16. nedeľa po svätej Trojici
Text: Mt 5,14 – 16
Exgéza biblického textu:
———————————
Kázňový text neprináša osobitné exegetické problémy. Dôležité je v ňom skôr správne správne rozlišovanie zákona a evanjelia.
Verš 14 a: Ježiš celkom jasne oznamuje, že tí, ktorí Ho prijímajú a počúvajú, stávajú sa svetlom sveta. Tak, ako On sám je od večnosti “svetlo sveta” (J 1,4 ) a prišiel na svet “aby sme život mali a hojne mali” (J 10, 10), tak vedie, premieňa a uspôsobuje tých, ktorí Ho počúvajú a prijímajú pozvanie k nasledovaniu. Svetlom je primárne Boh (1 J 1,5) a Ježiš sám (J 8,12.). Sekundárne sa môže stať svetlom aj každý človek, prememený Božou mocou, ktorá “pôsobí už tým, že nasledovníkom Krista dáva nový zmysel života”. (Gábriš) V Ježišovom príchode, v Jeho službe a diele sa plnia všetky zasľúbenia SZ a tak aj slovo o príchode “svetla národov” (Iz 49, 6; 42,6) Platia slová Nicejského vierovyznania, že Ježiš je: ”Svetlo zo Svetla pravého”. Preto slová “Vy ste svetlo sveta” máme chápať tak, ako ich Ježiš hovorí. Kto prijíma evanjelium Kristovo stáva sa napriek všetkej slabosti “svetlom sveta”.
Verš 14 b: Dva krátke a jasné príklady stačia, aby poslucháči pochopili význam svetla pre svet a to, v čom jeho služba spočíva. Prvým podobenstvom je slovo o meste, ktoré leží na vrchu. Také mesto “nemôže byť skryté”. Tým, že leží na vrchu má nielen výhodu pekného výhľadu a výhodu obrany voči prípadným nepriateľom. Súčasne je viditeľné zo všetkých strán a preto je orientačným bodom najmä pre putujúcich v tme. Slúži nielen tým, ktorí v ňom bývajú, ale aj ostatným, či už prichádzajú s úmyslami dobrými, alebo zlými. Mesto na vrchu nemôže byť skryté už pre túto svoju polohu. Jeho hodnota je teda v jeho službe.
Druhý obraz (podobenstvo) kresťana a cirkvi je obraz sviece v dome. Týmto obrazom akoby sa Ježiš vracal k obrazu o soli v predchádzajúcom verši (v.13). Tak, ako úlohou soli je dávať chuť a konzervovať potravu pred nákazou, čo sa môže diať iba vtedy, keď sa sama rozpustí v potravine, ktorej slúži tak aj sviečka tým že svieti, sama sa umenšuje, míňa sa, “obetuje sa”. Ale práve v tom je jej hodnota a úloha. Svieca je obrazom aj samotného Krista, ktorý je obeťou zmierenia za hriech sveta.
Verš15: Kresťania i cirkev, hoci nie sú sami primárnym zdrojom svetla tým, že žijú z pravého a večného Svetla, môžu svietiť všetkým. (J 12,46) V žiadnom dome nezapaľujú sviecu, aby ju vzápätí postavili pod nádobu. Naopak, sviečka sa stavia na svietnik, alebo prípadne “na nádobu” a to preto, aby svietila všetkým v dome. Domom je tu myslený nielen dom a domácnosť, ale aj celý svet (oikos), lebo Kristovo svetlo je určené všetkým.
Podobné určenie má aj služba kresťanov, konaná slovom i skutkami viery. Skutočná viera je vždy “činná v láske”. “Veď boli ste kedysi tmou, ale teraz ste svetlo v Pánu, ako dietky svetla žite”. (Ef 5,8) Už ľud SZ mal byť svetlom pre svoje okolie. Nebol takým vždy a nebola takou vždy ani kresťanská cirkev. Svetlo evanjelia v nej bolo všelijakým spôsobom skryté.
V reformácii išlo aj o to, aby učenie najmä mníchov, ktorí chápali Kázeň na hore ako “rady pre elitu”, za ktorú považovali na prvom mieste seba a svoju uzavretú kláštornú komunitu, bolo prekonané. Pravda, dokonalým mestom bude iba nový Jeruzalem, ktorý bude osvecovať “sláva Hospodinova a Baránok mu bude sviecou”. Cirkev žije aj zo zasľúbenia: ”V jeho svetle chodiť budú národy…” (Zj 21, 23 – 24)
Verš16: Je vôľou Toho, ktorý je pravé svetlo sveta, aby Jeho svetlo, prijaté z milosti vierou, nebolo skryté, ale svietilo a slúžilo. Preto Ježiš doložil: “Tak svieť vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky…”.
V tomto vedomí naše A.V. v 6.čl. hovorí:” Učíme ďalej, že táto viera má prinášať dobré ovocie a dobré skutky a že treba konať všetky dobré skutky, ktoré Boh prikázal, pre vôľu Božiu, ale neslobodno sa spoľahnúť na tieto skutky, že si nimi zaslúžime milosť u Boha. Lebo odpustenie hriechov a ospravedlnenie dosahujeme vierou v Krista, ako hovorí sám Kristus: “Tak aj vy, keď vykonáte všetko, čo bolo prikázané, povedzte: Neužitoční služobníci sme!”.
