Cestou- necestou: Chrámy a symboly metropoly

 

Chrámy a symboly metropoly

Doteraz spomenuté skúsenosti a zážitky z metropoly USA by mohli navodiť dojem, že sme sa na tejto ceste sústredii iba na úzky rámec kostolov, alebo kultúrnych stánkov. Nie je to celkom tak, napriek tomu, že veriaci kresťania tu svoje kostoly majú radi a vedia, že na ich údržbu a duchovnú prevádzku treba niečo aj obetovať. Cirkev však žije vždy vo svete a ten má tiež svoje vlastné chrámy a symboly.

Takým svetským chrámom je aj športová hala s hokejovým štadiónom, kde sa hrajú zápasy NHL. Väčšinou pred vypredaným hľadiskom. Ako vianočný darček som dostal vstupenku na zápas NHL domáceho tímu Washington Capitals. Príležitosť sa mi naskytla, ked mužstvo hralo zápas o postup do semifinále s mužstvom Boston Bruins. Potešil som sa, lebo v hosťujúcom tíme som mohol uvidieť v priamej akcii známeho Rusa Ovečkina, ale najmä nášho Zdena Cháru. Väčšina Slovákov vie, že patrí k najlepším obrancom NHL. Štadión bol vypredaný a na mňa čakali viaceré prekvapenia. Skôr ako začal zápas, divákom boli predstavení dvaja vojaci US Army, veteráni. Prvou bola žena. Bola privítaná a odmenená veľkým potleskom za jej službu. Druhý bol muž, ktorého hlásatelia tiež krátko predstavili. Potom vzal do ruky mikrofón a začal spievať americkú hymnu. Všetci povstali a spievali s ním, pravda okrem mňa, lebo slová hymny nepoznám.

Môj dobrodinca mi vysvetlil, že je to v USA bežný a pravidelný zvyk. Všetky športové podujatia a zápasy stredoškolákov, vysokoškolákov i profesionálov sa začínajú spevom hymny. Spomenul si na svoju mladosť, keď sme školské vyučovanie museli začínať Piesňou práce. Vyučovanie náboženstva sme tiež vždy začínali piesňou. Návrh, spievať hymnu v školách pred vyučovaním sa u nás neujal. Úcta k armáde, ktorú Američania vnímajú ako ochrancu slobody a demokracie je tu zjavná. Spev hymny pri športových zápoleniach podporuje zjavne ich vlastenectvo a patriotizmus. Aj na svetových kolbištiach sa americkí športovci bez vlajky svojej krajiny ani nepohnú.

Na zápase NHL bolo množstvo mladých ľudí, chlapcov i dievčat. Väčšina z nich mala oblečené dresy buď domáceho, alebo hosťujúceho klubu. Ale neboli tu žiadne oddelené sektory. Nebolo počuť žiadne urážky, pokrikovanie na fanúšikov hostí. Nevidel som ani zlé pohľady, ak niekto povzbudzoval svoje mužstvo. Preto nemuseli pri zápase asistovať ani kordóny policajtov a ťažkoodencov, ako keď hrá napríklad Slovan v Trnave. Tu neraz návštevník rozmýšľa, či nedošlo k teroristickému útoku, alebo začali manévre… Toto športové zápolenie v duchu fair-play prebiehalo na ľadovej ploche i v hľadisku. Občas síce v televízii ukazujú hokejistov z NHL, ako zhodia rukavice a vybavujú si účty ručne – stručne. V tomto zápase, ktorý bol neuveriteľne rýchly od začiatku do konca a kde sa útoky rýchlo striedali na oboch stranách – asi mi to láskavý čitateľ neuverí – rozhodca odpískal a udelil jeden, jediný dvojminútový trest za celý zápas! “I tak še da, i tak še da!” 

Pamätníky vojen sú vo Washingtone viaceré. Prichádzali k nim celé rodiny. Pri pamätníku veteránov vojny v Kórei som videl stáť starého otca s celou rodinou, ktorý sa nehanbil za slzy. Medzi stovkami mien hľadal tých, ktorých zrejme osobne poznal.

Osobitným zážitkom bola pre nás návšteva Arlingtonského národného cintorína. Je skutočne rozsiahly. Upúta jednoduchosťou, prehľadnosťou a množstvom návštevníkov. Ľudí preváža po cintoríne aj zvláštny autobus. Pred centrálnou budovou v ktorej je múzeum z rôznych čias a vojen, koná sa nepretržitý ceremoniál čestnej stráže. Ale opäť najviac nás zaujali návštevy celých rodín a skutočná, nefalšovaná úcta k padlým obetiam vojny.

Veľký záujem najmä detí a mladých ľudí pútali exponáty v Múzeu letectva a kozmonautiky. Je známe, že v tejto oblasti dosiahli USA vysokú úroveň. Nedali sme si ujsť príležitosť obzrieť si zblízka bojové lietadlá z druhej svetovej vojny, ktoré sa podieľali aj na našom oslobodení, ale aj tie novšie. Nechýba tu ani technika, ktorá sa používa  pri letoch do vesmíru. Američania vôbec majú radi múzeá. V jednom sme videli historické kuchyne a kuchyňské vybavenie a zariadenia. Museli sme sa pousmiať, keď sme tu našli linky a kuchyňskú techniku, ktorú u nás ešte bežne používame.

K symbolom patriotizmu patria aj mnohé iné monumenty a pamätníky hlavného mesta. Zjavná je prirodzená úcta najmä k prvým prezidentom USA. Impozantný je pamätník Abraháma Lincolna (nar.12.2.1809), ktorý je súčasne pamätníkom Deklarácie nezávislosti Spojených štátov. Jeffersonovi je venovaná knižnica Kongresu. Príjemným zážitkom bola návšteva niekdajšieho súkromného domu a farmy Juraja Washingtona, kde je dnes veľmi navštevované múzeum. Dom je umiestnený na kopci Vernon nad riekou za mestom. Tu okrem pohodlného domu v ktorom nielen býval, ale aj prijímal návštevy sú dodnes udržiavané záhrady, parky a farmárske políčka. Možno sa dožijeme aj my prezidenta, ktorého život, službu a odkaz si bude hodné pripomínať aj v nasledujúcich generáciach.

Úcta k predkom a k predchádzajúcim generáciam bola zjavná aj pri návšteve verejného mestského cintorína. Ako inak, aj tu platí slovo našich vysťahovalcov: Amerika – zem široká… Veľký priestor, ale dokonale udržiavaný, bez mramorových, kamených a žulových pomníkov. Hroby sú označené iba bronzovými tabuľkami s menom zosnulého na úrovni terénu. To ukazuje pragmatičnosť Američanov. Medzi hrobmi sú však široké vydláždené cesty, po ktorých sa dá krásne jazdiť autom. Priestorom sa teda ani tu nešetrí. Kytičky kvetov, zasunutých do jednoduchých stojančekov, citlivo okrášľovali cintorín, takže pôsobil dojmom širokánskej rozkvitnutej lúky. Aj tu som sa musel zamyslieť nad našou kultúrou pochovávania a budovania kamenných ohrádok s maramorovými, ale aj terasovými pomníkmi, ktoré sa po niekoľkých rokoch pomaly nakláňajú k zemi, aby pripomenuli žijúcim: “Nemáme tu trvalého miesta…”.

Návštevy pamätníkov a symbolov bojov, športových i tých skutočných, krvavých, uzavriem zážitkom, ktorý do tohoto mesta láka ľudí z mnohých krajín, najmä však z Japonska. Japonsko, ako je známe, začalo s USA vojnový konflikt prekvapivým útokom na Pearl Harbor. V auguste roku 1945, bolo Japonsko potrestané útokom atomovou bombou na Hirošimu a Nagasaky. Po vojne Japonsko poslalo ako symbol zmierenia stovky japonských čerešní Washingtonu, ktoré boli povysádzané v meste okolo jazera. Naskôr boli stále dopĺňané, až vznikli z nich celé aleje a hájiky. Koncom apríla, v čase ich kvitnutia sa cez víkend po alejach prechádzajú tisícky ľudí. Domáci, ale aj hostia zo zahraničia. Nie každý rok sa vydarí počasie tak, ako to bolo v čase našej návštevy. Nádherná slnečná sobota prilákala sem do stotisíc návštevníkov. Nadnesene povedané, všetci vyjadrili túžbu po mieri a dobrých vzťahoch. Po niekdajšej nevraživosti ani stopy. – Čo tak vysadiť také čerešne aj u nás? Viac pokoja a úcty by nám určite nezaškodilo ani v cirkvi, ani v našej krajine. Bojovníci našich čias bojkotujú však aj vysádzanie jubilejných stromov reformácie. Nemusí to byť japonská čerešňa, druh stromu si každý zbor môže slobodne vybrať. Škoda, že namiesto vysádzania jubilejných stromov reformácie, sejú niektorí iba vietor…

( Pokračovanie…)                                                     Ľubomír Batka st.

Leave a Reply