Cestou – necestou: V kostoloch Ameriky

Cestou  – necestou

V kostoloch Ameriky

V časoch, keď vysťahovalectvo do Ameriky dosahovalo vrchol, udial sa, vraj, na Brezovej nasledovný rozhovor. “Kam idete sused”?“Ná len tot – do Čigága. A vy?”“Ná, až hen na Myjavu”,  odpovedal oslovený. Dlho sa mi zdalo, že do Ameriky a blízkeho “Čigága” (rozumej Chicaga) prípadne iného miesta dôverene známeho naším krajanom vysťahovalcom sa nikdy nepozriem. Časy sa však menia a tak sa stalo, že som síce nesadol “na šíf” a nevyplával na more, aby “som sa naučil modliť”, ale do lietadla a po nočnom lete cez Atlantik nás privítalo slnečné Chicago.

Spoznávanie mesta

Na prehliadku mesta sme mali iba jediný deň, preto bolo treba nájsť spôsob, ako to najlepšie zvládnuť. Jednoznačne najlepší spôsob poznať veľké mesto je prehliadka z vyhliadkového autobusu. V tomto prípade to však nebol autobus, ale vyhliadková loď zo sprievodcom. Je to finančne  dostupná záležitosť a ak niekto ovláda anglický jazyk, dozvie sa od sprievodcu a uvídí z lode toľko vecí, že sa to nedá stráviť ani za tri dni. Kto reč neovláda, musí si priplatiť za tlmočníka, alebo si nejakého “nakloniť”, aby tú službu konal ochotne a pritom dobre. To bol práve môj prípad.

Vyhliadková loď v Chicagu sa plaví po rovnomennej rieke a jej ramenách a vlieva sa do veľkého Michigenského jazera, na brehu ktorého vyrástlo po zničujúcom požiari moderné veľkomesto. Pohľad z lode na centrum mesta bol ešte silnejší ako z ulice, pretože človek sa  nemusí sa obzerať a dávať pozor na chodcov na chodníkoch a má široký výhľad. Toto mesto, najmä jeho centrum je skutočne “americké”. Množstvo vysokých mrakodrapov závodí vo výške, v architektonickom stvárnení a lesku skiel a mramoru, ktorými sú mnohé z nich obložené. Aj keď som si pôvodne myslel, že som na dojem z mrakodrapov pripravený, bol to v skutočnosti poriadny “kultúrny šok” a bolo to treba trošku “predýchať”. Medzi množstvom týchto impozantných budov bola jedna, ktorá patrí D. Trumpovi, ale vtedy som o ňom vedel iba toľko, že je to nejaký bohatý človek, ktorého peniaze míňa bývalá česká športovkyňa, teraz už jeho exmanželka. V každom prípade by som nechcel umývať okná na takom dome, alebo leštiť v ňom zábradlia a výťahy, hoci aj to niekto robiť musí.

Ja som však v Chicagu musel myslieť aj na časy dávnejšie, ktoré sa  určitým modifikovaným spôsobom prelamujú aj do našej súčasnej cirkevno-spoločenskej reality.  Do Chicaga však prišlo na prelome 19. a 20. storočia veľa Slovákov. Medzi nimi aj mladý, vysoko vzdelaný kňaz Ján Pelikán z neďalekého Holíča. Tu sa zapojil do cirkevnej služby v rámci Missourskej synody. Synoda existovala a trvá dodnes. Podobne aj iná, luteránska synoda Sion, do ktorej tiež patrilo a patrí veľa našich krajanov a ich potomkov. Ján Pelikán si však vybral Missourskú synodu a jej program. Ten možno výstižne pomenovať heslom: Slobodná cirkev v slobodnom štáte!  Synodu založili saskí luteráni, vysťahovalci, ktorí chceli dôsledne a verne rozvíjať teológiu a odkaz Dr.M.Luthera. Dalo by sa povedať: Luteráni bez kompromisov! Ján Pelikán sa po čase z Ameriky vrátil a s veľkým misijným zápalom sa na Slovensku pustil do duchovnej obnovy cirkvi. Pre túto obnovu však nenašiel príliš veľké pochopenie. Vysoko mravný život a program: úplná odluka cirkvi, oslobodenia sa zo závislosti na štáte a štátnych peňazí, nebola v ČSR, ako dedičke po bývalej Habsburgskej, katolícko – politickej monarchii predstaviteľná a žiadaná.

