Vody – rieka Níl

Vody – rieka Níl

Text: ”Potom riekol Hospodin Mojžišovi: Faraónovo srdce je tvrdé, zdráha sa prepustiť ľud. Choď k faraónovi ráno, keď vyjde k vode, postav sa pred neho na breh Nílu a vezmi si do ruky aj palicu, čo sa obrátila na hada. A povedz mu: Hospodin, Boh Hebrejcov, poslal ma k Tebe s rozkazom: Prepusť môj ľud, nech mi slúži na púšti; ale dosiaľ si neposlúchol” . ( 2 M 7, 14- 16) 

K biblickým vodám, ku ktorým najmä v pôstnom čase vzhliadame, patria aj vody rieky Nílu. Na jeho brehoch sa začínajú dejiny ľudu Izraela, vyvoleného ľudu Božieho. Máloktorý národ má takto jasne písomne zachované počiatky svojho zrodu ako Izraelci. Úrodná delta Nílu, hraničiaca s púšťou cez ktorú preteká mohutná rieka, tvoria súradnice embryonálneho vývoja národa, ktorý Stará zmluva označuje za vyvolený ľud Boží. Všetky civilizácie vznikali pri riekach. Čím väčšia rieka, tým väčšia a významnejšia civilizácia vznikala. Platí to nielen o starovekom Egypte, ale aj krajine ”Medziriečia” – Mezopotámii, ale aj o národoch v povodí Dunaja, Rýnu, Volgy, o národoch pri riekach v Amerike i v Ázii. Aj náš národ sa “narodil” niekde medzi riekami  Dneprom a Dnestrom, ale potom sa rody Slovanov (Slovienov) úsadázali okolo rieky Tisy, Hrona, Nitry, Váhu, Moravy a Dunaja. Postupne sa osídľoval aj priestor okolo menších riek a potokov. Písmo sväté svedčí, že život zvierat, rastlín i človekov vznikol pri “rieke života” v Edene a šíril sa popri riekach po celom povrchu zeme.

Naším zámerom nie je podrobne opisovať povodie, podnebie ani samotnú veľkosť rieky Níl. Spomeňme iba toľko, že má dva pramene v Afrike. Jeden v Etiópii a druhý v Sudáne, ktoré sa spájajú pri meste Chartúm. Dĺžka Nílu je impozantná, pretože meria 1450 km. V jej rozsiahlej delte leží od staroveku známe mesto Alexandria a pri jej začiatku mesto Kairo – Káhira. Vytvorením Asuánskej priehrady bolo zatopené obrovské územie a v ňom aj mnohé pamiatky po národoch a kultúrach starého Egypty. Niektoré boli zachránené tým, že ich Egypt daroval za výpomoc pri budovaní priehrady jednotlivým štátom. Čo všetko sa odohralo pri rieke Níl, vieme si iba z časti predstaviť zo zachovaných vykopávok, ale aj zo starovekých písmných správ. Biblický text spomína mestá Pitóm a Raamses, na budovaní ktorých sa zúčastňovali aj Izraelci. ( 2 M 1,11) Archeológovia potvrdili ich existenciu a určili aj čas ich výstavby.

My však chceme zamerať pozornosť na zdanlivo nepatrnú udalosť, ktorá sa odohrala práve za faraóna Ramzesa II. Panovník a jeho úradníci si všimmli, že sa potomkom Jozefa a Jákobových synov celkom dobre darí, napriek tomu, že už stratili svoje dávnejšie pozície a stali sa národom otrokov. Tento ľud sa pevne držal svojej zvláštnej viery a tvoril homogénny celok. Ale čím viac ho utláčali, tým viacej sa rozmnožoval a rozširoval, takže sa Egypťania začali Izraelcov obávať. Preto im pridali roboty. Keď sa sťažovali, faraón to urobili tak, ako to robia bohatí a mocní doteraz: za tú istú odmenu na prežitie zvýšil normu. Dnes sa tomu odborne hovorí efektivita práce. Ani to akosi nezaberalo. Aby sa ľud nerozmnožil a neohrozil blahobyt krajiny ujedaním cheba a zaberaním pracovných príležitostí, rozhodol sa faraón pre redukcii počtu Izraelcov. Pôrodné babice dostali príkaz, aby hneď po pôrode nenechali nažive žiadneho prvorodeného chlapca. Bola to vlastne prvá známa genocída v dejinách. Odvtedy sa síce udiali aj iné a väčšie, ale prvenstvo myšlienky drží bohatý Egypt. Tá idea znie: treba zabiť toho, kto ohrozuje blahobyt. Mocným táto idea dodnes straší v hlave aj dnes. Raz sa to týka ešte nenarodených detí, inokedy sa uvažuje o eutanázii. Zdanlivo deti a potom starí a chorí vyprázdňujú sociálnu pokladicu najviac a šéfom potom ostane menej. Ku cti egyptským pôrodným babám slúžilo a slúži navžy to, že tento rozkaz, pokiaľ to len bolo možné, obchádzali. Faraón ale prikázal ľudu: ”Každého narodeného chlapca hoďte do Nílu” (2 M 1,22) 

Prvorodený syn, ktorý sa narodil v istej rodine z kmeňa Léviho bol tiež ohrozený na živote. Jeho matka ale dokázala prejsť cez rozum aj faraónovi. Krásneho synčeka nielen porodila, ale aj tri mesiace skrývala. Keďže ho chcela zachrániť natrvalo, pomohol jej Ten, ktorý počuje volanie a modlitby svojho ľudu. On vie nájsť spôsob vždy. Jej syn sa ocitol v Níle. Nie ako obeť egyptským bohom, ani nie ako potrava pre krokodílov, a nebol ani utopený. V košíku z papyrusu, vymazanom asfaltom a smolou, vystlanom plienkami, spokojne sa hojdal v rákosí na brehu rieky. Strážila ho sestra a tá privolala mamu vždy, keď bol hladný. Zdalo sa, že tento plán sa naruší, keď dieťa našla faraónova dcéra so svojou družinou. Ona ho nielen vytiaha zvody, ale ho neskôr aj prijala za syna a dala mu meno Mojžiš (Mose), hovoriac: z vody som ho vytiahla.

(1 M 210)

Tak Mojžiš vyrástol na faraónom dvore, prospievajúc vekom i múdrosťou u Boha i u ľudí. To všetko až do chvíle, keď sa nerozvážne zaplietol do sporu dozorcu s dvomi Hebrejcami a v hádke Egypťana zabil. Preto sa stal z neho na dlhé roky emigrant a pastier oviec. Neskôr sa šťastne oženil a bol by zrejme splynul pokrvne aj duchovne s pohanskou rodinou, keby ho pri pasení oviec na Sínai neoslovil Ten, ktorý ho stále chránil a sprevádzal. Mojžiša zachránil preto, aby sa aj on stal záchrancom, pastierom a duchovným vodcom ľudu, z ktorého vyšiel.

Predchádzali tomu Mojžišove výhovorky pri jeho povolaní a vyslaní k jeho ľudu. Izraelci vtedy volali k Bohu pod stále ťažším jarmom a Boh počul toto volanie. Napokon Mojžiš, spolu s bratom Áronom, zastali priamo pred faraónom so žiadosťou, aby prepustil ľud Boží z krajiny.  Faraón mal však srdce tvrdé a Mojžiša nebral vážne. Nedal sa pohnúť ani prosbami, ani hrozbami.

Tu nás Písmo opäť privádza k rieke Nílu. Faraón a jeho ľud uctievali Níl ako božstvo a zrejme mu prinášali aj obete. Pohanský princíp: “do ut des” – daj, aby ti bolo dané, fungoval aj tu. Mojžiš opäť žiadal faraóna paby prepustil zbedačený ľud a dovolil mu slobodný odchod z krajiny. Faraón to odmietol aj vtedy, keď ho Mojžiš varoval pred Božím súdom. Rieka, ktorá bola zdrojom požehnania pre Egypt, a je požehanním aj dnes, stala sa pre jeho zatvrdilosť nástrojom súdu Božieho. Na Níl prišla prvá zo známych desiatich rán, ktoré doľahli na faraóna a jeho ľud. Voda v Níle i v celej krajine sa Božím dopustením premenila na krv. Rieka, ktorá prinášal požehnanie a bola uctievaná ako božstvo – priniesla na čas krajine iba smrť, plač a strach.

Keďže súd Boží nad Egyptpm, prostredníctvom kvality vody v Níle nebol trvalý, ale časovo obmedzený na dobu jedného týždňa, faraón a jeho dvor sa nepoučili. Slúžili svojim božstvám aj naďalej a slovo Hospodinovo neprijímali. Tak Hospodin dopustil na Egypt druhú ranu. Opäť smerovala proti viere pohanov v moc rieky, ktorej prinášali obete. Zdroj požehnania sa zmenil na Boží trest. V Níle sa premnožili žaby, ktoré vyliezali z vody a zaplavili okolie a domy Egypťanov.

Vtedy sa stalo niečo oveľa zvláštnejšie ako samotné hemženie žiab  na každom mieste. Vtedy povedal faraón Mojžišovi a Áronovi: “Modite sa za mňa i môj ľud aby Hospdoin žaby odstránil a aby boli vyhubené a prepustím ľud, nech obetuje Hospodinu”.( 2 M 8,4) Nie premena kvality vôd, ale premena ľudského srdca človeka je tým najväčším divom. Mojžiš, ktorý právom videl nepriateľa v osobe faraóna, v jeho krajine a v pohanskom ľude sa začal modliť k Hospodinu, aby žaby vykapali. Boh oslobodil faraóna a jeho krajinu aj spod tohoto trestu.

A aká bola odpoveď faraóna na Božiu milosť? Keď sa mu uľahčilo, zatvrdil si srdce opäť a neposlúchol ich, tak ako predpovedal Hospodin. Museli prísť aj nové a ďalšie Božie súdy a tresty, kým faraón kapituloval. Svedectvo Písma svätého je preto veľmi významné. Pán Boh sa stará o všetko stvorenstvo a o všetkých ľudí. Dáva chlieb každodenný všetkým.

Pre ľud Boží SZ i NZ ostáva tento odkaz jedinečnou kázňou. Za požehnaním Nílu, alebo ktorýchkoľvek iných riek ktoré prinášajú život a prosperitu, stojí Stvoriteľ a Otec všetkých. Tie isté vody sa však môžu stať aj trestom a odplatou za hriech. Nie Božia vôľa, ale zlá vôľa človeka a ľudský hriech stojí za tým, keď vody v riekach zosmradnú, alebo zmenia svoju kvalitu a prestanú byť požehnaním.

Nad vodami tejto zeme vznáša sa Duch Boží vždy. Ale vzdiali sa, ak ľudia hrešia, previňujú sa voči blížnym a chcú rozhodovať o bytí, či nebytí svojich blížnych. Súd Boží sa netýka iba pohanov, ale začína od domu Božieho a tým sme aj my, dnešná cirkev. Myslime na to nielen na službách Božích, ale aj pri našich riekach a potokoch.

Ľubomír Batka st.

Leave a Reply