Nové víno do nových nádob

Mk 2, 18-22: “Jánovi učeníci a farizeji sa postievali. I prišli (niektorí) a povedali Mu: Prečo sa postia Jánovi učeníci a učeníci farizejov, ale Tvoji učeníci sa nepostia? (19) Ježiš im riekol: Či sa ženíchovi družbovia môžu postiť, dokiaľ je ženích s nimi? Pokým majú ženícha so sebou, nemôžu sa postiť. (20) Ale prídu dni, keď im ženích bude odňatý, v ten deň sa budú  postiť. (21) Nikto neprišíva na staré rúcho záplatu z nevalchovaného súkna, lebo nová záplata vydrapila by kus starého súkna, a diera bude ešte väčšia. (22) A nikto nevlieva nové víno do starých nádob, lebo víno roztrhlo by nádoby, a nazmar vyjdú aj víno, aj nádoby. Ale nové víno do nových nádob!” Amen.

Milí bratia a sestry v Kristu Pánu!

Z času na čas sa dopočujeme o ľudoch, ktorí v záujme dosiahnutia nejakého cieľa začnú držať hladovku. Niekedy časovo obmedzenú, ale aj neobmedzenú. Neraz dosiahnu veľmi výrazné víťazstvo, alebo cieľ. Takým venujú pozornosť všetky masmédia. Možno najznámejším hladovkárom v dejinách bol Mahatma Ghándí, ktory takto bojoval za slobodu pre Indiu. V našej cirkvi si pamätám iba na jeden prípad, keď istý mladý vedecký pracovník držal hladovku žiadajúc odstúpenie generálneho biskupa z funkcie.

Niektorí ľudia držia pôst, ba až hladovku keď chcú schudnúť, čiže zo zdravotných, alebo aj estetických dôvodov. Ale najznámejší je pôst z náboženských dôvodov. Nie síce všetci, ale niektorí chcú takto dosiahnuť víťazstvo nad hriechom, chcú sa “očistiť od hriechu”. 

“Prečo sa Tvoji učeníci nepostia”? Takto sa pýtali Ježiša niektorí z učeníkov Jána Krstiteľa a farizejov. Pôst mal aj v judaizme vysokú cenu a vážnosť. Má ju dodnes aj u mnohých kresťanov väčšinovej cirkvi. My evanjelici ich dôvody neprijímame a možno nás ani nezaujímajú. Pôst “z viery”, alebo “pre vieru” nie je u nás na programe dňa.

Občas rozčerí hladinu cirkvi skôr opačné konanie. Prevzatie určitých spôsobov sveta do praktického života cirkvi. Blíži sa vrchol fašiangov a konajú sa rôzne plesy. Prvý pokus o evanjeický ples zaznamenáva aj náš Myjavský seniorát a u niektorých ľudí to vyvoláva rozpaky. Pred niekoľkými rokmi sa konali evanjelické plesy na celocirkevnej úrovni v Bratislave. Hneď prvý z nich vyvolal tvrdú polemiku a polarizáciu názorov. Spomínam si, že v EPST sa verejným vyhlásením od jeho konania dištancovalo predsedníctvo a presbyterstvo bratislavského cirkevného zboru. Otázka teda znie: Plesať – či neplesať? Zdržiavať sa jedla, pitia a tanca, alebo radšej nie? Vieme, že v advente a pôste sa v cirkvi odporúča zdržanlivosť.

Odpoveď Pána Ježiša žiakom Jánovým a žiakom farizejov,  ľuďom pravdepodobne mladým, bola a je poučná. “ Či sa ženíchovi družbovia môžu postiť, dokiaľ je ženích s nimi? Pokým majú ženícha so sebou, nemôžu sa postiť” – odpovedal Pán Ježiš. Jeho  argument museli uznať aj najzbožnejší farizeji. Svadba, ako radostná udalosť prerušovala v židovstve aj zaužívané dva pôstne dni v týždni.

