Ivan Eľko: Kázeň na pohrebe Pavla Proksu

Stíšme svoje srdcia pred Bohom a započúvajme sa do básne – modlitby Pavla Proksu, ktorú napísal pred desiatimi rokmi, vtedy ako 87-ročný.

Ty sám ma, Bože svätý, súď,

keď zmietam sa tu v necnosti,

rovná, či krivá moja púť,

vytrhni ma z neprávosti!

Ty sám ma, Bože drahý, súď,

nech nepadnem ľuďom do rúk,

Ty ráč ma k sebe privinúť

a zbav časných i večných múk!

Ty sám ma, Bože dobrý, súď,

nekarhaj tvrdo v prísnosti,

nedaj mi v hriechoch zahynúť,

lež odpusť mi ich z milosti!

Ty sám ma, Bože večný, súď,

veď neviem, kedy skonať mám,

daj v lone Tvojom spočinúť,

buď potom mojim sudcom sám!

Ja sa na Teba spolieham,

hoc nemám v dobrom stálosti,

či žijem a či umieram,

len ma v Kristu omilosti!

Ty súď ma, Bože, v bolesti,

prikry ma svojou velebou,

opustím hriech i neresti,

idem pokorne za Tebou!

Vážení zarmútení synovia a vnúčatá s rodinami, sestra a príbuzní,  milá zhromaždená cirkev a jej predstavitelia, vážené smútočné zhromaždenie, povstaňte z úcty naproti Božiemu Slovu, ktoré nám na povzbudenie našej viery a nádeje pri rozlúčke so zosnulým bratom Pavlom Proksom bude znieť z 1. listu Jánovho, z 3. kapitoly:

„Pozrite, akú lásku dal nám Otec, aby sme sa volali Božími deťmi; a nimi sme. Preto nás svet nepozná, že nepoznal Jeho. Milovaní, teraz sme Božími deťmi, a ešte nevyšlo najavo, čím budeme. Vieme, že keď vyjde najavo, Jemu budeme podobní, lebo Ho uvidíme takého, aký je.“

Stojíme v láske a v úprimnom spolusúcite okolo Vás, vážená zarmútená rodina, aby sme spoločne s Vami smútili a rozlúčili s Vašim drahým otcom, starým a prastarým otcom, Vašim milým bratom a príbuzným, našim skvelým bratom vo viere, počas 48-mich rokov v aktívnej službe evanjelickým farárom Pavlom Proksom, vzácnym obyvateľom tohto mesta a regiónu. Túžime pred Bohom vyrieknuť slová spomienok, vďaky a úcty, ale nadovšetko – chceme prijať povzbudenie z Božieho Slova.

Pre túto rozlúčku s bratom farárom Pavlom Proksom som vybral slová apoštola Jána, ktoré osobne považujem za jedni z najadventnejších výrokov Božieho slova. Zároveň sú to slová, ktoré dávajú nazrieť priamo do ústredného tajomstva samotnej ľudskej existencie kresťana.

Prv, ako ešte raz, vo všetkej sile a hĺbke zaznejú Jánove slová, prv, ako nás potešujúco zasiahne ich posolstvo, dovolím si povedať niekoľko veľmi osobných viet o zosnulom bratovi, ktoré vytvoria akýsi most medzi ním a jeho životom a tým, čo nám prináša živý Boh vo svojom Slove.

My všetci si uvedomujeme, že lúčiť sa s bratom Pavlom Proksom, znamená mať pred sebou bezmála storočie života jedného človeka a jednej rodiny. Ďalej to znamená mať pred sebou jedno storočie dejín našej drahej Evanjelickej cirkvi, tak, ako sa odohrávali v ich celku, v tomto senioráte, či v tomto malebnom kúte, v severnom Záhorí. A znamená to mať pred sebou – áno – celé storočie politických a kultúrnych dejín našej krajiny, veď ony sa zapísali i do pokojného úsmevu, i do hlbokých vrások zosnulého brata.

Povedzme teda, čo všetko, aké rozličné vrstvy by sa dali nájsť v živote tohto 97-ročného muža? Z čoho pozostávala jeho ľudská totožnosť?

Našli by sme jeho zrod, detstvo a vyrastanie v jednoduchej roľníckej rodine, rovných sto kilometrom východne odtiaľto, na konci žírnej Radošinskej doliny, v Malom Záluží, ako ľudia od Nitry hovoria, v Ujlačku. Našli by sme úprimne veriacich rodičov, ktorí kŕdľu svojich detí predčítajú vzácne state zo starodávnej Postily Martina Filadelfa Zámrského z roku 1592. V nej a v piesňach zo Cithary sanctorum Juraja Tranovského, bol položený základ jeho duchovného formovania a neskoršieho rozhodnutia pre duchovnú službu v cirkvi.

Ďalej by sme našli mladého chlapca, junáka, obklopeného inými driečnymi junákmi, v čase vojny, v Bratislave, na bohosloveckej fakulte. Dôverne poznám jeho typický úsmev a typické žiarivé oči. Na fotografiách členov Hurbanovho spolku mu po boku stával spolužiak – môj otec a vedľa nich takíto mládenci: Karol Gábriš, Pavel Uhorskai, Oto Vízner, Július Madarás… Čo meno, to pojem. To bola generácia! Aké schopnosti a nadšenie bolo v týchto chlapcoch, i v ňom samotnom!

Môžeme ďalej nájsť 7 miest jeho kaplánskeho pôsobenia, potom jedno celé desaťročie na Štefánikových Košariskách a dlhých 36 rokov v Holíči. Tu, akoby v samotnom jadre jeho života a diela, by som sa trocha pristavil. Pred trinástimi rokmi som robil s Pavlom Proksom rozhovor pre Cirkevné listy. Na otázku: „Kto bol vašim vzorom v službe?“ neodpovedal ako cynik, že žiadnych vzorov nebolo, alebo ako anarchista, že vzory sú iba ilúziou, ale vymenoval postupne 17 reálnych ľudí, ktorých v živote stretol, ktorých si vážil, ktorí ho formovali, inšpirovali, a myšlienka na ktorých mu bola posilou. Vymenoval tiež 9 cirkevných udalostí z éry svojho života, ktoré považoval za svetlé, veľké, pamätné udalosti. Uvedomil som si vtedy jednu veľmi charakteristickú črtu dnes už zosnulého brata: Pavel Proksa bol Pánom Bohom skonštruovaný ako pozitívna bytosť, poctivá, príčinlivá, dobromyseľná a tvorivá, ktorá hľadá dobré a chce prispieť k rozvoju spoločenstva cirkvi. Možno sa takéto slová pri farárovi zdajú ako samozrejmé, ale ony samozrejmé vôbec nie sú. Nie je samozrejmé, že farár je pravdivý, svedomitý poctivec, ktorý zmýšľa dobre a ide mu o konštruktívne veci. Takýto farár je milosť, je to dar.

A samozrejme, v tých najhlbších vrstvách jeho bytosti ste boli prítomní a obsiahnutí vždy vy: Pred mesiacom žiaľ zosnulá manželka a po 71 rokov verná životná družka Anna, dvaja synovia s rodinami a rodina tretieho, žiaľ už zosnulého syna, vy ste boli najdrahší a najbližší ľudia jeho života. Koľko lásky, námahy, obetí, bolo od neho nasmerovaných ku vám, k vášmu životnému dobru. Toto všetko najlepšie viete vy. Toto vždy bude tvoriť vzácny poklad vášho života, vašich spomienok na otecka, na rodičov a bude to určite vždy živý motív k vašej vlastnej viere a dobrému počínaniu si v živote.

A potom nájdeme i to, čo včera spomínal brat emeritný biskup Ivan Osuský pri rozlúčke s farárom Braňom Kolénym. Z jeho niekoľkých pietnych slov sa dalo vyrozumieť, akú vzácnu vec mal na mysli: Hovoril o hlbokom ľudskom súznení a  pevnom priateľstve, ktoré desaťročia zväzovalo niekoľkých bratov a ich cirkevné zbory v tomto regióne: Rudolf Koštial a po ňom Ivan Osuský, Braňo Kolény, Ľubomír Batka. Starý dobrý svet, ktorý pomaly odchádza, nahrádzaný iným, ale pre zosnulého, i pre pamätníkov navždy tak vzácny.

A potom ešte nájdeme šťastného Pavla Proksu: Od nástupu komunizmu ho veľmi bolelo zrušenie stavovského spolku farárov. Vždy študoval jeho staré dejiny a sníval o jeho obnovení. Po 40-tich rokoch, vo februári 1990, mohol byť slávnostným kazateľom na ustanovujúcej konferencii Združenia evanjelických duchovných. Bolo to také Mojžišovské a samozrejmé – kto iný mal kázať, ako on?

A nachádzame tiež Pavla Proksu, ako mimoriadne inteligentného a zručného tvorcu: Na jednej strane ako pravoverného luterského teológa hurbanovsko-leškovského razenia, ktorý ale tiež vedel, aké je vo viere dôležité vrúcne srdce sestier Royových. Vedome spájal  luterské pravoverie a pietistické srdce do jedného jediného postoja, ako to videl pri svojom veľkom vzore, Jurajovi Struhárikovi. A na druhej strane ho vidíme ako milovníka domácich cirkevných dejín: Nepatril však k tým, ktorí mohli vystupovať a publikovať, ako rovnako nepatril k tým, ktorí mohli zastávať v cirkvi funkciu. Zosnulý písal do šuflíka. Ukazovával mi knihu, kde si evidoval všetky svoje články a minidiela. Každý ale vie aj o jeho monumentánom diele, 1200 stranových dejinách holíčskeho evanjelického zboru v kontexte dejín mesta.

Mohol by som menovať ďalšie a ďalšie obsahy, ktoré v sebe ukrývala bytosť Pavla Proksu. A mohol by tu stáť celý rad ďalších kondolujúcich kazateľov a rečníkov, spojených s životom zosnulého, ktorí by dokázali povedať ešte hlbšie a vrúcnejšie vety, spomienky a vyznania, ako ja.

Niekto by mohol povedať, že toto všetko, čo som doteraz spomenul, patrí skôr do životopisu a odobierky, ako do kázne Božieho Slova. Ja to všetko však zámerne spomínam v kázni. Práve na pozadí týchto akoby životopisných, život sumarizujúcich viet, vynikne to, čo robí pri nás Boh, o čom nám dáva vedieť vo svojom Slove, čo pôsobí liečivo a povzbudzujúco a čo chceme vo viere a v moci Svätého Ducha prijať.

Totiž: Až keď si uvedomíme, aké bohaté obsahy môže mať život človeka, až keď si uvedomíme, čo všetko tvorí našu totožnosť a až keď precítime, ako je toto všetko od základu spochybnené tragédiou zmaru, smrti, prázdnoty a ničoty, až potom skutočne oceníme to, čo sa rozhodol urobiť Boh vo svojej láske k nám v Ježišovi Kristovi, keď od základu zmenil našu najvnútornejšiu totožnosť: keď zobral to naše vlastné a daroval nám to, čo je z Neho.

Apoštol Ján, užasnutý a premožený ohromnou skutočnosťou Božej lásky, volá ku všetkým pokoleniam kresťanov, i ku nám dnes: „Pozrite sa, akú lásku nám dal Otec; aby sme sa volali Božími deťmi a nimi sme!“. Ján tu hovorí o tom, že Boh vo svojej láske v Ježišovi Kristovi zmenil našu najvnútornejšiu totožnosť: Z ľudskej bytosti, ktorá je predznamenaná tragédiou zániku a smrti, ktorá nesie nádeje i viny vlastného života, ktorá sleduje vzrast i upadanie svojho vlastného životného diela a nad ktorou má posledné a rozhodujúce slovo smrť, urobila Božia láska ľudskú bytosť, ktorá je milovaným Božím dieťaťom, vzácnym Božím vlastníctvom, do ktorého bol z Ducha Svätého, z milosti a z viery vložený nový život z Krista.

Toto všetko sa odohráva dnes, v prítomnosti, pri každom človeku, ktorý vierou prijme lásku Boha v Ježišovi Kristovi. Ján ale hovorí i o budúcnosti takéhoto človeka. Povie: „Dnes sme Božie deti a ešte nevyšlo  najavo, čím raz budeme. Vieme, že keď to vyjde najavo, Jemu, Ježišovi, budeme podobní, lebo Ho uvidíme takého, aký je“.

Áno, toto sú jedni z najadventnejších slov Písma: Tí, ktorí poznali lásku Boha, tí, ktorých najhlbšiu ľudskú totožnosť zmenil Boh a ktorí sa stali Božími deťmi, tí spoznávajú, že niečo zásadné sa stalo i s ich budúcnosťou. Ich existencia prestala byť uzavretá sama do seba, predznamenaná smrťou, presne odkrojená ostrým nožom pominuteľnosti. Ich existencia sa otvorila a prekročila všetky horizonty. Boh ju otvoril sebe a Jeho nekonečným možnostiam. Boh ju otvoril bezhraničnému obdarovaniu. Boh ju otvoril pre Neho samého a pre Jeho večnosť. Nič z toho, kým sme dnes, akí sme dnes, čo o nás hovoria za živa, alebo čo o nás prednesú keď raz zomrieme, nie je tou poslednou pravdou o nás, nie je našim posledným stavom. Tou poslednou pravdou a tým posledným stavom tých, ktorí sa z Božej lásky stali Božími deťmi je, že budú vo večnosti, podobní Pánovi Ježišovi.

Dnes to ešte nevidíme, ale ono to už platí. Dnes to ešte nie je plná realita, ale tá plná realita večného života s Bohom sa nezadržateľne blíži. Dnes, v našom živote i pri našej smrti, zakúšame advent, suverénny príchod Boha, Jeho lásky v Kristovi, ktorá sa nás ujíma, ktorá nás berie do rúk, pretvára nás a otvára nám plnosť nového života, večnosť.

Lúčime sa s br. Pavlom Proksom, ktorého osobe a životu dali totožnosť mnohé udalosti, osoby a rozhodnutia. V pohrebnej kázni sme nazreli do jeho totožnosti človeka, ktorý zatúžil slúžiť Bohu, mládenca, ktorý si zamiloval štúdium, mladého muža, ktorý si na celý život zamiloval jedinú ženu, otca, ktorý miloval svoje deti a ich rodiny, farára, ktorý zo srdca túžil byť dobrým pastierom, priateľa, ktorý nezrádzal, teológa, básnika a historika, ktorý dokázal múdro premýšľať a písať.

On sám zakúšal i totožnosť človeka, ktorý je vydaný do moci hriechu, zmaru, pominuteľnosti, nemoci, strát a smrti. Všetky tieto moci sa tvária tak, ako by mali mať posledné a rozhodujúce slovo, ako by práve ony tvorili našu najvlastnejšiu totožnosť. Áno, reálne povedané, sú ňou, ale iba tou predposlednou.

Našou poslednou totožnosťou je tá, nekonečne vzácna totožnosť, ktorú nám daroval Boh, absolútne nás milujúci a ktorá vyrastá z chudobných jasieľ i bolestivého kríža Pána Ježiša Krista: Je to totožnosť milovaných Božích detí, ktoré sa stali vzácnym Božím vlastníctvom a nad ktorými má Boh posledné slovo! Božím deťom je dané vidieť, čo je to posledné a definitívne, k čomu spejú, čo napokon uzavrie ich existenciu: Je to večnosť s Bohom, napriek a navzdory tragédii smrti. Božie deti vždy žijú i zomierajú adventne – otvorené do Budúcnosti, Plnosti, ktorej zárukou je Boh sám a Jeho láska.

Presne tak to veril, vyznával, kázal, učil a osobne sa nádejal i zosnulý brat Pavel Proksa. My teraz jeho telo a jeho uzavretý život vkladáme do moci tejto nádeje, ktorá sa iste premení na skutočnosť; lebo tak to zasľúbil Boh, ktorý jeho i nás miluje.

Prijmite, prosím, tieto moje úprimne vyslovené slová.

Amen.

Holíč, 22. dec. 2016      – Ivan Eľko, farár nitriansky

Leave a Reply