Časopis Národnie noviny v čísle 55, ročník XLVIII. z dňa 12. mája 1917 na strane 2 píše:
Z príležitosti 400-ročnej pamiatky reformácie.
Prehŕňajúc sa v archívoch našich evanjelických cirkví, preberajúc staré, ožlknuté, prachom zapadnuté listiny, i nechtiac prídu mi na um slová jedného nášho popredného národovca: »My ani nevieme, koľké bohatstvo nášho kultúrneho života, koľko vzácnych pamätností leží prachom kryté po pôjdoch dedinských fár, koľko vzácnych zaznamenaní nachodí sa v protokoloch a starých matrikách tak katolíckej, ako i evanjelickej cirkvi. Ako ináč porozumeli by sme mnohému, keby sme mali toto všetko spracované, mnohé písomné pamätnosti na svetlo vynesené, nejedna otázka by sa nám objasnila. Takto však veľký kus nášho národného života príde v zapomenutie.«
A to je pravda.
400-ročná pamiatka reformácie, ktorú, dá li Boh, svätiť budeme 31. októbra toho roku, sprítomní nám dávne zašlé časy XVI. a XVII. stoletia. Vyvedie na povrch hrdinov za vieru a presvedčenie bojovavších, mužov neohroženého slova a rázneho činu. Nás samých však nakloní uctiť si pamiatku otcov, nie aby sme sa azda nenávideli, nie aby sme nové náboženské trenice napomáhali, ani aby sme v mene Toho Ukrižovaného novú 30-ročnú vojnu započínali, oj, nie! — veď tých trenie a vojen dosť i tak dnes a sami vidíme, že to všetko nevedie k cieľu, — ale aby sme sa vzájomne porozumeli, každí sa držali svojich princípov a každí dľa svojho najlepšieho presvedčenia rôznymi cestami, ale vôľou stejnou pracovali nielen na materiálnom, ale i na duševnom pozdvihnutí nášho ľudu.
Nehovorím tu o nijakom pojednaní, lebo pokladám za veľmi trefné poznamenanie môjho bývalého teol. akad. professora, ktorý raz bol povedal: »Koalícia je len tam možná, kde alebo každý klame druhého, alebo ani jeden neverí v to, čo hlása!« Držme sa tedy každý svojho, ale nestavajme sa na stanovisko neomylnosti ani jeden, oceňme len ozaj produktívnu prácu jeden druhého, na prázdne slová nedajúc nič. Tak dobrou vôľou a prácechtivosťou mnoho môžme nahradiť, i čo dosiaľ zameškané.
Časy prenasledovania za vieru prešly, sama reformácia dokázala, že kultúra a viera nedá sa zbraňou ani zamedzovať, ale ani rozširovať. Ak na niektorom, tak na tomto poli nemá smyslu násilenstvo, lebo tu zbroj ducha víťazí. Dá Boh, že i časy politického prenasledovania prejdú; možno, že práve táto vojna dopomôže k tomu, lebo kde ide o prirodzené práva človeka, o jazyk (reč) a vieru (náboženské presvedčenie) a o zamedzovanie týchto práv, alebo prekážanie čo i najmenšiemu národu v žití, tam násilník nájde sa oproti celému človečenstvu. Lebo je to vec celého, človečenstva, vec všenárodná, za ktorú hotové sú milliony boj nastúpiť, tisíce a tisíce život svoj položiť, kýma zaslepeným oči otvoria a divú predpojatosť podarí zlomiť.
Ale som už odbočil trochu. Pôvodne chcel som ostať na poli cirkevnom, preto i navraciam sa ta. S pripomenutím 400-ročnej pamiatky reformácie dochodí nám vhĺbiť sa do dejín minulosti, — a na poli cirkevno-historických pamätností stretáme sa evanjelici s katolíkmi jednak, — rovnako neobrobené pole cirkevnej histórie pobádať nás má k novším prekutávaniam, výskumom, veď ani nevieme, kde z akého chatrného lístku čo všetko sa dozvieme. Nedávno šiel som k môjmu susedovi, k r. katol. farárovi na Šáp, a popýtal som ho, aby bol tak dobrý, dovolil mi nazrieť do archívu jeho cirkvi, ako i matrík a protokollov, keďže je moja dedina i dnes jeho fíliou. Ak by som, reku, tam našiel niečo cenného pre históriu mojej cirkvi, ktorú teraz sostavujem. A tu, hľa — zvláštna náhoda — našiel som neveľký papierik, ožlknutý, zaprášený, trochu z kraja i opálený, písaný latinsky, s nadpisom: »Brevis memoria possessions Legendt«, kde medziiným našiel som nasledovné historicky cenné a i pre nás tu bydliacich Slovákov ďaleko významné informujúce vývody. Legénd vraj obývali pred r. 1594 Srbi, a dedina rozprestierala sa až dolu, popod teraz už dobre niže dediny stojaci katolícky kostol. Len časté vpády Turkov a povodne, ktoré husto znepokojovaly kraj, prinútily obyvateľov k tomu, aby sa sťahovali horevyššie, na trochu vyvýšenejšie miesta. Dnes ešte stojaci katolícky chrám bez veže bol tiež vlastne z rumov starobylého pravoslávneho srbského chrámu postavený, keď v tomže roku Turci dedinu ohňom vypálili a väčšiu časť srbského obyvateľstva so sebou do zajatia vzali a keď na majetnosti pravoslávnej cirkvi položila ruku rímsko-katolícka cirkev. Dľa ústneho podania a zachovaných tradícií medzi ľudom i meno dedina mala iné, dľa jedných „Nivetín” — dľa iných »Nevebín«, čo asi potvrdzuje i spomínaný spísok, keď na inom mieste zasa hovorí, že po odchode Srbov prišli sem Maďari, kalvíni, so zemianskou famíliou Legéndy, od ktorej potom i nová obec meno dostala. Roku 1645 ho zúrivší pestis však tak preriedil tu bydlivších Maďarov kalvínov, že panstvo bolo prinútené dodať z horných strán Novohradu, i Hontu, i blízkeho Zvolena Slovákov evanjelikov: odkiaľ mená Suchánsky (zo Sucháňa z Hontu), Detvän (z Detvy zo Zvolena), Strhársky, Lomän, Lešťan, Oravec atď.
