Na bohoslužbách v kráľovskej kaplnke v Londýne

Cestou – necestou

Na bohoslužbách v kráľovskej kaplnke v Londýne

K neodmysliteľným prázdninovým aktivitám patrí aj cestovanie a poznávanie rôznych zaujímavých lokalít, prírodných krás i zaujímavých miest, akým je napríklad Londýn. Nebudem tu opisovať rozhľahlosť, ani históriu veľkomesta, kráľovský palác, alebo iné zaujímavosti tohoto kozmopolitného mesta. Chcem sa iba podeliť s nevšedným zážitkom a spomienkami, ktoré sa na moju krátku návštevu Londýna viažu. Je dobre, ak máme možnosť ísť do neznámeho mesta so sprievodcom, alebo aspoň s bedekerom v ruke, aby sme sa vyhli zbytočným stratám času a nepríjemným prekvapeniam. Pre mnohých mladých ľudí, ktorí dnes v Anglicku pracujú, je cesta do Londýna isteže veľmi všedná, ale inak to bolo pre mňa.

Londýn mi bol niekedy blízky len cez vysielanie rozhlasovej stanice BBC. S uchom na rádiu som “za socíku” každý večer čakal na známy, ale rušený oznam:Volá Londýn!  A zrazu, po rokoch, ani neviem ako,  stál som na moste nad riekou Temžou priamo pred Westminsterským palácom, v ktorom sídli parlament a počul hlas Big Benu, 13,5 tonového zvona z Alžbetinej veže. Naproti sa rozprestiera Westminsterské opátstvo so známou katedrálou. Je známa najmä z televíznych prenosov, či už kráľovského pohrebu Lady Diany, alebo zo zobáša princa Williama a Kathy.

Bola nedeľa popoludní a z katedrály sa niesli nádherné tóny organového koncertu. Strážcovia už na koncert ľudí nepúšťali a tak sme si do jeho skončenia prehliadali prístupné časti Westminsterského opátstva, do ktorého sa pomaly vracali sebavedomí študenti tunajšej školy a gymnázia. Boli vidieť, že sú na svoju “alma mater” hrdí. Niektorí na upravených trávnikoch hrali futbal, iní sa ešte prechádzali s rodičmi a známymi.

Čas sme využili aj na oboznamovanie sa s veľkým množstvom tam pochovaných významných mužov a žien Anglicka. Nájdeme tu známe i neznáme mená vedcov, spisovateľov, vojakov, politikov, cestovateľov a iných osobností, ktorých telesné pozostatky sú uložené nielen v múroch starobylého komplexu opátstva, ale aj pod chodníkmi, ktoré tieto budovy lemujú. Bola to hotová exkurzia do bohatých a slávnych dejín anglického kráľovstva. Spomeniem iba jedno meno, ktoré nám vtedy vôbec nič nehovorilo. Zaujal ma skôr dátum smrti vysekaný do vyhladenej kamenej platne na chodníku: 16.apríl 1689. Až potom som si lepšie všimol aj meno tu pochovanej Mrs. Aphra Behn a krátky epitaf na jej hrobe. Nápis nám syn preložil takto: “Tu leží dôkaz, že ani zmysel pre humor nemôže byť dostatočnou obranou proti smrteľnosti”. (“ Here lis a Proof that Wit can never be Defence enough against Mortality”).

V prvej chvíli mi znel ten nápis veľmi úsmevne, ako dôkaz typického anglického humoru. Pod menom Aphra Behn som si vtedy predstavil viktoriánsku, distingvovanú dámu, ktorá mala zrejme mimoriadne veselého ducha. Pomyslel som si: Nepoznám vás, vážená dáma, ale už teraz sa teším na nepochybne mnohé zaujímavé stretnutia v nebi. Neskôr som si na internete zistil, kto bola vlastne oná dáma.

Bola jedna z prvých vysoko oceňovaných, vplyvných a literárne činných žien v Anglicku. Afhra Behn, anglická spisovateľka, poetka a dramatička tvorila v epoche reštaurácie monarchie, v počiatočnej fáze osvietenstva. Informácie o jej živote nie sú presne známe. Používala priezvisko manžela, ktorý bol pravdepodobne holandským kupcom. Po jeho smrti sa ocitla v nezávideniahodnej finančnej situácii. Pre dlhy sa dostala aj do väzenia a nie je známe, ako sa z neho vyslobodila. Spomína sa však aj jej činnosť v diplomatických službách kráľa Karola II v Antwerpách. Keďže chcela byť nezávislou, začala tvoriť a oddala sa literárnej práci. Jej najznámejšie dielo je krátka povesť Oroonoko – Kráľov sluha, z roku 1688. V rokoch 1663 – 64 pobudla v Suriname. Po znovuotvorení divadiel, zatvorených vplyvom puritánov, začala písať divadelné hry, ktorými sa stala veľmi populárna. Do tohoto kontextu teda zapadá jej sarkastický epitaf odkazujúci všetkým dnešným “pozitívne naladeným” ľuďom a humoristom dôležitú pravdu: “….Ani humor, nie je dostatočnou zárukou proti smrteľnosti”! 

Keď sa koncert v katedrále skončil a ľudia sa rozišli, opäť bol vstup do monumentálnej katedrály povolený. Ale teraz bol vstup už obmedzený. Strážcovia v bráne upozorňovali, že do katedrály môžu ísť iba tí, ktorí sa chcú zúčastniť bohoslužieb o 18.hodine. Keďže bola nedeľa, tak sme sa potešili, že predsa budeme v túto nedeľu aj na bohoslužbách a to hneď vo Westminsterskej katedrále. Zdalo by sa, že to mohol strážcom povedať v podstate každý. Ale po príchode do katedrály bol špekulujúci vyvedený z omylu. Vstúpiť bolo možné iba do vyhradenej časti, kde sa konali bohoslužby. Vysokí, elegantne nahodení, ale nekompromisní usporiadatelia usádzali všetkých v jednej časti chrámu, v blízkosti hlavného oltára. Žiadne špacírovanie po katedrále nebolo tolerované. Na stoličkách ležali na kriedovom papieri vytlačené programy. Bohoslužby viedla miestna kaplánka. Bola to pani v strednom veku, ktorá sa dôstojne zhostila svojej služby. Katedrálou sa niesol spev asi 100 – 120 prítomných návštevníkov. V úvode kázne pani kaplánka uviedla, že táto bohoslužba je venovaná spomienke na padlých vojenských pilotov a letcov, ktorí sa podieľali na obrane Anglicka počas druhej svetovej vojny. Spomenula však nielen anglických, ale aj československých letcov, ktorí cez vojnu bojovali v Anglicku. Bol som vemi hrdý na to, s akou úctou boli títo piloti spomínaní.

V myšlienkach som okamžite zaletel až do roku 1968, keď ma v Bratislave, pred Slovensku reštauráciou nesmelo oslovil nejaký muž a pýtal si pár korún na cigarety a pohár vína. Dal som mu nejakú menšiu sumu a dali sme sa do reči. Trochu som moralizoval, či sa nehanbí žobrať na ulici. Povedal, že pracovať už nevláze, lebo bol dlho vo väzení, do ktorého sa dostal po návrate do Československa za údajnú vlastizradu, lebo ako letec bojoval predtým v exile, v Anglicku. Po návrate z basy ho nikto nechcel prijať do zamestnania a tak sa iba rezignovane pretĺkal, čakajúc na smrť. Aj po rokoch som sa zahanbil za toľkú nespravodlivosť a nevďak voči neznámemu letcovi. O to vrúcnejšie som sa pomodlil.

Na záver bohoslužieb pani kaplánka oznámila, že jej výsosť, anglická kráľovná, pri tejto príležitosti dovolila otvoriť vo Wesminsterskej katedrále súkromnú kráľovskú kaplnku, ktorú smú účastníci tejto bohoslužby navštíviť. Až vtedy som pochopil, kto je tá zvláštna a vyberaná usporiadateľská služba. Návšteva tejto kráľovskej, skvostnej kaplnky a spoločná modliba v nej bola dôvodom nielen našej radosti, ale i pocitu hrdosti, že tam malo aj Slovensko svojich orodovníkov.

Po skončení bohoslužieb, uberajúc sa k hlavnému východu sme ešte chvíľu postáli nad hrobom Winstona Churchilla. Nedeľný večer sme ukončili krátkou obhliadkou Buckinhamského paláca a pobytom na Trafalgárskom námestí, kde sa stretávajú najmä mladí ľudia a návštevníci z mnohých kútov sveta. Bola to pekná nedeľa, keď sme konečne vypočuli hlas: Volá Londýn! 

Zo seriálu spomienok: Cestou- necestou                                                                                                                               Ľubomír Batka st.

Leave a Reply