Ide teda o “novú poslušnosť”. Vyjadrené gramaticky, v cirkvi má platiť vždy najskôr infinitív a až potom imperatív. Cirkev, ktorá má stáť na pravom apoštolskom základe učí s Jánom: ”My milujme, lebo On prv miloval nás”.( J 4, 19) Podobne svedčili aj ostatní apošolovia. S Pavlom vyznávame: “Nemám vlastnej spravodlivosti zo zákona, ale z viery v Krista..” ( F 3,9). Peter:” …Aby ste zvestovali cnostné skutky Toho, ktorý vás povolal z tmy, do svojho predivného svetla”. (1 Pt 2,9) Jakub: ” …Otec svetiel – zo svojej vôle splodil nás slovom pravdy, aby sme boli akousi prvotinou jeho stvorení” (Jk 1, 17-18)
To, čo býva pre človeka najťašie, hovorí Ježiš v záverečnom slove: “…a velebili Otca, ktorý je v nebesiach”. Chvála a sláva v cirkvi za skutočné dobro patrí Bohu. Dobré skutky a nová poslušnosť nemá viesť k samochvále, ani k chvále od ľudí, ani k vedomiu akejkoľvek záslužnosti. Odmenou Božou je už samo označenie kresťanov a rast cirkvi podľa Sk 2, 47.
Propozícia:
Slovo o svetle je svedectvo:
1. o Božom konaní v Kristu pre nás
2. o našom konaní skrze Krista pre ľudí
Náčrt kázne:
–––––––––––
Bez svetla niet života. Je preto príznačné, že aj Písmo sväté slovo svetlo používa na označenie samotného Pána Boha. Aj Pán Ježiš povedal sám o sebe: “Ja som svetlo sveta”. Už Žalmista povedal hlboko pravdivé vyznanie: ”Lebo u Teba je prameň života a v Tvojom svtle svetlo vidíme”. (Ž 36, 10) Aj Konštantín Filozof vo svojom Proglase naším predkom oznámil:
“Evanjeliu svätému som Predslovom,
ako nám dávno sľubovali proroci,
prichádza Kristus zhromažďovať národy,
pretože svieti svetlom svetu celému.” (v.1)
Na týchto pravdách sa nič nezmenilo…
1. Tak, ako Boh pri stvorení najskôr konal všetko pre človeka a až potom pozval a poveril človeka konať to, čo je Jeho vôľou, tak aj Pán Ježiš v Kázni na hore zvestuje učeníkom a zástupom najskôr evanjelium. Oznamuje všetkým v Neho veriacim, že sú blahoslavení a pre svoju vieru sú aj vysoko cenení v Božích očiach. Stali sa svetlom sveta. Svet môže “chudobných v duchu, žalostiacich, milosrdných, žalostiach, tvoriacich pokoj (atď.)” vidieť inak, ale tí, ktorí veria zasľúbeniam Kristovým, majú dôvod na radosť už dnes.
Ježiš nehovorí a neprikazuje, aby sme sa stali pokorní, plačúci, trpiaci (atď), ale zasľubuje také Božie konanie, na konci ktorého sa Kristovi nasledovníci napriek všetkému za takých smú považovať. Z milosti, skrze Krista prijatého vierou. V Ježišovi svetlo prišlo na svet a naplnilo sa slovo proroka Simeona o svetle, ktoré “sa zjaví pohanom a oslávi Tvoj ľud izraelský”. Ježiš prišiel pre všetkých a všetkým ponúka záchranu a večný život. Aj nebeský Otec “…dáva slnku svietiť na zlých aj na dobrých a zosiela dážď na spravodlivých aj na nespravodlivých.” (Mt 5, 45)
2. K evanjeliu patrí aj tá hodnota veriacich, keď Ježiš hovorí: “Vy ste svetlo sveta.” To je dar milosti a hodnota veriacich v Božích očiach. Nebolo by to možné, ak by Boh nekonal v našom živote. Človek sám o sebe by zostal iba tmou. Keďže sme svetlom sveta, môžeme a máme svietiť kresťanským životom, novou poslušnoťou Božích detí. (Viď čl. 6 A.V.) Parafrázou Jánovho vyznania môžeme poveda: “My svietime, lebo On prv osvietil nás”. Mesto, ktoré leží na vrchu nemôže byť skryté. Svieti a vidieť ho tak, ako maják na pobreží mora…(Iné príklady služby svetla: semafor, laserový lúč, röntgenové žiarenie). Svetlo sviečky je maličké. Ale tam, kde je tma najhustejšia, tam aj malá sviečka vykoná svoje poslanie. Pomôže človeku, aby v tme nenarazil… Kresťan však nie je zdrojom svetla, podobne ako ním nie je Mesiac nad Zemou, ktorý však slúži tak, že odráža svetlo Slnka. Aj my máme konať podobne a tak zostať mestom na hore ležiacim a sviecou, ktorá sa horením umenšuje. To vyznal už Ján Krstiteľ: “On musí rásť,- a ja sa umenšovať. Kto prichádza zhora, je nad všetkými”. (J 3,30-31)
Otázkou zostáva, či svietime a žijeme práve tak, ako Ježiš hovorí: “Tak svieť vaše svetlo pred ľuďmi – aby videli vaše dobré skutky a velebili vášho Otca!“ Dokážeme vyznať: “Neužitoční služobníci sme…”? Kde kresťania takto takto žijú a vyznávajú a ľudia za ich službu chvália Boha, cirkev vždy rastie. (Sk 2, 47; 6,7)
Použitá literatúra:
1. Jindřich Mánek: Dúm na skále, Blahoslav, Praha 1967
2. Karol Gábriš: Ježišove reči na vrchu, Bratislava 1985
Mgr. Ľubomír Batka st.
Slovak