Budúcnosť je v Ježišovi

Budúcnosť je v Ježišovi

1 M 12, 1-4 a: “Hospodin riekol Abrámovi: Vyjdi zo svojej krajiny, zo svojho príbuzenstva i z domu svojho otca do krajiny, ktorú ti ukážem. (2) Urobím ťa veľkým národom, požehnám ťa a tvoje meno zvelebím, tak staneš sa požehnaním. (3) Žehnať budem tých, čo teba žehnajú, prekľajem toho, čo tebe zlorečí, a v tebe budú požehnané všetky čelade zeme. (4) Vtedy Abrám odišiel, ako mu prikázal Hospodin”. Amen

   Bohumilí kresťania!

      Niekedy sa pateticky hovorí: Človek bude žiť vo svojich deťoch  a potomkoch! Je to kresťanská viera a nádej ktorú vyznávame v Kréde? – Nemyslím. Navyše, zo skúsenosti vieme, že mnohí ľudia deti nemajú. Tiež nevieme, či budú mať potomkov naše deti a tým menej naše vnúčatá.

Na čom sa teda zakladá kresťanská nádej na budúcnosť a napokon aj na večný život? Spočíva na Božom vyvolení. Spočíva na Bohu a Božom milostivom rozhodnutí sa pre nás. Porozumieť Božiemu vyvoleniu môžeme aj na Abramovom príbehu a na Božom sľube, ktorý dostal.

Prvá vec, ktorú si pri Božom vyvolení uvedomujeme je skutočnosť, že je to úplne slobodné a suverénne Božie rozhodnutie. Pán Boh si slobodne vybral Abráma a povedal mu: ” Výjdi zo svojej krajiny, zo svojho príbuzenstva i z domu svojho otca do krajiny, ktorú ti ukážem”. Abrám síce prijal od Hospodina veľa dobrého, ale Písmo svedčí: “Abrámovi jeho žena Sáraj nerodila”. 

(1 M 16,1) Nádej, že “bude žiť vo svojich deťoch” sa strácala. Pán Boh však videl jeho život inak a aj konal inak. Potvrdilo sa, že “On si vyvoľuje to, čoho niet a chce, aby to bolo to, čo nie je”. Príklad:

Už na počiatku stvoriteľského diela a dejín si Hospodin vyvolil Zem ako miesto, kde stvoril život. My túto skutočnosť môžeme iba akceptovať a byť za ňu vďační. Dnešné ľudstvo míňa obrovské prostriedky na hľadanie života kdesi v hlbinách vesmíru, miesto toho, aby chránilo život tu a teraz a chovalo sa rozumne a ekologicky na Zemi, kde život je.

Podobne slobodne si vyvolil Pán Boh Abráma za nositeľa svojich zasľúbení o budúcnosti a o požehnaní všetkých čeľadí zeme. Prvým Božím sľubom Abrámovi je sľub: “Urobím ťa veľkým národom”. Už toto prvé Božie zasľúbenie je dôvodom, že nás Abrámovo pradávne povolanie a vyvolenie zaujíma. Ale Hospodin povedal i to ďalšie: “V tebe budú požehnané všetky čeľade zeme”

Ak sa pýtame, či to platí aj o nás, našej čeľadi, rodine, rode, alebo – ako sa dnes hovorí-  “národe”, odpoveď zneje: áno. Historici a iní odborníci sa síce nevedia dohodnúť, čo slovo “národ” presne vyjadruje, alebo čo patrí k podstate národa. Je to pokrvné príbuzenstvo, alebo rečová zhoda, alebo obyvateľstvo žijúce na spoločnom území? S tým má “problém“ každý národ, ale slovo “všetky”, znamená aj ten náš.

Kresťanská cirkev už dávno pochopila, že práve ona, tvorená síce rôznymi národmi a jazykmi, je tým “veľkým potomstvom a národom Abrahámovým”, cez ktorý Pán Boh žehná tento svet. Preto Božie zasľúbenia skrze Krista Pána prechádzajú na           duchovné spoločenstvo cirkvi, tvorené vierou v Ježiša. Súčasne         sa nás týkajú aj osobne, ako ratolestí zaštepených do “vínneho kmeňa” Ježiša Krista.

Abrám, neskôr premenovaný na Abraháma, je v Písme svätom i v tradícii cirkvi nazývaný ako “otec viery”. Preto k jeho potomstvu  patrí nielen Izael podľa tela, ale podľa ducha a viery v Hospodina. Nie je bez zaujímavosti, že sa k nemu, ako k praotcovi hlásia dokonca aj mohamedáni, ako k svojmu praotcovi a k otcovi syna Izamaela.

K Abrámovmu pokrvnému potomstvu po synovi Izákovi, ktorý zdedil Božie sľuby, patrí národ Izraelský. Synovia Abrahámovi, Izákovi a Jákobovi síce netvoria najpočetnejší národ na zemi, ale jeho dejiny sú jednoznačným dôkazom mimoriadnej Božej ochrany, obdarovania a požehnania. Pravda, súčasnen platí, že “komu bolo mnoho dané, od toho sa bude aj mnoho požadovať”. Tiež aj iné slovo apoštola: ”súd Boží sa začína od domu Božieho”. Je nepochybné, že Izrael aj vtedy, keď vo svojich dejinách často prežíval len ako “zvyšok”, bol vždy Pánom Bohom milovaný a zachránený. Vieme, že ho pre neveru stíhali aj mimoriadne prísne tresty. Takým bola aj posledná veľká genocída (holokaust) počas 2.svetobej vojny. Ľud Izraela prijal teda z Božej ruky jedno i druhé: požehnanie i trest. Vždy sa plnilo a plní sa aj dnes, a môžeme aj pre budúcnosť počítať s tým, že tento národ bude Hospodinom požehnaný. Keď prišiel Mesiáš, Kristus, “nepoznal času svojho navštívenia” a zavrhol Ho ako Spasiteľa. Ale apoštolské slovo nás  upozorňuje, že napokon sa aj “Izrael podľa tela” sa obráti ku Kristu. Na druhej strane pomenovanie “ľud Boží”, alebo “duchovný Izrael” prevzala a prijala kresťanská cirkev a k tomuto dedičstvo sa aj my priznávame.

Tretie zasľúbenie spojené s povolaním a vyvolením Abráma je  jedinečné. Božie slovo hovorí: ” Tak staneš sa požehnaním”. Ďalej je tento sľub Abrámovi ešte viac upresnený: ” Žehnať budem tých, čo teba žehnajú, prekľajem toho, kto tebe zlorečí a v tebe budú požehnané všetky čeľade zeme”.

Slovenský vojnový štát, ktorý chcú dnes niektorí opäť oslavovať a  glorifikovať ako kresťansko-katolícky, zabudol práve na tieto Božie slová. Na Božie zasúbenie zabudli najmä vtedajší pohlavári a ich prisluhovači. Po nich aj mnohí dnešní ctitelia Slovenského štátu ho chcú ho oslavovať napriek tomu, že sa snažil o úplné zničenie a vyhladenie ľudu Izraela. Nevidia, že práve preto “pád tohoto domu” a jeho ideológie bol veľmi veľký. A bude to tak vždy znovu, ako svedčia a učia dejiny, ale najmä preto, že tak hovorí Božie slovo a zasľúbenie.“Prekľajem toho, kto tebe zlorečí” – hovorí Pán Boh aj svoju hrozbu.

Bratia a sestry v Pánu!

Pôstna doba nás vedie a volá k pokániu. Pravé pokánie znamená najprv poznanie hriechu, ale i skutočnú lútosť nad hriechom a zlom. Najmä však znamená plné prijatie a priklonenia sa k Tomu, ktorý sa stal nositeľom a dedičom všetkých Božích zasľúbení. Tým je Ježiš Kristus. On je nielen potomok a Syn Dávidov, ale aj pravý syn Abrahámov. Cez Neho nepochybne ide trvalá Božia milosť a vernosť, i sľub o požehnaní národom a čeľadiam zeme. Hospodin chce žehnať i nám, vyznavačom Jeho svätého mena a duchovnému potomstvu v dome kresťanskej cirkvi. Tak i všetkým čeľadiam, ktoré nepreklínajú, ale dobrorečia Ježišovmu menu. Iba v Ňom je nádej na život večný.

Pravý a plný život nedosiahneme v našich potomkoch, ale len v spoločenstve s Kristom, do ktorého sme začlenení skrze Krst svätý. Ježiš Kristus je tým Abrahámovým potomkom a dedičom, v ktorom môžeme dosiahnúť plnosť Božieho požehnania. Pre Jeho poslušnosť Otcovi máme nádej na život s Ním. Nezáleží na tom, či máme deti, alebo sme bezdetní. Ak nasledujeme Abrahámovu vieru vo vzťahu k menu Jošua – Hospodin je Spasiteľ, sme prijímateľmi všetkých Božích zasľúbení, ktoré sa týkajú života v časnosti i života budúceho veku. Amen

2. pôstna nedeľa            Prietrž 2017              Ľubomír Batka st.

 

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *