Prvá žatva

Ku vodám života, uč nás ísť
a svojou milosťou – isť nás, isť!
Náš Bože láskavý, čuj nás dnes
a pred tvár Tvoju, vznes nás, vznes!

Úklady hriechu daj odraziť,
nad ťažkosťami zvíťaziť!
Drž svoju pravicu nad nami!
Buď Otcom – veď sme Ti dietkami! Amen (MR)

J 4, 27-42:

“Vtom prišli Jeho učeníci a divili sa, že sa zhovára so ženou; ale ani jeden nepovedal: Čo sa jej spytuješ? alebo: Čo s ňou hovoríš? (28) Žena nechala teda tam nádobu, odišla do mesta a hovorila ľuďom: (29) Poďte, viďte človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som robila; či to nie je Kristus? (30) I vyšli z mesta a prišli k Nemu. 

(31) Medzitým prosili Ho učeníci, hovoriac: Majstre, jedz! (32) On však riekol: Ja mám jesť pokrm, o ktorom vy neviete. (33) Tu si povedali učeníci medzi sebou: Či Mu niekto doniesol jesť? (34) Ježiš im riekol: Mojím pokrmom je činiť vôľu Toho, ktorý ma poslal, a dokonať Jeho dielo. (35) Či sami nevravíte, že ešte štyri mesiace a príde žatva? Ajhľa, hovorím vám, pozdvihnite oči a hľaďte na polia, že sa zabeleli k žatve. (36) Žnec už dostáva mzdu a zbiera úrodu pre večný život, aby sa rozsievač i žnec spolu radovali. (37) V tomto je totiž pravdivé slovo, že iný rozsieva a iný žne. (38) Ja som vás poslal žať, kde ste nepracovali; iní pracovali, a vy ste vstúpili do ich práce. (39) A mnohí Samaritáni z tohoto mesta uverili v Neho pre slovo ženy, ktorá svedčila: Všetko mi povedal, čo som robila.

(40) Keď teda prišli k Nemu Samaritáni, prosili Ho, aby pobudol u nich; i zostal tam dva dni. (41) A ešte viac ich uverilo pre Jeho reč (42) a povedali žene: Už nielen pre tvoju reč veríme, lebo sami sme počuli a vieme, že tento je vpravde Spasiteľ sveta”. Amen

      

     Milí bratia a sestry v Pánovi!

Jeden môj známy, ktorý pracuje ako traktorista na RD, oral raz na poli. Keď sa obzrel po brázde, zbadal, že sa na nej niečo zalesklo. Zišiel z traktora a zistil, že je to zlatá minca. Keďže je súčasne aj numizmatik, mincu nepredal, ale si ju nechal a tvorí ozdobu jeho zbierky. Jej hodnota je vysoká, lebo pochádza zo 16.storočia.

Stáva sa, že aj pri bežnej, každodennej práci sa môže udiať niečo nečakané a pritom vzácne. Človek aj pri všednej práci môže objaviť poklad. O takomto nečanom objave svedčí aj dnešné evanjelium. Hovorí o žene Samaritánke, ktorá jedného dňa nečakane našla a objavila veľký poklad. Bolo to pri jej ceste k Jákobovej studni, kde sa vybrala nabrať vodu. Stalo sa to v Samárii, kde je horúce podnebie a voda je tu veľmi vzácna. Tým pokladom však nebola voda. Pri jej naberaní vody objavila poklad oveľa väčší. Objavila ho v Ježišovi, v ktorom spoznala zasľúbeného Mesiáša, Spasiteľa sveta.

Spolu s ňou tento poklad obohatil aj ďalších Samaritánov v meste Sychar. Kladieme si dnes otázku, či je aj pre nás Ježiš Nazaretský pokladom?  Či srdcom veríme a ústami vyznávame tak, ako to spievame v známej piesni: Ježiši drahý, poklad môj… (ES  453,1) Všimnime si, ako sa prejavilo v jej živote stretnutie s Ježišom a čo viera znamená pre každého človeka.

Viera v Ježiša znamená, že človek:

  1. svoj hriech v pokore vyznáva
  2. v spoločenstve s Ním zotrváva
  3. s radosťou v Jeho službe pomáha

        Bratia a sestry!

Prvé dôležité poznanie je, že viera v Ježiša ako Spasiteľa sa vždy prejaví aj navonok. Najskôr tak, že človek svoje hriechy v pokore a v pokání poznáva a vyznáva. Evanjelista Ján v úvode tohoto príbehu poznamenáva, že žena Samaritánka prišla ku studni “okolo poludnia”. Táto zdanlivo nepodstatná poznámka má ďalekosiahly význam.  Každý, kto navštívil nejakú subtropickú krajinu si iste všimol, že život v takej krajine sa na poludnie akoby zastavuje. Každý zostáva niekde v chládku a nekoná žiadnu prácu. Je to vtedy veľmi úmorné a vyčerpávajúce. Táto žena však išla k studni až okolo poludnia.  Zrejme netúžila po spoločenstve s ľuďmi, ktorí ju pre jej spôsob života odsudzovali. Prečo?

Problémom bol jej osobný život. Z rozhovoru s Ježišom vyplynulo, že mala už päť mužov, ktorí buď zomreli, alebo ju prepustili. Ten šiesty, s ktorým žila, nebol jej legálnym manželom. Preto jej povesť nebola najlepšia. Keď Ježiš v rozhovore odhalil jej hriech a porušenie Božieho prikázania v podobe nemanželského zväzku, pochopila, že sa pred Bohom nemá čím chváliť. Pochopila, že sa nemôže spoliehať na svoju spravodlivosť, ale ani na tradičnú samaritánsku bohoslužbu. V nej, podobne ako v židovskej, hlavnú úlohu hral obetný baránok a jeho vyliata krv za hriechy ľudu.

Stála pred Ježišom a mala iba dve možnosti. Mohla urazená odísť aj so svojím bremenom a hriechom, alebo svoj hriech vyznať. Ježišov prístup k nej ju povzbudil k tomu, aby zostala. Cítila, že Jeho slovo je pravdivé. Že On jej vidí do duše, usvedčuje ju z hriechu, ale ju pritom neodsuzduje. Ani nehovoril nič o kameňovaní, čo podľa zákona Mojžišovho bolo možné.

Neodišla a vyznala, že je iste prorok a Boží muž. Neskôr aj pred spoluobčanmi hovorí: “Povedal mi všetko, čo som robila”. Boli iste aj iné veci, kde slová Božieho zákona ako hriech odhalili a ona to v pokore vyznala.

Pravda Božieho slova nie je pre nás vždy príjemná. Nedivíme sa, že aj samaritánska žena sa najskôr pokúsila o vlastné ospravedlnenie poukazom na bohoslužbu Židov, ktorú Samaritáni považovali za nesprávnu. To však platilo aj naopak. Kto má teda pravdu a môže iných kritizovať? Ježišova odpoveď bola nečakaná. Napriek skutočnosti o prvotnosti židovskej bohoslužby pred Správna je bohoslužba v duchu a v pravde.

Nie miesto, nie chrámové obete  v Jeruzaleme, alebo na vrchu Garizim, ale obeť predpovedaná prorokmi má hodnotu. Slovami listu Židom môžeme dnes doplniť: Tieto obete prestali! Nahradila ich obeť dokonalá – obeť Ježiša Krista. Tá, ktorú potom aj priniesol za nás a naše hriechy. Poznanie a vyznanie hriechov nás vedie k Ježišovi a k vyznaniu, že u Neho je odpustenie hriechov a naše ospravedlnenie.

2. Bratia a sestry!

Viera v Ježiša Krista ako Spasiteľa sveta i nášho Spasiteľa nás  vedie do spoločenstva s Ním. Nie k úteku od Neho. Ani nie k útoku na Jeho zvesť a ponuku evanjelia. Aj učeníkm, rovnako ako tejto samaritánskej žene musel Pán Ježiš pripomenúť dôležitú vec: “Mojím pokrmom je činiť vôľu Toho,ktorý ma poslal a dokonať Jeho dielo”.

Viera v Ježiša je teda vierou v Jeho dielo! To znamená, že nie naše diela, naše obete, náše sebaospravedlňovaie, ale dôvera vo vykonané a dokonané dielo Ježiša ospravedlňuje hriešneho. Pán Ježiš ukazoval vždy nanovo k tej “hodine”, kedy toto Božie dielo bude vykonané a dokonané. Keď bude Jeho obeť prinesená a ponúknutá svetu a človeku.

Toto spoločenstvo s Kristom je ponúknuté aj nám. Nielen v slove, ale aj viditeľne, keď Pán Ježiš hovorí: “Vezmite a jedzte! Toto je moje telo, ktoré sa vydáva za vás”. Keď hovorí: “Pite z neho všetci, tento kalich je krv novej zmluvy na odpustenie hriechov”. Je jasné, že človek by vtedy mal iba stáť a dívať sa. Účasť na Kristovom diele je tam, kde konáme to, čo On hovorí. Keď vezmeme a jeme chlieb, ktorý On požehnáva a ktorý sa stáva Jeho telom. Chlieb Večere Pánovej a víno z kalicha, ktorý požehnáva, je Jeho pravým telom a krvou. Spoločenstvo s Ním znamená, že máme účasť na Jeho Golgotskom diele a Jeho dokonalej obeti za nás.

Toto pochopil už predchodca Jána Husa, Matej z Janova, Jakoubek zo Striebra i Ján Hus a po ňom všetci, ktorí počuli slovo Kristovo a chceli prijímať Večeru Pánovu tak, ako bola ustanovená. Bolo to v čase, keď bola nepochopiteľne účasť pri nej pápežskými zákonmi obmedzovaná a zakazovaná. Husiti však vyznávali: ”Kristus vám za škody stojí, stokrát víc slibuje…”.

Ten istý objav urobil aj Martin Luther. Nemožno ani dnes bez  ohrozenia spásy opustiť spoločenstvo s Kristom. Ak chceme žať a mať úrodu na duchovnom poli, úrodu pre večný život, mali by sme spoznať a vidieť, že ten vzácny pokad, spoločenstvo s Kristom je možné mať už dnes, skrze Jeho slovo a sviatosti. Oosobitne aj vo sviatosti Jeho svätej Večere. Všelijaké iné pokusy a aktivity cirkvi sú možno pridaním trošku korenia do toho hlavného jedla, ktorým je to, čo On dáva a ponúka. Raz bude toto spoločenstvo dokonalé a večné.

 

3. Bratia a sestry!

V cirkvi je to tak, ako hovorí Ježiš v podobenstve. Úroda je tam, kde sa najskôr seje. Obaja pracovníci, rozsievač i žnec majú konať a vykonať to, čo je dôležité. Iba vtedy sa môžu radovať obaja. Siať semeno ešte neznamená radostný pohľad na pole. Ten je až pri pohľade na zabelené lány pripravené k žatve. Ale z úrody sa môžu potom radovať všetci. Tí, čo siali, i tí, čo žnú úrodu. To platí aj o duchovnej sejbe a žatve.

V Sychar spoznanie Ježiša mnohí pochopili ako nájdenie vzácneho pokladu. Zdanlivo nenápadná sejba, priniesla bohatú úrodu viery. Samaritáni uverili už pre svedectvo tejto ženy, ale  najmä cez svedectvo a spoločenstvo samotného Ježiša, ktorý pobudol s nimi dva dni. Žene povedali: ”Už nielen pre tvoju reč veríme, lebo sami sme počuli a vieme, že tento je vpravde Spasiteľ sveta”.

Tam, kde svoje hriechy poznávame a vyznáme, kde ich odovzdávame Ježišovi s dôverou že On ich od nás odníme a obdarí nás svojou milosťou, tam sa môžeme z Jeho spoločenstva tešiť a radovať my sami, ale i naši najbližší.

Naše spoločenstvo s Ježišom skrze slovo a sviatosť Jeho Večere je súčasne novou sejbou. Sejbou v srdciach tých, ktorí rovnako ako my potrebujú a hľadajú odpustenie, pokoj a radosť. Poklad, ktorý v Ježišovi poznávame a máme obohacuje nielen nás, ale mnohých. Doprajme vzácny objav milosti v Kristu poznať aj iným. Amen

 

3.nedeľa po Zjavení   – Prietrž 2017   –     Ľubomír Batka st.

Leave a Reply