Avšak je otázne, či táto koncepcia je žiadaná a žiadúca pre nás, dnešných evanjelikov, žijúcich v postkomunistickej a postmodernej dobe. Lebo nie otázka reštruktualizácie našej cirkvi, ale naša príprava na odluku od štátu je úloha najprednajšia z predných. To, čo chcel dobrovoľne a čím skôr presadiť a uplatniť Ján Pelikán. Žiadne politikárčenie a spolčovanie sa s politickými stranami a ich “vodcami”, ale skutočnú slobodu pre cirkev a jej službu. To sa dodnes neudialo a predstava nezávislosti na štáte a politických stranách vyvoláva u mnohých ľudí hrôzu. To si akosi nevieme predstaviť, hoci je pravdou, že naša cirkev v poslednom čase už určité kroky v tomto smere urobila. Iste je to otázka dňa a najbližšej budúcnosti. Ján Pelikán založil síce na Slovensku len dva cirkevné zbory. V Poprade – Veľkej a v Iliašovciach. Naviac, založil aj teologické učilište, na ktorom učil aj jeho teologicky vysoko erudovaný syn Jaroslav. Ten sa po 2 rokoch však musel vrátiť “domov”. Ani po roku 1989 roku naša cirkev pomoc a radu od Missourskej synody v tomto ohľade neprijímala. Zdalo sa nám, že “táto vec je od veci”. Dnes, keď sme už časť majetku cirkvi prešustrovali, skoro nič neurobili a slobodu zneužívame na boje o moc, možno by nám jej rady a príklad mohli byť vzácnejšie, ak nám na našej duchovnej matke záleží. Mlátenie prázdnej slamy, typu “ako ďalej v cirkvi” by mala nahradiť úcta k cirkvi ako Božiemu dielu a najmä ochrana jej jednoty, ako najvyšší záujem jej Pána. Ján Pelikán z Holíča založil v Chicagu tretí slovenský CZ Betlehem. Nepodarilo sa mi však pre krátkosť času zistiť, kde a či vôbec žije, lebo bolo treba ďalej ísť. Večer nás čakal odlet do Waschingtonu, kde sme mali svoj “hlavný stan”.

Al Capone a my

 

Pri pohľade z lietadla na dnešné Chicago, prišli mi na um aj časy smutne známeho Al Caponeho a doba prohibície, keď sa Chicago týmito ľuďmi a ich aktivitami stalo svetoznáme. Chudák Al Capone! Skončil neslávne a zomrel v base len preto, že mal presného a precízneho účtovníka! Ten všetko písal a značil, aby vydával počet svojim “spolubratom”. Tak sa prišlo na ich kšefty a daňové úniky. Keby bol Al Capone a jeho účtovník vedel, že sa to dá aj inak, totiž neúčtovať, nepísať a nevydávať počet, mohli ešte dlho žiť ako poctiví občania!

Takto si to niektorí zvykli robiť v našej cirkvi, ale aj v štáte. Ten mafián, na rozdiel od viacerých našich súčasníkov veril, že všetky úrady treba konať verne. Že platí povinnosť: “Vydaj počet zo šafárenia, lebo ďalej nemôžeš už šafáriť!”  Tento príkaz je predsa tiež “sola Scriptura” – len Písmo, ktorým sa tak radi niektorí oháňajú. Len žasnúť prichodí, kde a u koho študovali a učili sa naši domáci cirkevní odborníci na ekonomiku a najmä na právo a jeho výklad. Azda u doktorov práv z bývalého HZDS a následne u predsedu nášho Najvyššieho súdu? Al Capone sa musí dodnes asi v hrobe obracať, že hriešne zanedbal prakticú školu demokracie v našom podaní. Tu si mnohí naši priatelia myslia, že sa narodili s tým, že majú cirkevné stoličky a funkcie vyárendované navždy a nikdy inak. I keď sa časy janošíkovského hospodárenia pomaly krátia… S Bohom Chicago, čaká nás Washington.    (Pokračovanie)                                                                                                                                          Ľubomír Batka st.

Leave a Reply