Čo tedy z tohoto môžme súdiť? To, že mnohé dnes maďarsky znejúce mená dolno-novohradských obcí, ako Agárd, Legénd, Guta, Kövesd, ešte z tých časov pozostaly, keď po vypustošení srbského obyvateľstva, rozloživšieho sa až po Nov-grod, Nový hrad, Novohrad (rozumej mestečko, dedinu Novohrad, ktoré bolo predtým poľné mestečko so zámkom a ktoré až podnes jestvuje, pravda z hradu už len rumy vidno) oľudnatené boly tieto kraje Maďarmi. Čo asi mohlo byť v druhej polovici XVII. stoletia, keď už Turci prestávali tu nepokoje robiť. Keď však s ustupovaním Turka i Maďari mohli a podávať dolu ďalej k rovinám Dolnej zeme a mnohé dediny tunajšie ostaly takmer prázdne, prisťahovala sa sem katolícka i evanjelická Slovač — a tak rozlúštená dosial záhadná otázka, prečo dolno-novohradské, i dnes v prevažnej väčšine Slovákmi obývané dediny majú maďarské mená. Mená ostaly z časov maďarskej kolonizácie, obyvateľstvo je však novšie, pozdejšie z horných strán sa dosťahovavšie a preto slovenské.
Tak vidíme, že mnoho ráz maličkosti, zdanlivé nepatrné, odhodené listiny dávajú možnosť nazrieť do hlboko siahajúcich významných historických otázok, ktoré i nás Slovákov zaujímajú, lebo doplňujú dejiny samých nás. Ja sám umienil som si toho leta ponavštevovať všetky cirkve novohradského seniorátu, prekutať všetky archívy farností, prezrieť stoličnú knižnicu v Ďarmotách, seniorálnu v Lučenci, — možno, že sa mi podarí ešte nájsť podobné niečo, čo neobmeškám potom tiež verejnosti podať.
Dejepisectvo naše cirkevné slovenské, i katolícke, i evanjelické, je ešte veľmi chudobné, kdežto história cirkevná má bohaté pole a vďačné tematá. U nás u evanjelikov okrem Paulínyho Dejepisu superintendencie nitrianskej v IV. sväzkoch — ani nepoznám väčšieho diela. Je pravda, že nemá nám kto vydávať takéto objemnejšie diela, ale zato i menšie toho smeru práce, povedzme monografie jednotlivých seniorátov s opisom dedín, poťažne cirkví, boly by slovenskej verejnosti vítané. A menšie diela, viem iste, vydá i náš spolok Tranovský.
Štyristoročná pamiatka reformácie mala by nás práve k tomu pobádať, aby sme hľadeli takto spamätniť si dávne, zašlé časy. Veď malo by sa i tu čo objasniť a opisom jednotlivých seniorátov opísané by boly jednotlivé kraje, zvyky, obyčaje, sám ľud, a to by bolo nekonečne cenné pre nás, najmä z krajov, ktoré prechodia už do cudzích rúk (ako Novohrad, Malohont, Gemer), ktoré však predtým boly čisto slovenské a v nejednej fare úradoval vynikajúci muž-národovec. Takto by sme iste v inom našli význam reformácie, než ako p. inšpektor Okolicsányi (viď obežník, uverejnený v 21. č. N. N.). A toto práve pobáda ma k tomu, aby som i ďalej rozvinul moju úvahu a posvietil na to, v čom mnohí mylne pochopujú reformáciu, pridávajúc jej istéhosi pokrokárskeho a nacionalistického rázu.
(dokončenie.)
zdroj: http://mi.memoria.sk/index.html#v=zoom&i=13066&p=
Slovak