Čím nám prospelo Pánovo vstúpenie?

                           Čím nám prospelo Pánovo vstúpenie?

J 16, 5-15:

“Ale teraz idem k Tomu, ktorý ma poslal, a nikto z vás sa ma neopýta: Kam ideš? (6) Ale že som vám to povedal, smútok vám naplnil srdce. (7) Ja vám však pravdu hovorím: Vám prospeje, aby som odišiel; lebo ak neodídem, Radca neprídek vám; ale keď odídem, pošlem Ho k vám. (8) A keď príde, poučí svet: o hriechu a o spravodlivosri a o súde; (9) o hriechu, že neveria vo mňa; (10) o spravodlivosti, že idem k Otcovi a viac ma neuvidíte; (11) a o súde, že knieža tohto sveta je už odsúdené. (12) Ešte mnoho vám mám povedať, ale teraz neznesiete. (13) Keď však príde On, Duch pravdy, uvedie vás do všetkej pravdy, lebo nebude hovoriť sám od seba, ale bude hovoriť, čo počuje;  a bude vám zvestovať aj budúce veci. (14) On mňa oslávi, lebo z môjho vezme a bude zvestovať vám. (15) Všetko, čo má Otec, je moje, preto som vám povedal, že z môjho vezme a bude zvestovať vám.” Amen

    Bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!

Keď chceli betlehemskí pastieri vidieť Ježiša, vybrali sa do Betlehema, hovoriac: ”Poďme až do Betlehema a viďme, čo sa to stalo, čo nám oznámil Pán”. Keď chcel Zacheus v Jerichu vidieť Ježiša, ktorý to je, vyliezol na divý figovník a pozeral sa ponad hlavy ľudí v zástupe. Keď chceli vidieť Ježiša  grécki prozelyti, obrátili sa v Jeruzaleme na učeníkov Filipa a Ondreja, ktorí boli z Galilejskej Betsaidy a využili svoju známosť s nimi.

Keď chceme my vidieť Ježiša, nepomôže nám ísť ani do Betlehema, ani do Jericha, ani do Jeruzalema, alebo Galileje. Tam Ježiša neuvidíme. Ale ak Ho predsa len chceme vidieť, tak musíme vzhliadnuť k nebesám.  Vzhliadnuť k nebu! Neznamená to však hľadieť hore na oblohu, ako to urobii Jeho učeníci na hore Olivovovej, nad svätým mestom Jeruzalemom. Ani najvyšší končiar sveta nás nepriblíži k sláve, do ktorej vstúpil Pán Ježiš. Skutočnosť, že Ježiš vstúpil do slávy Otca (Ef 1,17), znamená prosiť a verne očakávať na dar Ducha Svätého, ktorý nám otvára oči a dáva pravú múdrosť. Prejavuje sa v tom, že “osvecuje” naše oči pre poznanie, že Ježiš sa vzkriesením z mŕtvych vymanil nielen z plachiet a z tmy hrobu, ale zo všetkej pominuteľnosti a porušiteľnosti, v ktorej my ešte zostávame.

Boží čin vzkriesenia je skutočným oslávením Syna Božieho. Jeho oslávenie pokračuje ďalej takým prebývaním, aké má Otec, takou existenciou, ktorá je bez akejkoľvej obmedzenosti. Slávu neba nehľadajme ani my v nadoblačných výšinách, ale v duchovnom svete, primeranom Božej veľkosti a sláve. Lebo je to tak, ako apoštol Pavel zvestoval Grékom pri prvej návšteve Atén: “Veď Boh nie je ďaleko od nikoho z nás, lebo Ním žijeme, hýbeme sa a trváme!  Nebo, ako oblasť Božieho prebývania a slávy nie je ďaleko od nikoho z nás. Opak je pravdou! Aj sám Pán Ježiš povedal a potvrdil svoju prítomnosť učeníkom po vstúpení do slávy:” Ajhľa, ja som s vami, po všetky dni, až do konca sveta”. (Mt 28,20).