V odpovedi sa Ježiš pripodobnil k ženíchovi a učeníkov k  družbom. Kým je On s nimi, nemajú dôvod sa postiť, lebo všetky svoje ciele, alebo ciele iných, napríklad mnohých nemocných, dosahovali priamo cez Ježiša. Približoval sa však čas, keď bude učeníkom ich “Ženích” odňatý. Pán Ježiš tým oznamoval svoju cestu utrpenia a smrti na kríži. ”Prídu dni, keď im ženích bude odňatý, v ten deň sa budú postiť”.

Avšak aj po vzkriesení a vstúpení na nebesá je Ježiš so svojimi učeníkmi a nasledovníkmi opäť, ako to aj zasľúbil. Zásadne teda nie je pre kresťana dôvod na postenie sa. Na dosahovania očisty duše  nám slúžia iné prostriedky, ktoré k tomuto cieľu Ježiš ustanovil.

Pán Ježiš však postenie nezavrhol úplne. Na jednom mieste spomína učeníkom, že niektoré druhy najmä duchovných nemocí nemožno prekonať inak, iba pôstom, spojeným s modlitbami.

Staršie generácie evanjelikov zachovávali najmä dva pôstne dni v roku: Veľký Piatok a Štedrý deň, prípadne aj deň, keď sa prijíma Večera Pánova. Štedrý večer však už bol večerom radosti a hojnosti. Zaujímavú prax si zaviedli evanjeici v niektorých zemských cirkvách, alebo zboroch v Nemecku. Ukladajú si dobrovoľný,  čiastočný pôst v niektoré dni a ušetrené prostriedky za jedlo prinášajú ako milodary na podporu chudobých ľudí vo svete, alebo na podporu hladujúcich detí v krajinách tretieho sveta.

Bratia a sestry!

Dnes si však položme otázku všeobecnejšie: Nemá sa kresťan radovať? Alebo: Môže sa veriaci neradovať? Ak sme s Ježišom v živom vzťahu viery a nádeje, máme iste veľký dôvod na radosť. Preto by mali naše kroky, naše životné cesty smerovať tam, kde rastie a trvá spoočenstvo s Ním. Kde ho On tvorí, udržuje, budeje a požehnáva. Pre mnohých kresťanov sa však “cesty do chrámu”, k počúvaniu Slova Kristovho a k prijímaniu Jeho sviatostí javia ako odriekanie. Ako cesty málo radostné, alebo také, ktoré vedú skôr k strate radosti. Ak by to tak bolo a zostávalo, sotva by sme mohli hovoriť o kresťanstve ako o novom, čistom a príťažlivom rúchu v ktorom by človek chcel denne chodiť a zostávať. Napriek tomu, že Ježišovo evanjelium je aj dnes “novým vínom”, ktoré rozveseľuje dušu a srdce človeka.

Mnohí ľudia, ktorým ho prinášal a kázal sám Ježiš, pochybovali o Jeho učení. Preto to nové “učenie s mocou” ani neprijali. Takí boli nielen v židovstve a sú aj dnes. Mnohí si predstavujú kresťanský život ako “nový zákon”, alebo sústavu zákonov, veľmi podobných tým zo SZ. Aj samotného Ježiša potom ľudia chápu len ako “nového Mojžiša”, čiže zákonodarcu. Tak si mnohí židovskí učitelia a ich žiaci zle vykladali Desatoro a zle učili. To sa však ľahko môže stať aj v cirkvi. V skutočnosti potom ľudia úzkostlivo chránia niektoré svoje vlastné výklady zákonov Božích a vlastné tradície, ktoré si na základe zlého výkladu vytvorili. S takouto praxou mali veľké skúsenosti už reformátori cirkvi. Nový výklad, správnejší výklad Božích morálnych zákonov bol odmietaný, alebo vyhlásený za herézu a tí, ktorí inak učili – za heretikov.

