Kostoly vo Washingtone

Cestou – necestou

Kostoly vo Washingtone

Washington ma prekvapil veľmi príjemne. Svojou atmosférou, čistotou a všade prítomnými veveričkami. Nie je nabubrelý, hoci má svoj Capitol (parlament) a Biely dom, kde sme sa neskôr, samozrejme, tiež išli pozrieť. Práve tam čakali nejakú významnú delegáciu, ale netvrdím, že sme to boli my.

Obyvatelia a ľudia pracujúci v blízkosti Bieleho domu si už zvykli, že z času na čas pred sídlom prezidenta zastavia policajti premávku na priľahlých uliciach. Pripravení zasiahnúť sú aj policajti na motorkách, ale aj policajti v krátkych nohaviciach a v teniskách. To preto, ak by museli pri zásahu vybehnúť na trávniky v okolí. Už na pohľad bolo jasné, že títo mladí muži tmavej pleti behajú 100 m v rozmedzí 10 – 10, 5 sek. Dali sa však pokojne fotografovať a zdalo sa, sa ich naša pozornosť teší.

Washington má najmä v centre mesta veľa honosných budov, povedal by som, v klasicistickom štýle. Ani jedna však nesmie byť vyššia ako je samotný Capitol. V mnohom ohľade kopírujú staré rímske vzory. Asi preto, že Amerika je v podstane mladá krajina. V budovách na hlavnej triede je veľa rôznych múzeí a galérií. Vstup do všetkých je zadarmo, na rozdiel od našich domácich, v ktorých sa vstupné platí. Povinný je iba vstup cez skener a zraková kontrola dámskych kabeliek.

Medzi najhonosnešie a najkrajšie vyzdobené budovy vo Washingtone patrí Jeffersonova knižnica pri Capitole. Nájdeme v nej prvotlač Guttenbergovej biblie, podobne aj anglického prekladu a mnoho iných významných pamiatok. Bohatými zbierkami sa pýši Národná galéria, kde nechýbajú majstri štetca a plátna zo všekých období a štátov Európy a Ameriky. Očarili ma najmä obrazy francúzkych impresionistov. Nepohrdli sme ani múzeom Indiánov a ďalšími. Ďalej od centra je aj múzeum Holokaustu, kde nechýbajú fotografie aj z obdobia Slovenského  štátu. Keďže do múzea Holokaustu robia zájazdy z mnohých základných a stredných škôl, bolo nutné dlho čakať v dlhom rade. Keď sme konečne prišli k turniketu, strážca mi vysvetlil, že s nedopitou plastikovou fľaškou vody dnu vstúpiť nemôžem, ale musím ju vyniesť až do koša na ulicu. Pretláčal som sa davom študentov von a očami som hľadal nejaký odpadkový koš pred múzeom. Žiaden tam nebol. Dalo sa domyslieť prečo. Vyšiel som na ulicu, zahol za roh a odhodil som do koša fľašu s vodou. Keď som sa otočil, strážca stál za ohradou a so širokým úsmevom mi dával najavo, že je spokojný. Našťastie, uvoľnil mi cestu späť a nemusel som opäť čakať v dlhom zástupe. Tak sa človek z našich končín pomaly učí, že demokracie je vlastne poriadok a rešpektovanie pravidiel. Hm, kto by si to len pomyslel…

Záľuba Američanov stavať dokonalé budovy a dobré cesty človeka priam fascinuje. Majitelia našich stavebných firiem, ktoré dostávajú štátne zákazky na stavbu budov, ciest, alebo diaľnic by mali ísť najskôr povinne do Ameriky na exkurziu. Ale nie na náklady štátu, čiže náklady nás občanov, ale za vlastné. Svojho času síce náš štát poslal do Washingtonu na stáž určitých ľudí, veľmi múdrych a najmä schopných. Medzi nimi boli, myslím, Bystrozraký, Dlhý a Široký. Zdá sa, že Dlhý a Bystrozraký ostali v Amerike a vrátil sa iba Široký. Má síce stavebnú firmu, ale kto vie, čo tam vlastne robil. Štátne peniaze vie míňať utešene, ale živnostníkom a malým firmám zo štátnych dotácií nezaplatil. Cesty stavia ako arabskí šejkovia, odnikiaľ – nikam. Mosty nič nespájajú, tunely sa tunelujú a diaľnice fungujú najčastejšie len v jednom smere a profile. A to všetko za kapitalisticé ceny. Zvláštne. Asi nám chýba skener a kontrola.

Gotika vo Washingtone

Gotický chrám vo Washingtone som skutočne nečakal. Čistá a krásna gotika! Je to možné?  Ako som už povedal, americký stavbári sú jednotky. Ak treba, postavia mrakodrap aj v Dubai, alebo na mesiaci. Pre nás je nepochopiteľné, že rozpočet a termín dokončenia zásadne dodržia. Presný opak našich, ktorí ani termín, ani rozpočet zásadne nedodržia. Gotická Národná katedrála patrí anglikánskej cirkvi a je skutočne na nerozoznanie od originálnych ranostredovekých stavieb v Európe, hoci bola dokončená až v roku 1991. Stavali ju sto rokov zo zbierok veriacich, čo je však podstatne kratšie ako trvala napríklad stavba Notre – Dame v Paríži. Tento dóm sa staval v rokoch 1163 – 1343, teda temer 200 rokov. Dóm v Kolíne nad Rýnom sa staval v rokoch 1560-1880, teda vyše 300 rokov a Svätovítska katedrála v Prahe od roku 1392 do roku 1929, skoro 600 rokov!  Za to vraj môžu husiti, ktorí v podstate môžu údajne za všetko zlé v Čechách.       Washingtonská katedrála je šiesty najväčší kresťanský chrám na svete. Navyše, je postavená tak, aby funkčne slúžila  moderným spôsobom práce cirkvi. Má nádherné vitrážové okná. Je pozoruhodné, že ich robil jeden majster, ktorý prvé okno zhotovil ako 16 ročný a prácu dokončil ako 84 ročný. Najkrajšia je rozeta nad hlavným vchodom, kde sú sklíčka zabrúsené ako drahokami a tak cez ne svietiace slnko vytvára na stĺpoch farebné obrazce. Pekná práca – pekný život. Príjemná sprievodkyňa, staršia pani, nás upozornila na rôzne detaily, ktoré by si inak návštevník nevšimol. Na jednej lavici je rezbársky stvárnený boj dobra so zlom, ako lev bojujúci s hadom. Keď sme sa prizreli zblízka, bolo vidieť hlavu hada, stvárnenú ako hlavu A. Hitlera s fúzikmi. Vskutku pekná symbolika, ktorá dokazuje, že táto gotická stavba je z novoveku. Na inej lavici bol stvárnený vlk, ktorý sa odieva do kože baránka. Biblické prirovnanie, ktoré je v každom čase mrazivo aktuálne.  Katedrála má viacero kaplniek, jedna z nich je určená pre deti predškolského veku. Má aj osobitnú stoličku pre prezidenta a tak nie div, že katedrálu navštívil aj B. Obama. Katedrála je ísce gotickou stavbou, ale má aj moderné stavebné prvky. Vzduchotechniku, úrady vo vežiach, výťahy a podzemné garáže.

Na službách Božích

Neďaleko za Capitolom je evanjelicko – luteránsky kostol. Veľmi som sa tešil na nedeľné služby Božie a bol som ich návštevou príjemne potešený. Pekný, moderný kostol, slušná návšteva, pozorní a usmievaví ľudia. Zaujal ma hlúčok detí, ktoré sedeli v predných laviciach. Bohoslužby boli spojené s Večerou Pánovou. Mali poriadok podobný nášmu. Vybavovali ich dvaja farári, starší farár a mladý kaplán. Po úvodnej piesni a liturgii starší z nich predstúpil pred deti a začal s nimi rozhovor. Myslel som si, že sa bude asi konať skúška katechuménov, možno aj konfirmácia. Nič z toho. Brat farár jednoducho povedal deťom osobitný výklad Božieho slova. Dospelí pozorne a bez nervozity sledovali. Áno, boli to detské služby Božie s oslovením detí v spoločnom zhrmaždení! Žiadne ”deti choďte na besiedku, alebo choďte sa hrať, či poďte s nami”, kým rodičia a starí rodičia budú robiť niečo, čo je deťom možno nezrozumiteľné. Jednoducho, bola tu pekná a názorná ilustrácia toho, čo Ježiš povedal a očakával od učeníkov a rodičov, keď povedal: “Dovoľte dietkam prichádzať ku mne a nebráňte im, lebo takých je kráľovtvo nebeské” (Mk 10) 

Náboženstvo sa v Amerike v školách nevyučuje a tak sa cirkev snaží čas Pánom daný využiť rozumne a zodpovedne. Pravda, farár sa musí pripraviť na dve kázne, veď príhovor deťom pozorne sledujú aj ich rodičia. Ku všetkému znel organ s profesionálne podávanými skladbami. Spieval aj spevokol, ktorý interpretoval skladby na vysokej úrovni. Práve sa chystal na koncertné turné do Nemecka a tak speváci dostali osobitné požehnanie. Pri východe, pri podávaní rúk, bolo potešiteľným zistenie, že sme na týchto službách Božích boli aj tri staršie farárske luteránske manželské páry. Je skvelé nájsť spriaznené duše aj v ďalekom svete.

Sobáš po americky

Hlavný cieľ našej cesty nebola turistika, ale prítomnosť na sobáši. Jednalo sa o sobáš občiansky (civilný), ktorý vykonávala pani notárka. Jej najväšou starosťou bolo, kde ten sobáš vykonať. Vzhľadom na krásne počasie rozhodla, že ho urobí v priľahlom parčíku s odôvodnením, že tam sa dajú urobiť pekné fotografie. S príhovorom a ceremóniu bola hotová raz – dva. Od svedkov sa nevyžadovali žiadne podpisy. Prekvapením pre nás bola informácia pre novomanželov, že v prípade, ak si manželsvo rozmyslia, stačí ak jej to do dvoch mesiacov oznámia písomne. Nuž niet nad pragmatizmus. Viete si predstaviť, akú dilemu by mal náš farár, ak by na druhý deň po sobáši dostal žiadosť, aby zrušil manželstvo, o ktorom deň predtým vyhlásil: ”Čo Boh spojil, človek nerozlučuj” ? 

     Záverom spomeniem však ešte jedno prekvapenie z tohoto sobáša. Aj keď sa jednalo o občiansky sobáš, bol na ňom prítomný aj kardinál! Znie to možno neuveriteľne, ale na tomto sobáši bol Kardinál skutočne prítomný. Kardinálov imidž je známy a dobre rozpoznateľný – je vždy v červenom a nechýba mu ani typická pokrývka hlavy. Keby len to, ale tento Kardinál tam bol aj so svojou družkou! Poviet si: no, pekný vtáčik! Naviac, obaja spolu nám aj zaspievali a nič nás to nestálo. Celkom blízko tam mali totiž svoje sídlo, lepšie povedané: svoje hniezdočko lásky. Vtedy som pochopil, prečo spisovateľka Colin Cullougová svoj známy román, ktorý bol aj sfilmovaný, nazvala: Vtáky v tŕní – The Thory Birds. Áno, Cardinál, latinsky Cardinalis cardinalis, je bežne známy a rozšírený vták v týchto končinách. Na Slovensku má tento spevavec svoju príbuznú, ktorá sa volá: Červienka obyčajná, alebo slávik červienka. Aj to je milený vtáčik, ktorého v zime rád vidím v krmítku, aj keď jej meno neznie tak honosne.

( Pokračovanie)

Ľubomír Batka st.