahá, bo luhárom sa ústa zapchajú.” (v.12) Chrámy a služby Božie v nich sa netýkajú iba nedele, alebo jednej hodiny sviaotočného dňa. Božiu milosť potrebujeme myvšetci, aj mocní tohoto sveta, aj celý tento svet. O Božiu milosť prosme pre všetkých. Lebo v konečnom dôsledku sa nás týka aj to, čo sa deje zdanlivo ďaleko od nás. Všetko so všetkým súvisí.
Nepochybne, Božiu milosť túžime vyprosiť pre našich blížnych, keď ich vidíme celkom reálne a konkrétne. Nás sa viac dotýka život našich najbližích. Život rodín s ktorými sme spojení rodinnými, susedskými, alebo cirkevno-zborovými zväzkami. Život v spoločenstve cirkevného zboru má svoj osobitný význam, lebo tu sa priamo “radujeme s radujúcimi a plačeme s plačúcimi.
Odmietnutie Božieho slova, jeho morálneho nároku a apelu nikdy nikomu neprinieslo skutočné požehnanie. Nie my, ale sám Boh dokáže zapchať ústa luhárom. A tých, čo sa povyšujú, zbavuje moci a trónov. Ďakujme i dnes za tie miesta, ktoré prinášali pomoc, radosť a milosť naším predkom. I za toto miesto, kde Boh chce byť s nami dnes, aby sme boli s Ním raz naveky. Amen
Kázeň pri 384. ročnej pamiatke posvätenia prietržského artikulárneho chrámu. – 22.nedeľa po Sv.Trojici – 12.novembra 2017- Ľ.Batka st.
Po SLB bola pri kostole odhalená pamätná tabuľa Jozefovi Kvetoslavovi HOLUBOVI, slovenskému učiteľovi a botanikovi, narodenému 1.júna 1820 v Prietrži.
( O J.K.Holubovi na inom mieste).
Slovak