V dnešnom texte vidíme, že podľa farizejov a judaistov bol aj Ježiš vlastne heretik. Pán Ježiš rešpektoval Božie prikázania vždy a chápal aj to, že staré, judaistické rúcho malo kedysi svoju hodnotu. Ak sa však stalo ľudským pričinením obnoseným a zastaralým učením – nestačilo prijať z evanjelia a učenia Božieho Syna iba niečo. Obrazne povedané, vziať iba kúsok z toho “nového rúcha” na zaplátanie najväších dier na starom rúchu židovstva. Ak sa o to aj niektorí pokúsili, stalo sa to, čo sa v bežnom živote neraz stávalo. Totiž, že záplata z nového, nevalchovaného plátna iba vytrhla ešte väčší kus starého plátna a diera bola ešte väčšia. To platilo neraz aj vo vzťahu židovstva a kresťanstva.

V tom istom duchu Pán Ježiš hovorí, že Jeho zvesť a učenie je “mladým vínom”, ktoré potrebuje aj nové nádoby. Kresťanstvo teda nemá používať staré formy zbožnosti židovstva, ale ani pohanstva. Muselo si vytvoriť svoje vlastné nové formy. V cirkvi má platiť Pánovo slovo:“Nové víno, do nových nádob”. 

Preto naša evanjelická cirkev opustila napríklad prax obetí, ale aj službu kňazov, ako obetníkov. Večeru Pánovu nemôže chápať ako obetu. Dostatočnou obeťou (omšou) za nás a za naše hriechy je obeť Kristova na Golgote, vykonaná pravým Veľkňazom na Golgote. Večera Pánova je preto prijatím a radostným ďakovaním Bohu za to, čo Ježiš vykonal pre nás.

Neraz sa však stáva v našej evanjelickej cirkvi to, že Večeru Pánovu chápeme a označujeme ako – spoveď. Ako púhe sebaskúmanie a poznanie a vyznanie hriechov. Stretli ste sa s takým postojm aj vy? To je nielen málo, ale je to dokonca vážna chyba, ak nepristúpi k nemu spasiteľná viera v Krista. Tam o radosti potom ťažko hovoriť. Veď čím je sebaskúmanie človeka úprimnejšie a pravdivejšie, tým je ono smutnejšie a bolestnejšie. Ak je však ono len povrchné a formálne, nemá v podstate žiadnu cenu. Môže dokonca viesť len k stále väčšiemu úpadku. Tam sa totiž ani rozhrešenie nemôže uplatniť a neprináša žiadnu úľavu svedomiu.

Vytvoriť nové nádoby pre zvesť a prinášanie evanjelia neznamená, že ich tvoríme každý rok, či každých pár rokov nové. To by nás iba usvedčilo o opaku – totiž, že sme ostali pri starých nádobách, v ktorých sa objavujú vždy nové diery. Ak sa pretrhli a evanjelium vyšlo nazmar a nedostalo sa k ľuďom, tak skôr preto, že naše “mechy”, zostali staré a boli iba zaplátané, alebo zostali  staré a nevhodné na prislúženie evanjeia.

Novým rúchom, alebo novou nádobou na prinášanie evanjelia bola napríklad bohoslužobná reč. V stredoveku naša cirkev opustila latinčinu a prijala jazyk zrozumiteľnej Kralickej Biblie. Keď prišiel čas, prijali sme spisovnú slovenčinu. Nový preklad, nové piesne,            nové verše, nové bohoslužobné knihy sú v cirkvi žiadúce. Evanjelium, ako ich obsah je však slovo nemenné a pritom vždy svieže a mocné, ako mladé víno. Nadovšetko je však ono “Božou mocou na spasenie každému veriacemu”.(R 1, 16)  Ďakujme zaň i za našu cirkev, v ktorej máme “nové víno” aj nové nádoby. Prijímajme ich večný obsah pre radosť a nový život v časnosti i vo večnosti. Amen

Nedeľa Po Deviatniku         Prietrž 2017          Ľubomír Batka st.

One thought on “Nové víno do nových nádob

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *