Hody v Prietrži

Vďaka Ti, Bože,

za chrám náš milý

v ňom slovo teší

a dáva sily.

Ó, posväť i nás,

veď ku pokoju

a ozdob dušu,

nevestu svoju. Amen (M.R.)

Zj 21, 1- 5: “Videl som nové nebo a novú zem, lebo  prvotné nebo a prvotná zem sa pominula a mora už niet. (2) A videl som sväté mesto, nový Jeruzalem, zostupovať z neba od Boha, pripravený ako nevestu, vyzdobenú svojmu ženíchovi. (3) A počul som mohutný hlas od trónu: Ajhľa, stánok Boží s ľuďmi, prebývať bude s nimi a oni budú Jeho ľudom a On, Boh, bude s nimi, (4) zotrie im každú slzu z očú a smrti už viac nebude ani smútku ani plaču ani bolesti už viac nebude, lebo prvotné veci sa pominuli. (5) A Ten, ktorý sedel na tróne, povedal: Ajhľa nové činím všetko. A povedal ešte: Napíš, že tieto slová sú verné a pravé.”. Amen

      Bohumilí kresťania, bratia a sestry v Kristu, Pánovi!

Pozdravujem vás v tomto jubilujúcom stánku Božom, v ktorom sme sa zhromaždili pri 110.výročí jeho posvätenia. Jubilujúci chrám to sám urobiť nemôže. Chrám samotný je nemým svedkom vernosti Pána Boha a pravdivosti Jeho slova. Na druhom mieste je aj svedkom vernosti a dobročinnosti ľudu Božieho. Jednak domácich viery, ale aj vďačnosti tých kresťanov, ktorý považovali prietržskú artikulárnu cirkev za svoju duchovnú matku a preto cítili, že sú povinní pomôcť jej vtedy, keď prišiel okamih novej skúšky viery a evanjelickej nezlomnosti.

Dnešného jubilanta, tento chrám Boží, ktorý nás pozval k oslave svojho posvätenia som nazval síce  “nemým” svedkom, predsa však možno o chráme Božom povedať, že on je oveľa viac. Najmä vtedy, keď je “stánkom Božím s ľuďmi, kde so svojím ľudom prebýva Pán Boh a Jeho slovo”. (v. 3) Má svoju oslovujúcu hodnotu, aj keď je iba stavbou z kameňa. Chrám oslovuje človeka už svojou prítomnosťou. Chrám volá ľudí do svojho priestoru, chrám spieva, chrám teší, posilňuje zomdlených, vyzýva k vernosti a pripomína nám úlohy, ktoré máme ako kresťania vo svete.

Dá sa povedať, že chrám aj znepokojuje ľudí, provokuje – čiže volá k rozhodnutiu, a niektorých aj irituje. Nie je teda celkom “nemým”, ale má svju vlastnú reč. Je “služobníkom” a predĺženou pravicou Toho, ku koho cti a sláve bol postavený.

Chrám Boží je omnoho viac ako kultúrna pamiatka a spomienka na minulosť našich predkov. Tí, ktorí ho budovali, nestavali ho ku svojej sláve, ani ako skvost architektúry. Stavali ho preto, aby bol “stánkom Božím s ľuďmi”, kde svojmu ľudu slúži Boh. Zasľúbenie Kristovo pripomína, že On “zotrie každú slzu z očí  a smrti už viac nebude, ani smútku ani plaču ani bolesti už viac nebude, lebo prvotné veci sa pominuli”. (v.4) Chrám nás upozorňuje nielen na minulosť v ktorej sa Pán Boh dokázal ako verný a konajúci pre svoj ľud. Upozorňuje aj na budúcnosť, ktorá je v Tom, ktorý hovorí: ”Ajhľa, nové činím všetko. (V.5) Upozorňuje na chvíľu, keď sa viera zmení na videnie tvárou v tvár. Keď tí, ktorí si dávajú očistiť svoje srdcia Baránkovi Božiemu, Boha uvidia.

Bratia a sestry v Pánovi!

Pri dnešnej spomienke na posvätenie tohoto kostola, radujme sa z toho, čo Pán Boh v ňom svojmu ľudu:

1. dal

2. dáva

3. a čo dá.

To, čo Pán Boh svojmu ľudu, a osobitnej nášmu evanjelickému Sionu dal, spája sa s históriou nielen bolestnou, ale aj slávnou.

Tento kostol je, ako mnohí vedia, v poradí štvrtý evanjelický kostol v Prietrži. Ten prvý bol jednoduchou drevenou stavbou, ktorá stála na Vŕšku, na dnešnom opustenom rím.kat. cintoríne. Nevieme mená tých, ktorí ho stavali, keď Prietrž bola ešte dcérocirkvou senickej farnosti. Vieme iba to, že už začiatkom sedemdesiatych rokov 16.storočia, v roku 1571, zástupcovia Prietrže sa zúčastnili na kongregácii kňazov brančského okolia v Sobotišti. Nedá sa vylúčiť možnosť, že pri tejto porade a návšteve išlo práve o zriadenie samostatného cirkevného zboru. Správu zapísal neskorší farár Ján Vyskydenský, ale nevieme dnes overiť jej zdroj a pôvod. V Prietrži bola vtedy iba drevená kaplnka. Keďže však nepostačovala, v roku 1591 bol postavený prvý chrám z tvrdého materiálu.

To, čo vieme bezpečne, je skutočnosť, že v roku 1606 prišiel do Prietrže prvý známy evanjelický kňaz Ján Poláček. Jeho pôsobenie bolo v roku 1616 ukončené prístavbou a rozšírením kostola. Krátko po jeho dokončení Ján Poláček zomrel. Jeho nástupcam sa stal Gašpar Hajnúšek. Pôsobil tu sedem rokov a následne Ján Nemanič z Kuchyne, celých 40 rokov upevňoval a opravoval bašty evanjelického Siona.

Desaťročné krvavé prenasledovanie cirkvi zastihlo v Prietrži kňaza Jonáša Kranca a učiteľa Jána Fábryho. Kostol bol evanjelikom najksôr odobratý, ale prinavrátený bol v roku 1688, keď CZ so siedmymi okolitými cirkvami získali ochranný list,tzv. protekcionál, ktorý zabezpečil aspoň obmedzenú náboženskú slobodu evanjelikov.

Evanjelici sa v roku 1720 pustili dokonca do rozšírenia chrámu a prístavby mohutnej veže, keď farárom bol Ján Peťko zo Sobotišťa a dozorcom Štefan Jesenák. Posviacku vykonal biskup Daniel Krman.

(V XXII.nedeľu po Svätej Trojici) Tento kostol, ale aj škola, fara a ostatný cirkevný majetok stratila Prietrž za cisára Karola III.v roku 1733. Pre cirkvi bývalých seniorátov: čachtického a brančsko – plavevckého určené bolo podľa šopronských artikúl bohoslužobné miesto v Strážoch pri Krakovanoch. Zásluhou miestnych bratov Jesenákovcov, Jána a Pavla, preložené bolo artikulárne miesto do Prietrže ešte v tom istom roku 1733. Podmienky stavby a jej priebeh je dostatočne známy a nechcem sa o ňom dnes rozširovať.

Pripomeniem iba, že podmienky pre stavbu skromného, ale dôležitého stánku Božieho ( k tomu aj dvoch tried školy a dvoch fár !) vyskúšali a preverili vieru a obetavosť vtedajších generácií evanjelikov nielen v Prietrži, ale aj v širokom okolí.

Keď sa tento arikulárny kostol stal obeťou zemetrasenia v januári v roku 1906, bez otáľania pristúpil CZ k stavbe nového ( v poradí štvrtého) chrámu, postaveného známym staviteľom Michalom Milanom Harmincom v novorománskom slohu. Samotná stavba začala 9.apríla 1906 popoludní s pobožnosťou a slávnostná posviacka bola 8.sept.1907 v 15.nedeľu po Svätej Trojici, vykonaná seniorom Pavlom Sekerkom.

   Dnes ďakujeme Pánu Bohu za všetky tieto bohoslužobné miesta, na ktorých PB slúžil svojmu ľudu počas mnohch enerácií slovom zákona a evanjelia. Vo všetkých týchto kostoloch prijali mnohí dôležité dary milosti a odpustenie hriechov pri udeľované sviatostí, i dary Ducha Svätého skrze zvestované Slovo Božie.

Veľmi cenným je spoločenstvo s Pánom Bohom vtedy, keď pôsobí potešenie skrze Ducha Svätého, keď “zotiera slzy plačúcim” a upevňuje v človeku nádej na večný život v Kristu. On sám zasľubuje tým čo v Neho veria, že “nové činí všetko”. To platí o novom nebi i zemi, ale aj o našom tele, ktoré pochovávame do zeme, z ktorej bolo vzaté. Ľudsky videné, prekážky a príkoria, ktoré v minulých storočiach musela prekonať naša evanjelická a.v.cirkev, sú dôkazom naplnenia sľubu Pána cirkvi, ktorý ústami Jána apoštola hovorí: “Lebo prvotné nebo a zem sa pominuli a mora už niet”. (v.1)

Apoštol Ján slovom “more” ktoré spomenul vo svojom videní na ostrove Patmos nemyslí na vody morí a oceánov, ale na hrozivú a zlú moc satana, pokušiteľa a zvodcu, ktorý pôsobí zlo a vedie k zlému, k smrti i k večnému zahynutiu. Keď oznamuje: “mora už niet” dáva zasľúbenie o skončení každej zlej moci a mocnosti. Takou bola kedysi moc pohanských cisárov – krutovládcov, ktorí prenasledovali kresťanov a ohrozovali ich život a existenciu.

Pod slovom more môžeme myslieť na nepriateľské národy a hordy, ktoré koristili kedysi v Uhorsku, počnúc od Mongolov (Tatárov- 1241) cez Turkov a ich vpády, ale aj Slovensku a evanjelikom zvlášť nepriateľských Habsburgov, ktorí nám nedopriali náboženskú slobodu a sociálnu spravodlivosť.

More, ako symbol každej zlej moci a mocnosti musí napokon ustúpiť. Túto nádej mali a hlásali naši predchodcovia a je aj našou nádejou dnes, vo všetkom vlnobití dnešného sveta. Veľa vecí nás ohrodzuje ako nezastaviteľné zemetrasenie, hurikán, alebo tsunami, ktoré ničí životy, budovy, alebo prírodu. S Božou pomocou prežila naša cirkev nielen protireformáciu, maďarizáciu, fašizmus i komunizmus a veríme, že prežije aj dnešnú zneužívanú slobodu. Vychádzajúc zo skúsenosti ľudu Božieho smieme aj dnes spievať slovami našej hymny Hrad prepevný:

  “Hoc diablov plný bol by svet, chcejúcich nás pohltiť,

    nemusíme sa strachom chvieť, musia všetci ustúpiť.

    Knieža sveta toho, trúfa si mnoho,

    neuškodí nám, odsúdil ho náš Pán;

    slovíčko ho porazí.” ( ESP 263, 3)

Bratia s sestry v Pánu!

Jubileum chrámu Božieho nie je iba príežitosťou učiť sa z histórie o Božom konaní (Historia est magistra vitae), k spomínaniu na to, čo Pán Boh našim predkom dal a dával. Je to príležitosť uvedomiť si ponuku, ktorá stále trvá aj pre nás a pre dnešné generácie. Aj dnes môžeme na tomto mieste nachádzať spoločenstvo s Pánom Bohom. Môžeme sa učiť a duchovne vzdelávať Božím slovom, ktoré je slovo “verné a pravé”.

Tu je s nami Ten, ktorý povedal: ”Ja som cesta, pravda a život, nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa”. Ide o učenie a vzdelávanie  duchovné, ktorého zmyslom a cieľom je poznať cestu k večnému životu vo večnej blaženosti. Aj pre nás platí, že chrám Boží je a chce byť stánkom Božím s ľuďmi. Spoločenstvo s Bohom Otcom sa tu rodí, upevňuje a obnovuje, aby sa stalo spoločenstvom, ktoré trvá naveky, ktoré nikto a nič, nijaká zlá sila a moc nezničí. Tu príjímame požehnanie od Pána Boha, úspech a dobro, ktoré inak dosiahnúť nemôžeme.

Bratia a sestry v Pánu!