Ježiš teda neodišiel z tejto zeme, ale zo spôsobu života našej ľudskej existencie, aby prijal ten prvý a pôvodný spôsob existencie, ktorý Mu právom patrí. Je spolu s Otcom a s Duchom Svätým v dokonalej jednote a v spôsobe existencie duchovnej a večnej. Tento spôsob života, ako prvotný a Jemu vlastný Mu však umožňuje, aby bol On s nami všade a na každom mieste. Či už tu na zemi, alebo nad ňou, ale aj v ríši mŕtvych.

Často sa pripomína prvý let človeka do kozmického priestoru. Major Gagarin sa tým stal slávnym. Stal sa však aj smutne slávnym, keď pod tlakom vtedajšej propagandy pred novinármi povedal: “Bol som vo vesmíre a Boha som tam nevidel”!  Pri návšteve Ameriky mu neskôr povedalo jedno dievčatko: “Pán Gagarin, ak ste ešte nevideli Boha, tak to preto, lebo nemáte čisté srdce”. Ježiš totiž hovorí: “Blahoslavení čistého srdca, leob oni Boha uvidia”. (Mt 5,8)

Vstúpením na nebesá sa Ježiš vrátil k Otcovi!

             Je v nebi preto, 

         1. aby bol stále s nami,

         2.  aby sme modli byť Duchom vyučovaní 

         3. aby bol správne oslavovaný                                         

       Milí bratia a sestry v Kristu, Pánovi!

“A teraz idem k Tomu, ktorý ma poslal”. To povedal Pán Ježiš učeníkom pred svojím povýšením, ktorým rozumel svoje ukrižovanie, vzkriesenie a vstúpenie na nebesá. Nechcel vstúpiť bez obete na Golgote, ani bez slávneho vzkriesenia, ani bez zostúpenie od najhlbšej jamy podsvetia a ríše mŕtvych. V tom všetkom sa nám stal podobný, okrem hriechu. Tu všade je stále s nami. V utrpení i v smrti, ale aj po smrti. Neopúšťa nás, nenecháva nás osamelých a opustených ako siroty. Keď vstupuje na nebo, ide však domov. Ide k Otcovi, ktorý Ho poslal. Miloval ho a neprestal ho milovať, aj keď sa Ježiš musel ponížiť, keď musel vziať na seba ľudské telo a vystaviť sa ľudskej neláske, zlobe, posmechu a prevrátenosti.

Jedno nechcel Ježiš zo strany svojich učeníkov. Aby sa ho pýtali: “kam ideš”? Bol by to znak nedospelej viery, ktoré nevie, že “od Boha vyšiel a ide k Bohu”, cez svoju smrť a obeť. Keď má niekto niekoho rád, chce s ním byť vždy. Chce stále zotrvávať v jeho blízkosti. Pán Ježiš vedel, že učeníkm “smútok naplnil srdce”, lebo mali skúsenosť, čo časná rozlúčka znamená a čo všetko prinesie v ich ďalšom živote. Ale On vie viac! Pán vie, že ak má byť naozaj s nimi vždy a na každom mieste  a pomáhať im v ich misijnom diele vo svete – musí prijať spôsob života v sláve Otcovej. Iba tak môže byť s nimi vždy a všade, neobmedzovaný časným ľudským telom. Preto zdôrazňuje to, čo ešte ako plnosť pravdy nevedeli a neskúsili: ”Ja vám však pravdu hovorím: vám prospeje, aby som odišiel”.

Táto skutočnosť slávneho vstúpenia Pána do neba prospieva aj nám všetkým. Skúsili to mnohí z našich predkov, spoznávame a zakusujeme ju aj my sami a iste to bude skúsnosť aj našich potomkov. Nemusíme ísť nutne tam, kde Pán chodil po tejto zemi, i keď je to zvláštny a nádherný zážitok. On je a chce byť stále s nami všade a na každom mieste.

