VODY očisťovania

J 13, 4 – 5:  “Ježiš vstal od večere, zložil rúcho a vezmúc zásteru, opásal sa. Potom nalial vody do umývadla, začal umývať učeníkom nohy a utierať zásterou, ktorou bol opásaný”.

Túžba ľudí po čistote tela a duše je všeobecne známa. Je možné nájsť ju u starých pohanských národov a pretrváva aj do súčasnosti. Stačí spomenúť Hinduistov, ktorí sa v rieke Gange nielen umývajú, ale aj kulticky očisťujú, lebo rieku považujú za posvätnú. Do nej vysypú aj popol spálených zomretých ľudí.

Pohania vždy pripisovali vodám magický účinok, kde voda sama o sebe pôsobí očistenie tela, ale aj duše. Významné očisťovania sa diali najmä v tečúcich vodách a viaceré spomína aj Písmo sväté. My si chceme priblížiť Božie konanie spojené s vodou, ktorá bola, alebo je v nádobách. Osobitne Ježišov skutok, keď pred veľkonočnými slávnosťami umyl svojim učeníkom nohy.

Židovstvo samozrejme magický účinok samotných vôd poprelo a neprijalo, ale prax očisťovania a umývania v ňom zostala. Umývanie sa stalo náboženským úkonom, ktorý umožňoval človeku postaviť sa pred Hospodina ako čistému, schopnému prinášať obete, alebo tvoriť spoločenstvo pri spoločnom stolovaní. (2 M 29, 4;  3 M;  4 M 15,18 atď) V ich viere tak očistenie už nepôsobí voda, ale sám Hospodin. Avšak umytie tela, nôh, alebo aspoň rúk bolo predpokladom toho, aby človek mohol Božie konanie prijať.

Príkladom stretu pohanského nazerania s prorockým pôsobením je správa o uzdravení Naamána Sýrskeho z malomocenstva. Prorok Elizeus poslal malomocného vojvodcu sýrskeho kráľa, aby sa sedem krát umyl v Jordáne. Sám však s ním nešiel a nevykonával žiadne očistné zariekanie. Naamán to považoval za urážku sýrskych riek Abáná a Parpar, ktoré boli zrejme považované v Sýrii za posvätné a liečivé. Vnímal to tak, že sa mohol umyť aj v nich. Nahneval sa síce, ale keďže chcel byť vyliečený z malomocenstva, predsa nakoniec poslúchol. A čo sa stalo? Bol vyliečený, ale za to neoslavoval liečivú moc Jordánu, ale vyhlásil: “Ajhľa, spoznal som, že niet Boha na celej zemi, len v Izraeli “. ( 2 Kráľ 5, 8-15) Pohan tak zahanbuje mnohých kresťanov, ktorí síce našli úľavu a pomoc napríklad v liečivých vodách, v kúpeľoch, alebo v prameňoch medokýšov, ale na Darcu a Lekára nepamätajú a Mu neďakujú.

 

Príkladom pre ľud SZ i ľud NZ najmä v pôste je kajúca prosba Žalmistu, ktorý prosí: ”Zmiluj sa nado mnou, Bože, podľa svojej milosti. – Srdce čisté stvor mi, ó Bože a obnov vo mne ducha pevného”. (Ž 51) Ako toto Božie konanie žalmista očakáva? Hovorí: ” Dokonale ma obmy z mojej viny, očisť ma od môjho hriechu. – Izopom zbav ma hriechu, a ja budem čistý, umy ma, belší budem ako sneh”. (v. 4 a 9)

Túžba po očistení bola medzi Izraelcami zrejmá už vtedy, keď dal Mojžiš zhotoviť prvý prenosný stánok Boží ako stan stretávania a miesto bohoslužby na púšti. Okrem truhly zmluvy, obetného stola a iných súčastí bolo v stánku aj “umývadlo z bronzu, aj jeho podstavec z bronzu, zo zrkadiel službukonajúcich žien”. (2 M 38, 8) Podobne, keď dal kráľ Šalamún postaviť prvý chrám v Jeruzaleme a zariadil ho, nechýbalo v ňom bronzové “liate more s priemerom desať lakťov” a okrem toho aj ďaších “desať bronzových umývadiel”. ( 1 Kr 7,23 a 38 ) 

       Je zrejmé, že v židovstve sa rituálnemu umývaniu vodou  pripisoval mimoriadny význam. Nie inak to bolo aj v izraelských domoch. Všade boli pripravené nádoby na vodu slúžiace k umývaniu aspoň rúk. Židovskí predstavitelia znova a znova vyčítali Ježišovi, že Jeho učeníci si pred jedlom neumývajú ruky a vonkoncom nechápali Jeho argument, že “nie to, čo vychádza do človeka ho poškvrňuje, ale to, čo vychádza z ľudského srdca”. (Mt 15,19) V našej cirkvi sme si až príliž začali zakladať na ľudských srdciach a srdiečkach, akoby to, čo z nich vychádza, bolo vždy len  dobré, čisté a milé Bohu i ľuďom. Akoby nepotrebovali práve ľudské srdce umytie, očistenie a nové stvorenie.

Ježišov prvý div, ktorý vykonal v Káne Galilejskej bol spojený s vodou, pripravenej na očisťovanie v šiestich nádobách. On ju premenil na víno  a tým “vyjavil svoju slávu”. (J 2) Kde koná Ježiš, tam je očistenie i požehnanie, aj keď to farizeji nevedia pochopiť. Takým bol Šimon Malomocný v Betánii. (Mt 26, 6) On sa tiež tváril zbožne, keď Ježiša pozval do svojho domu, ale skutočnú úctu Mu nepreukázal, keďže Pánovi neumyl nohy. Preto Ježiš jednoznačne dal do popredia vieru Márie, očistenej od siedmych zlých duchov, ktorá ako výraz vďaky a dôvery v Ježišovu smrť a vzkriesenie neľutovala ani obeť drahej nardovej masti, vyliatej na Jeho telo.

Pred poslednou večerou, “Ježiš nalial vody do umývadla, opásal sa zásterou a umyl učeníkom nohy”. Peter tým, že túto službu, považovanú za službu otroka odmietal, ukázal, že ešte stále  nepochopil Ježišovu cestu kríža, poníženia a daru lásky všetkým hriešnym a kajúcim ľuďom. Umývanie nôh nie je sviatosť, aj keď v jednej časti cirkvi sa k tomuto skutku pristupuje ako ku sviatosti ustanovenia kňazstva. Pápeži na Zelený štvrtok umývajú nohy dodnes niektorým vybraným pútnikom, čo však vonkoncom nemusí byť výraz skutočného pokánia a pokory.

Pán Ježiš tento svoj skutok vykonaný pred poslednou večerou neprikazuje opakovať, ale slovo o opakovaní iste platí o Jeho slovách a o prijímaní posväteného chleba a vína, totiž o sviatosti Jeho večere prisluhovanej “pod obojím”. “Vezmite  a jedzte… a pite z neho všetci, to čiňte na moju pamiatku”!

Pre učeníkov však z umývania nôh plynie záväzok, že sú povinní navzájom si umývať nohy, totiž preukazovať si vzájomnú úctu a lásku. Mnohí horlivci medzi nami, zdá sa, svoje blahoslavenstvo našli skôr v sústavnom a horlivom “umývaní hláv” svojich blížnych, hoci aj bez vody. K pokániu možno síce volať každého človeka, ale nikoho nemožno k pokániu nútiť akýmkoľvek násilím, alebo nátlakom. Platí to v rodine i v cirkvi.

Záverom si pripomeňme, že Pán Ježiš aj pri ustanovení Krstu svätého nadviazal na náboženské konanie bežné v Jeho dobe. Tým isteže neschvaľuje rituálne umývanie u Židov a už vôbec nie  zmýšľanie pohanov o magickom pôsobení vody. Krst svätý, ako kúpeľ znovuzrodenia, bez ohľadu na množstvo vody, bez ohľadu na to, či je z Jordánu, alebo akéhokoľvek iného prameňa, symbolicky naznačuje to, čo On koná a v Krste svätom dáva. On zvrchovane slobodne a milostivo spája svoje spasiteľné dielo s obmytím pri Krste svätom. Je to tak, ako Martin Luther hovorí v Malom Katechizme: ”Krst nie je sama púha voda, ale voda v Božom prikázaní obsiahnutá a so slovom Božím spojená a spečatená”. 

                                                                    Ľubomír Batka st.

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *