Na cestu…

Na cestu…

2 M 16, 37-38: “Potom sa vydali Izraelci na cestu z Ramesesu do Sukkótu, asi 600 000 peších mužov, okrem detí. I mnoho iného ľudu šlo s nimi, obrovské stádo drobného dobytku a rožného statku”. Amen

Sú mnohí, ktorých zaujímajú cestopisné knihy, reportáže, alebo filmy. V 60-tich rokoch minulého storočia získali u nás veľkú popularitu a publicitu rozhlasové reportáže a neskôr aj knihy českých cestovateľov Zigmunda a Hanzelku z rôznych vzdialených kútov sveta. Ľudia ich v tom čase sledovali s väčším očakávaním a napätím ako dnes raely Dakar.

Detské duše zaujímali opisy ciest pri dobíjaní severného a južného pólu. Iných inšpirovali cesty horolezcov na najvyššie vrcholy zeme. Detská fantázia pracovala naplno pri čítaní sci-fi románov Julesa Verna. Ako chlapec som si našiel pod stromčekom knihu s názvom Kon-Tiky. Obsahovala úspešnú a jedinečnú reportáž známeho vedca a moreplavca Thora Heyerdahla na plti cez oceán z Peru do Polynézie. Mládež je dnes oslovovaná skôr cestami astronautov do vesmíru.

S novým rokom sme vykročili na novú cestu nášho života. Pripomíname pútnikov do neznámej zeme, ktorá je pred nami. Dni a cesty nového roku sú pred nami ako “terra incognita”, neznáma zem. Nevieme, čo všetko nám táto cesta prinesie. Zo skúsenosti však môžeme povedať, že to bude množstvo udalostí príjemných, ale aj nepríjemných. Snažíme sa dosahovať svoje ciele, ale prídu aj nečakané skúšky a náročné výzvy. Ako spoločenstvo cirkvi máme jeden cieľ spoločný, pri čom každý z nás je zároveň pútnikom jedinečným a osobitým. V tomto roku sa budeme pozerať častokrát aj na doterajšiu cestu reformačnej evanjelickej cirkvi, so snahou získať z nej a zo skúseností ľudu Božieho poučenie. Upozornenie na opakujúce sa nebezpečenstvá duchovných pádov, ale aj povzbudenie.

V duši dnešného človeka však jestvuje určité napätie. Na jednej strane túži mať rôzne istoty: svoj vlastný dom, byt, domovinu i vlasť. Túžime, aby aj naša cirekev bola naším stabilným duchovným domovom a skutočnou duchovnou matku. Na druhej strane moderný človek veľmi rád cestuje, spoznáva cudzie krajiny, kultúry a spoločenstvá. Moderný svet žije na kolesách, ba aj na krídlach.

Väčšina ľudí a národov už zabudla na to, že azda všetci ich predkovia boli pútnici a kočovníci. Ani my Slováci nie sme výnimkou. Jestvuje iba spor o tom, odkiaľ prišli naši predkovia do krajiny medzi Dunajom a Tatrami, ktorá sa nám napokon stala domovinou. Tento spor tu rozoberať nechcem.

Chcem však poukázať na národ Izraelský, ktorý sa nahanbí za svoju minulosť a predkov, ktorí boli pútnici, počnúc od Abraháma, cez patriarchov a potomkov synov Jákobových. My v našom osobnom živote síce dokážeme pripustiť, že sme pútnici, ktorí tu nemajú trvalého miesta. Ale svoju cirkev vnímame ako pevne usadené a zabývané spoločenstvo. Iba sa divíme, že hoci nikam nejdeme, predsa nás je stále menej. Že nás ubúda a ubúda. Kam odišli a odchádzajú naši spolupútnici?

Úvodné verše  z Písma nám pripomenuli počet ľudu Izraela, ktorý dostal po dramatických udalostiach súhlas na opustenie egyptskej krajiny. Z Egypta, z domu otroctva, vyšlo s nádejou 600 000 peších mužov, okrem detí. Mali aj určitý majetok, ktorý bol zárukou prežitia na ceste do zasľúbenej zeme. Dokonca i zlato, za ktoré si mohli v oázach doplniť základné potreby na cestu. Pod Sínajom však so svojím zlatým pokladom naložili veľmi nerozumne a nezodpovedne. Prišli nielen o strieborné a zlaté premety, ale Ten, ktorý u Egypťanov “vzbudil k nim náklonnosť”, ukázal im aj svoju prísnu tvár a ruku.

Je zvláštne, že mnohí dnešní kresťania pozerajú na svoju cirkev ako niečo nehybné, stojace, trvalo zabývané a zabezpečené. Neraz tak vnímame aj seba a naše rodiny i cirkevné zbory. Lenže aj my sme v skutočnosti na ceste. Zlé je, ak na našej ceste nepozeráme  smerom hore, ba ani dopredu, ale najmä sami na seba. Pohľad na prejdenú cestu si nové generácie niekedy idealizujú, iní ju vidia úplne skreslene. Aj mnohým Izraelcom sa z odstupu, z diaľky púšte javilo ich egyptské otroctvo ako stratený raj. Oproti púšti, ktorou mali ísť, javilo sa ich otroctvo ako život pri hrncoch plných mäsa. Reptali proti Bohu a nadávali Mojžišovi, ktorý ich viedol.

Tak, ako nie je zaistený náš osobný život, nie sú stabilné ani naše rodiny a manželstvá, ak o nich i o sebe chceme rozhodovať len my sami. Niektorí kresťania si myslia, že tým, že uverili a sú spasení, že sú už aj v cieli. Nepochybujeme, že zažili prejavy milosti a že dostali aj dary zhora, dary Ducha. Ale kým žijeme v tomto svete, sme vždy len na ceste. “Naša cesta vedie k výšinám, kde v sláve býva Kráľ”,  – spieva sa v jednej piesni. Je to  dôležité upozornenie i povzbudenie pre každého. Súčasne je to aj poukaz na to, že ešte stále nepatríme medzi tých, ktorí už pievajú pieseň Baránkovu ako víťazi v cieli, v nebi. ( Zjav 5 )

Cesta cirkvi má svoj počiatok u Boha, ktorý bol v Kristu. On prišiel, aby bol s nami a priviedol nás k pravému cieľu. Ale cirkev nesie aj stopy údelu svojho Dobrého Pastiera, narodeného v Betleheme. Aj Jeho cesta do slávy prechádzala týmto svetom a trvala určitý čas. O Ježišovi, ktorého slávne narodenie oslavovali zástupy kresťanov, vyznávame a spievame: ” Hneď po narodení na biedu si zvykal, s matkou do Egypta maličký utekal. Za nás smrť podstúpil, nd peklom zvíťazil, a na tretí deň vstal”. (ESP 36,4)

Toto upozornenie už mnohým uniká. Nevidia, ako bolo náročné zachovať si vieru v Ježiša ako Spasiteľa aj pre jeho najbližších: Máriu a Jozefa. Po návrate z Egypta prišli celom obyčajné, pracovné dni. Jozef sa musel oháňať tesárskou sekerou a matka sa musela zvŕtať v domácnosti ako každá iná žena. V sobotu spoločne kráčali do synagogy v Nazarete, kam dieťa Ježiš až do dvanásteho roku chodil v pracovných dňoch na školské vyučovanie. V dvanástom roku putoval s ostatnými do Jeruzalema, aby vydal počet z toho, čo mal vedieť každý pravý Izraelec. Keďže ho neskôr nazývali “syn Jozefov” a “tesár z Nazaretu”, dokazuje to, že si musel zarábať aj on na chlieb každodenný v potu tváre. Až potom prišla hodina cesty k Jordánu k Jánovi Krstiteľovi, aby nás naučil poznať cestu ospravedlnenia. Aj Ježiša viedol Duch Svätý na púšť, aby obstál v opakovanej skúške Otcovej, ktorej ho podrobil cez satanovu úskočnosť. Potom prišli cesty po zaprášených cestách Galileje, Judska a Zajordánska a najmä cesty do Jeruzalema, až po tú, ktorá smerovala a na Golgotu.

Preto ani my, hoci znovuzrodení, nie sme ešte v cieli, ale zase len na ceste. Možno šomrajúci, možno špekulujúci nad tým, či by nebolo lepšie vrátiť sa späť. Aj okolo nás už padli mnohí. Počet ľudí i nášho majetku sa umenšil, ako u Izraelcov na púšti. Ľudia okolo nás frfľú: V našej cirkvi je, vraj, mnoho demokracie! – Nuž, nebola by predsa len lepšia pápežská tyrania? Alebo desiatkami a príkazmi  zákona zošnurovaný život v nejakej inej komunite, alebo v “cirkvičke v cirkvi”?  Možno dokonca myslia na návrat pod patronát cirekvného tajpomníka a šedej eminencie v pozadí!? Alebo rovno na návrat do mora pohanstva? Možností je veľa. Sme na ceste a na púšti, kde sa križujú najrôznejšie karavány.

Cesta Izraelcov putujcich z Egypta je pravým predobrazom našej životnej cesty a putovana. Na cestu do Kanaánu ich pozval Boh skrze Mojžiša. On bol ich “hovorcom”, ale Boh aj cez neho hovoril . Cez jeho ruky konal mnohé nečakané, predivné skutky pomoci a záchrany.  Aj my máme svojho Vodcu a Sprievodcu. Je naším prímluvcom pred Otcom. Súčasne je aj Sprievodcom. Dôverujme Jeho slovám,  ktorými nás uisťuje: ”Ajhľa, ja som vami po všetky dni, až do konca sveta”?  Aj On je  terčom mnohých upodozrievaní, napriek tomu, že divov urobil pre nás oveľa viac, ako Mojžiš pre svoj ľud. On nám kladie otázku, ktorú s podtónom smútku v hlase položil aj svojim učeníkom: “Či aj vy chcete odísť?”

Cesta v novom roku je a bude pre nás nielen novým úsekom putovania, ale možno bude aj posledným úsekom. To , samozrejme, nevieme. Vieme však o tom, že nikto z toho reptajúceho a Boha opúšťajúceho spoločnstva Izraelcov do Kannánu nevošiel, len ich potomkovia. Ani sám Mojžiš a Áron, ktorí nedokázali byť Hospodinu “ verní uprostred Izraelcov pri vodách Meriby pri Kádeši na púšti Cin…”( 5 M 32, 51) A iný biblický svedok hovorí:”Nevošli pre neveru”.  Jej prejavmi môže byť falšovanie obrazu minulosti, prifarbovanie “na ružovo” toho, čo bolo hrubým pohanstvom, poznačené zločinmi proti ľudskosti, ktoré nezodpovedne ospravedlňovali, alebo prehliadali. Napríklad nemožnosť duchovne viesť a vychovávať svoje deti vo viere v Hospodina i znášanie genocídy vlastných detí – a predsa si ľud Izrael nahováral: “To boli zlaté časy…”

Je to smutné, ba až strašné, ak národ, alebo akékoľvek spoločenstvo stratí historickú pamäť. Reptanie proti Mojžišov bolo vyslovenie nedôvery samému Bohu. A nevera viedla k smrti tých, čo mohli prísť do cieľa, i keď nie ľahkou cestou.

Aj my sme opäť na ceste. Pri obhliadnutí sa späť, máme a môžeme vidieť, že Hospodin svoj ľud neopustil a neopúšťa, i keď cesta za Kristom nie je a nebola nikdy ľahká. Je všek jedinou cestou, ktorá má svoju slávnu budúcnosť a dobrý cieľ. Pamätajme na minulosť, aby sme videli, že Boh bol s našimi otcami a predkami aj vtedy, keď strácali temer všetko: vlasť, rodiny, majetok, kostoly a školy, česť, alebo dobré meno. To všetko je napínavejšie čítanie, ako ktorýkoľvek cestopisný román. Preto aj my prijímajme na našich cestách pomoc od Toho, ktorý prišiel na svet, aby nás priviedol k pravému cieľu.

 

Ľubomír Batka st.

Leave a Reply