Čí si?

                                                                  Čí si?

               G 5, 1; 22-24:

“Kristus nás oslobodil k slobode. Stojte teda a nedajte sa zapriahnúť zase do jarma služby! – (22) Ovocie Ducha je: láska, radosť , pokoj, zhvievavosť, nežnosť, dobrotivosť, vernosť, (23) krotkosť, zdržanlivosť. Proti takýmto nie je zákon. (24) Tí, čo prináležia Kristu Ježiši, ukrižovali si telo s vášňami a žiadosťami”. Amen

Bratia a sestry v Kristu Ježiši!

Dospelí sa pýtajú malých detí, ktoré nepoznajú: ” A čí si ty?”. Deti často odpovedajú takto: “Ja som maminkin! Alebo: “Ja som oteckov!” Je prirodzené, že deti sú šťastné, ak cítia, že patria svojim milujúcim rodičom. Chcú im patriť, chcú byť v ich blízkosti a chcú plniť ich vôľu. Necítia v tomto úzkom vzťahu dôvery a lásky nejaký trest. Necítia ani vyžadovanú poslušnosť ako nejaké nešťastie. Naopak, sú šťastné, ak rodičom naozaj patria.

V období dospievania sa často situácia začína meniť. Medzi deťmi a rodičmi prichádza bežne k tzv. generačným konfliktom.Deti sa snažia vymaniť a uvolniť zo závislosti na rodičoch. Dospievajúci hovoria, že “túžia po slobode”. Na otázku: Komu patríš?, dospievajúci odpovedá buď tak, že patrí sám sebe, prípadne nikomu. Dospievajúci človek rád hovorí, že chce byť nezávislý. Pritom sa práve mladí ľudia často stanú skôr závislí.Závislí na niekom: kamarátoch, “partii”, alebo zlej spoločnosti. Neraz závislí na veciach, po ktorých túžia a ktoré chcú mať hneď. Známe je aj závislosť mladých na alkohole, drogách i rôznych “jarmách” náruživostí.

Zameranie mladých ľudí sa však opäť, skôr – či neskôr, mení. Mladí ľudia sa v istej chvíli zaľúbia. Zamilujú sa do niekoho, s kým chcú žiť a prežívať svoj život. Vtedy obyčajne vstupujú do manželstva. V minulosti to bolo častejšie, dnes kvôli strachu zo straty slobody iba spolu žijú v neformálnom vzťahu.

Kresťanské manželstvo je dobrovoľným vzdaním sa časti osobnej slobody a doborovoľnou službou muža a ženy žiť a byť tu pre toho, koho má rád, koho miluje. Ak je láska človeka, muža a ženy pravá, ochotne a rás sa vzdáva časti svojej suverenity, svojej nezávislosti, a bežne aj hmotných hodnôt pre toho, koho miluje a komu dôveruje. Kde nastúpi vzťah lásky, človek neprijíma manželstvo ako jarmo, ale ako miesto, kde chce rozsievať ovocie Ducha svätého: lásku, radosť, pokoj, zhovievavosť, nežnosť, dobrotivosť, vernosť, krotkosť a zdržanlivosť. Možno povedať, že ak človek niekomu dôveruje a súčasne ho miluje, nie je jeho život a vzťah “žalárom”. Nemá pocit neslobody, z ktorej chce uniknúť.

Spomínam to všetko preto, lebo veľa ľúdí odmieta vzťah viery a dôvery k Pánu Bohu s odovodnením, že oni chcú byť slobodní, na nikom a ničom nezávislí. Vzťah lásky a dôvery chápu ako otroctvo, alebo jarmo a neslobodu vlastného “ja”. Dokonca si mnohí myslia, že je to vzťah “nedôstojný človeka”. Je zaujímavé počúvať argumenty dnešného modreného a postmoderného človeka, ktoré sa podobajú argumentom pubertálnej a postpubertálnej mládeže. Sú plné vzdoru a pocitov, že ich nikto nechápe a nikto ich nemá rád…

Bratia a sestry v Pánu!

Apoštol Pavel prízvukuje svojím súčasníkom, ale aj nám dôležitú informáciu: “Kristus nás oslobodil k slobode”! V ďalších slovách túto pravdu zdôrazňuje slovami: “Lebo vy ste k slobode povolaní, bratia”. (G 5, 13) Naše kresťanské myslenie a riešenie otázky slobody je teda celkom iné, ako je vnímanie ľudí, ktorí Pánu Bohu nedôverujú. Náš vzťah k Bohu ako Otcovi vnímame ako deti, ktoré sa dobre cítia v náručí svojho rodiča, pod jeho ochranou. Rodiča, o ktorom dieťa vie a cíti, že ho miluje a že mu chce vždy len dobre. Dokoncaj aj vtedy, keď ho rodič napomína, alebo upozorňuje na nejaké nebezpečenstvo. Preto aj Pán Ježiš často hovoril o Božom detinstve tých, ktorí Pánu Bohu dôverujú.

Ak vieme, že sme v Krste svätom boli odovzdaní Kristovi a ak Mu chceme patriť s telom i dušou, tak nevidíme v tomto vzťahu neslobodu, alebo nejakú totalitu, alebo otroctvo, ale radostnú slobodu Božích detí. Preto každý veriaci kresťan spoločenstvo s Bohom, vytvorené Pánom Ježišom Kristom vyhľadáva a rád v ňom prebýva. Toto spoločenstvo nepovažujeme za stratu času, alebo dôstojnosti človeka, ani za bremen, ale za radosť. Pokiaľ ide o hriech človeka, platí slovo Pavlovo: ”Tí, čo  prináležia Kristu Ježiši, ukrižovali si telo s vášňami a žiadosťami”.(v.24)

Preto si, milí bratia a sestry, aj my dnes položme nanovo otázku: “Čí sme my?” Patríme na prvom mieste Bohu, nášmu nebeskému Otcovi? Chcemu Mu patriť a byť s Ním tu v časnosti i potom vo večnosti? Nech nás k tomu povzbudí výrok veľkého kresťanského mysliteľa a teológa A. Augustína: ”Nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v Tebe, ó Bože”!