2. Pán Ježiš sa vrátil k Otcovi aj preto, aby sme boli Duchom Svätým poučení. “Lebo ak neodídem, Radca nepríde k vám, ale ak odídem, pošlem Ho k vám”.  Mnoho krát potrebovali učeníci dôležitú radu, ale aj povzbudenie, posilnenie, naplnenie radostnou nádejou v ťažkých chvíľach. Ježiš povolal, osvietil oči, rozum a myseľ nielen dvanástim učeníkom, ale aj Saulovi – neskoršiemu apoštolovi Pavlovi! O tom svedčí aj slovo z dnešnej epištoly: “Osvietil vám oči, aby ste vedeli, čo je to za nádej, do ktorej On povoláva, čo je to za bohatstvo Jeho slávneho dedičstva, ktoré je pre svätých a čo je to za nesmierna veľkosť Jeho moci pri nás, ktorí veríme tak, ako pôsobí v nás moc Jeho sily”. ( Ef 1, 7 b-8).

Pán Ježiš hovorí o tom, že Duch Svätý je ten Učiteľ , ktorý učí a vyučuje ľudí aj o hriechu, ale aj o ospravedlnení. Práve táto skutočnosť, že Duch Svätý hriech nezamlčuje, nekamufluje, ale ohhaľuje, mnohým prekáža. Preto odmietajú poučenie Ducha Svätého v Slove, alebo vo sviatostiach. Aj v ustanovení pokánia a spovede, kde prvá vec je práve pokánie. Duch Svätý však nielen svedčí o hriešnom srdci každého človeka, nielen osvecuje to, čo je v nahlbších útrobách srdca (totiž “skala hriechu”), ale učí aj ceste o vyslobodení a ospravedlnení hriešneho človeka z milosti Božej a zásluhami Ježiša Krista!

Slovo o súde nie je pre veriaceho strašiakom a najvyššou motiváciou ku konaniu dobra, ale povzbudením a potešením. Povzbudením v dvoch veciach: 1. “že knieža tohoto sveta  je už odsúdené”.  On nám hovorí a učí nás aj o veciach budúcich, ktoré právom smieme očakávať. Tým je naše vzkriesenie pri Jeho druhom príchode v sláve a moci a uvedenie verných do účasti na Jeho sláve. To bude chvíľa radostného vzhliadania a prebývania s Pánom a dar blahoslavenstva každého veriaceho!

 

Milí bratia a sestry!

Napokon je tu aj tá tretia dôležitá vec, ktorú Pán Ježiš spomína v súvislosti so svojím odchodom, vstúpením k Otcovi a zoslaním Ducha Svätého. Pán Ježiš hovorí: ”On mňa oslávi, lebo z môjho vezme a bude zvestovať vám. Všetko, čo má Otec, je moje”…

     Úlohou cirkvi, ako spoločenstva veriacich je, aby sme chodili v múdrosti Ducha vätého. Aby sme o Ježišovi správne svedčili a hovorili, ale Ho aj správne ctili, slávili a velebili.Jeden zo známych chválospevov je aj naše Krédo. Viera prevzatá už od apoštolov v jej mnohorakom prejave. V Nicejskom vyznaní k strohým slovám Apoštolského vyznania pridáva cirkev výstižné slová oslavy o Ježišovi ako Pánovi takto: “ Boh z Boha, Svetlo zo svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom, skrze ktorého bolo všetko stvorené…a dokladá: a zas príde v sláve a Jeho kráľovstvu nebude konca”.

      K správenemu poznaniu Pána i k správnej oslave potrebujeme teda dary Ducha Svätého. On sám stojí za mnohými krásnymi spevmi, hymnami, básňami, knihami, umeleckými dielami, stavbami chrámov s ich krásnou umelecko-remeselnou výzdobou. Duch Svätý stojí aj za svedectvom a oslavou Ježiša bohumilým životom viery, nádeje a lásky! Oslavujeme Ho aj dnes, aj v túto chvíľu, napriek tomu že “kresťanské” Slovensko nemá dnes štátny sviatok! Amen.

Vstúpenie Krista Pána na nebo    –  Prietrž 2017 

Leave a Reply