Šiesta prosba:  „A neuvoď nás do pokušenia !“

Šiesta prosba: „A neuvoď nás do pokušenia !“

Boh síce nikoho nepokúša, ale my prosíme v tejto prosbe, aby nás On sám ráčil ochrániť a zachovať, aby nás diabol, (zlý) svet a naše telo nesklamali a nezviedli z pravej viery k povere, zúfalstvu a iným ťažkým hriechom a nešľachetnostiam a keby sme nimi boli niekedy pokúšaní, aby sme predsa obstáli a napokon zvíťazili.

Už sme dosť počuli, koľko námahy a práce treba, aby sme dosiahli a si zachovali všetko, za čo prosíme a ani tak to nejde bez pádov a pokleskov. A potom, i keď sme už dosiahli odpustenie a máme dobré svedomie, a i keď sme celkom očistení, predsa život je už taký, že človek dnes stojí a zajtra padá. Preto musíme znovu prosiť aj vtedy, keď sme zbožní a s dobrým svedomím sa môžeme postaviť pred Boha, aby nám nedal upadnúť a podľahnúť v boji a v pokušení. Pokušenie — alebo ako to naši Sasi oddávna volajú, pokúšanie —je trojaké: tela, sveta a diabla. Lebo žijeme v tele a máme na krku starého Adama, ktorý sa stále vzpiera a každý deň nás zvádza do nerestí, lenivosti, obžerstva a opilstva, lakomstva a klamstva, blížneho oklamať a podviesť; slovom, do všetkej zlej žiadostivosti, ktorú máme od prírody a ktorú povzbudzuje aj zlá spoločnosť, príklady, počúvanie a pozorovanie iných ľudí, čo všetko neraz poraní a rozpáli aj nevinné srdce. Potom je tu svet, ktorý nás uráža a hnevá slovami a skutkami a robí nás netrpezlivými. Slovom, je v ňom iba nenávisť a zášť, nepriateľstvo, násilie a nespravodlivosť, nevera, pomstychtivosť, preklínanie a nadávky, ohováranie, vysokomyseľnosť a pýcha s prepiatou nádherou, ctižiadostivosťou, chvastaním sa a násilím, keďže nik nechce byť posledným, ale každý chce čím viac vynikať nad ostatných. A ešte je tu aj diabol, ktorý zo všetkých strán popudzuje a podkušiava. Najmä sa zaujíma o veci svedomia a duchovného života, znevažuje a potupuje najmä Božie slovo a Božie skutky, aby nás odvrátil od viery, nádeje a lásky a priviedol k nevere, falošnej opovážlivosti a zatvrdilosti alebo do nových pochybností, zapierania Boha a rúhania sa, i do iných nespočetných ohavných skutkov. To sú siete a osídla, ozajstné „ohnivé šípy“, ktoré nám nie telo a krv, ale diabol čo najjedovatejšie vstreľuje do srdca.

Sú to naozaj veľké a ťažké útoky a pokušenia, ktoré musí znášať každý kresťan. A aj jedno jediné z nich by stačilo nás prinútiť, aby sme v tomto nebezpečnom živote, v ktorom nás zo všetkých strán napádajú, prenasledujú a naháňajú, v každú hodinu volali a sa modlili, aby nám Boh nedal umdlievať a klesať a znova upadať do hriechu, hanby a nevery. Veď bez modlitby nemohli by sme zvíťaziť ani nad najmenším pokušením.

„Neuveď nás do pokušenia“ teda znamená, aby nám dával silu a moc vzdorovať, i keď pokušenie neodníme a neodstráni. Lebo pokúšaniu a zvodom sa nik nemôže vyhnúť, pretože žijeme v tele a obchádza nás diabol. A či chceme a či nie, musíme znášať pokúšanie, ba byť v ňom až po uši. Ale tu prosíme, aby sme doň znovu neupadali a sa v ňom neutopili. Pretože iné je cítiť pokušenie a iné je povoľovať v ňom a súhlasiť s ním. Všetci musíme cítiť pokúšanie, i keď nie všetci rovnako, niektorí viac a ťažšie; mládež napríklad pokúša najviac telo, potom keď vyrastú a sú starší, svet, a tých, čo sa duchovnými vecami zaoberajú, to jest dobrých kresťanov, zas diabol. Avšak tento pocit, keďže je proti našej vôli a radi by sme sa ho zbaviť, nemôže nikomu škodiť. Lebo, kde sa nepociťuje, ani sa nemôže nazývať pokušením. Schvaľovať pokušenie znamená popustiť mu uzdu, nebrániť sa mu a nemodliť sa.

Preto sa my, kresťania, musíme vyzbrojiť a každý deň čakať, že neprestajne budeme vystavení nápadom, aby nik nežil ubezpečene a bezstarostne, ako by bol diabol ďaleko od nás, ale aby vždy bol pripravený na jeho útok a ho odrazil. Veď i keď som v túto chvíľu čistý, trpezlivý, šťastný a mám pevnú vieru, ešte v túto hodinu mi diabol môže vpáliť do srdca taký šíp, že padnem. Lebo on je nepriateľ, ktorý nikdy neustúpi a neustane; keď jedno pokušenie prestane, príde vždy nové a ďalšie. Preto niet inej rady a pomoci, len sem sa utiekať k tejto prosbe, chopiť sa Otčenáša a takto hovoriť: „Milý Otče, prikázal si sa mi modliť; nedaj mi upadnúť do pokušenia!“ A uvidíš, že sa pokúšania umenšia, až nakoniec prestanú. Ak sa však pokúsiš pomáhať si vlastnými úvahami a vlastnou radou, len si to zhoršíš a dáš diablovi viac príležitosti. Má hlavu hada a keď nájde škáročku, ktorou by sa mu mohla prepchať, prekĺzne poľahky i s celým telom. Avšak modlitba ho môže zadržať a odohnať.

(Martin Luther, Maly a Velky Katechizmus)

Leave a Reply