Mýli nás postoj dnešného tzv. “dospelého sveta”? Postoj, ktorý sa podobá postoju nezrelého mlaého človeka? Alebo postoje ľudí, ktorý pohŕdajú  manželstvom ako Božou ustanovizňou, i rodinnými hodnotami, ktoré sú ovocím Ducha Svätého? Isteže, tieto tlaky sú dnes veľmi silné a majú širokú podporu v  spoločnosti, v masmédiach, ktoré ovládajú mocní tohoto sveta.

V predchádzajúcich slovách apoštol Pavol spomína aj “skutky tela”, ktoré boli a zostávajú hodnotami tzv.prirodzeného človeka: “cudzoložstvo, smilstvo, nečistota, zmyselnosť, modloslužba, svár, nenávisť, hnevy, zvady rozbroje, roztržky, závisti, vraždy, opilstvá, hodovania a im podobné. O týchto vám vopred hovorím, ako som už prv povedal, že tí, čo pášu také veci, nebudú dedičmi kráľovstva Božieho”. (V. 19- 23)

     Naviac, život  prežívaný vhriechu, nie je nikdy pravou a skutočnou slobodou človeka, ale najväčším otroctvom. Nie je vytúženou dôstojnosťou človeka, ale jeho karikatúrou. Konečným dôsledkom je vždy sklamanie, rozčarovanie a samota…

Bratia a sestry v Pánu!

    Duch Svätý nás vedie skrze slovo a sviatosti k Ježišovi Kristovi ako nášmu Pánovi. On je Ten, ktorý nás oslobodil k pravej slobode. Sloboda Ním darovaná je veľkou hodnotou. Má ju už v tejto čanosti, skrze dary Ducha Svätého, z ktorých smieme žiť a čerpať silu k novote života pre našu dušu i telo. Ale aj silu pre Pánom Bohom stvorené a potvrdené spoločné “ jedno telo”, ktorým je manžestvo, ako vzťah muža a ženy.

Tam, kde sú ľudia oslobodení skrze Krista, neslúžia a neotročia diablovi, ani svetu, ani svojími vášňam a hriešnym žiadostiam. Tam, kde sú muži a žení oslobodení Kristom, vznikajú a trvajú manželské zväzky, v ktorých sa môžu rodiť a vyrastať deti, ktoré svojím časom dokážu žiť pre tých, ktorých si zamilujú, ale aj pre rodičov, ktorí sú už možno starí, alebo chorí, ale ktorým dokážu poslúžiť lepšie, ako ktorýkoľvek profesionálny ústav, alebo hospic.

Bratia a sestry v Pánu!

Počúval som kedysi dávno nedeľnú “Roľnícku besedu”, v ktorej hovoril známy akademik o tom, že pôda, ktorá bola kedysi planou a je nejakým spôsobom, melioráciou, alebo obrábaním skultivovaná, má tendenciu vždy sa vracať do svojho predchádzajúceho stavu. Preto vyzýval družstevníkov, aby venovali trvalú pozornosť pôde.

Podobne je to aj s nami, s človekom vôbec. My všetci sme sa po Adamovom páde stali zlou pôdou, ktorá potrebuje kultiváciu Duchom Svätým. Ak sa ona udiala v našom živote, ak sa pôda nášho srdca zmenila, pamätajme, že človek má podobne ako pôda vždy tendenciu vracať sa do toho pôvodného, nekultúrneho a nekultivovaného stavu. “Ktokoľvek stojíš, daj pozor, aby si nepadol”, privoláva aj apoštol Pavel kresťanom.

Preto, ak dnes ktokoľvek z nás môže ďakovať Pánu Bohu za “nový život”,  za slobodu v Kristu, za to, že prináša ovocie Ducha Svätého nielen do svojho osobného, ale aj do manželského, cirkevného a spoločenského života, nech chváli za to Pána a ďakuje Mu. My všetci však musíme dať pozor a duchovne bdieť, aby pôda nášho srdca nanovo nesplanela. Tým, ktorým sa to v našej cirkvi stalo, nesú “svoju odmenu” za hriech už v tejto časnosti v podobe trvalej nespokojnosti a osamelosti…Za nich sa máme modliť a prihohovárať sa k Bohu, aby sa cez pokánie a nové povstanie ich život stal opäť stromom, ktorý bude rodiť ovocie Ducha: lásku, radosť, pokoj, zhovievavosť, nežnosť, dobrotivosť, vernosť, krotkosť, zdržanlivosť a im podobné ovocie.

My sa dnes nanovo povzbuďme v odvahe patriť a prináležať Kristovi, ako Pánovi. V istote, že On nás oslobodil k slobode, tým že si nás zamiloval a seba samého vydal za nás, aby sme boli Jeho vlastní, žili v Jeho kráľovstve, v ustavičnej radosti, nevinnosti a svätosti” (MK), časne i večne. Amen

11.nedeľa po Sv.Trojici            Prietrž 2017                   Ľubomír Batka st.

Leave a Reply