V našej evanjelickej cirkvi chceme zostať v pravde evanjelia, ktoré hovorí, že Kristus Pán nás oslobodil k slobode. V súvise s tretím Božím prikázaním zostávame na Lutherovom vysvetlení, ktoré hovorí: “Máme sa Pána Boha báť a máme Ho milovať, aby sme nepotupovali a nezanedbávali slovo Božie a jeho kázanie, ale aby sme ho pokladali za sväté, radi ho počúvali a jemu sa učili”. (MK)

        Nie je slobodou to, ak niekto zanedbá poznávanie právd Božieho slova, alebo ak slovo Božie dokonca ponižuje a potupuje. Ak si možno myslí, že ľudské múdrosti, ľudské zákony a názory sú viac, hodnotnejšie a múdrejšie ako Božie pravidlá pre život. Keďže už naši predkovia poznali a považovali slovo Božie za sväté, radi ho počúvali a jemu sa učili. Videli v tom svoje právo a pravú hodnotu a dôstojnosť. Je to až nepochopiteľné, že tak ako v minulosti mocní tohoto sveta bránili chodiť do kostolov, koré nám boli odoberané, niekedy aj ničené a bohoslužby obmedzované – dialo sa tak aj v dvadsiatom storočí. Aj 21.storčie nerado vidí, ak sa slovo Božie učí, verejne zvestuje a zdôrazňuje sa jeho význam pre verejný život dnešných generáciíí v záujme ich budúcnosti a ochrany života.

Slobodu vo vzťahu k slovu Božiemu chápu mnohí ako svojvôľu. Keďže na Služby Božie nemusíme chodiť, tak mnohí nechodia a svoje právo byť s Bohom nevyužívajú, ale zneužívajú. Je to podobne ako napríklad s volebným právom. Nie je povinnosťou, ale právom. Ale ak ho nevyužijeme, iní rozhodnú za nás a neraz aj proti nám. V našej ECAV nechceme z daru Božej milosti robiť zákon, ani náš vlastný dobrý skutok. Ak však niekto odmieta byť s Bohom a hovoriť s Ním, sám sebe škodí. Inak to povedať nevieme a nechceme. Preto svedčíme o hodnote Božieho slova pre nás už v tejto časnosti.

Bratia a sestry v Kristu, Pánovi!

V dnešný sviatočný a pamätný deň myslíme na to, čo Pán Boh svojmu ľudu dal, dáva a čo nám zaľúbil, že nám dá v budúcnosti. Je to dar slávny, hodný Pána, ktorý je Pánom života.

Aj apoštol Ján vo svojom súžení videl a počul o tejto budúcnosti, ponúknutej nielen jemu osobne, ale aj celej putujúcej a bojujúcej cirkvi na zemi. Svedčí o tom takto: “Videl som nové nebo a novú zem, lebo prvotné nebo a prvotná zem sa pominuli…”. Apoštol Ján pripomína, že to hovorí Ten, ktorý sedí na najvyššom tróne a je Pánom neba i zeme. Jeho slová sú verné a pravé. O tejto budúcnosti Kristus Pán hovorí: “Ja nové činím všetko”. 

        Pán Boh dal človeku mnoho dobrých darov. Človek tým, že prerušil spoločenstvo s Bohom a zneužil dar slobody, nezlepšil žiaden z týchto darov. Naopak, všetko narušil, znesvätil a vydal porušeniu. Narušil vzťah k Stvoriteľovi, k manželskému partnerovi i k sebe samému. Znesvätil aj lásku, z ktorej vzniká egoistická sebaláska. Vydal porušeniu svoje telo i celú prírodu. Preto dodnes všetko to, čo ide dnes cez ruky človeka, či je to dar slobody, dar chleba, alebo dar lásky, nesie vždy pečať porušenia a hriechu. Tento stav však nie je vôľou Božou a nie je preto ani večný.

Ježiš nám hovorí: ”Ja nové činím všetko”. Dôvera v Jeho slovo prináša nádej a radosť už dnes. Aj chrámy, kostoly a stánky Božie s ľuďmi a naša odpoveď na zvestované Božie slovo nesie stopy porušenia, dočasnosti a nedokonalosti. Preto Ježiš oznamuje, že  k večnému prebývaniu Boha s ľuďmi pripravuje On sám v nebesiach nový Jeruzalem. A tu na zemi pripravuje svoju nevestu, kresťanskú cirkev, ktorú bez poškvrny a vrásky uvedie do tohoto nového vzťahu, v ktorom bude mier a večná blaženosť. Nech je za to Jeho sväté meno vyvýšené a zvelebené teraz i na veky vekov. Amen

 

Pamiatka posvätenia chrámu v Prietrži – 15.nedeľa po Svätej Trojici 2017  –   Ľubomír Batka st.

Leave a Reply