Aktuálne adventné výzvy

Aktuálne adventné výzvy

                                                                 Aktuálne adventné výzvy

F 4, 4-7:

“Radujte sa v Pánu vždycky! Opakujem: radujte sa! (5) Vaša dobrotivosť nech je známa všetkým ľuďom. Pán blízko! (6) O nič nebuďte ustarostení, ale vo všetkom s vďakou predkladajte Bohu svoje žiadosti vo všetkých svojich modlitbách a prosbách. (7) A pokoj Boží, ktorý prevyšuje každý rozum, bude hájiť vaše srdcia a vaše mysle v Kristu Ježiši”. Amen

   Bohumilí kresťania, bratia a sestry v Kristu Pánu!

U uplynulom týždni ma zaujala na facebooku fotografia jedného nášho evanjelického farára v oltári. Jednalo sa dokonca o pána seniora. Nejaký recesista mu k ústam primaľoval slová, akoby vydával pokyny, či rozkazy typu: “Sadnite si! Postavte sa! Spievajte!”… Niektorých ľudí to pohoršilo.

Možno mal autor tejto montáže nutkanie vyjadriť svoj pocit, že život v cirkvi mu pripomína spoločenstvo, v ktorom jeden človek vydáva pokyny a ostatní sú tu na to, aby ich plnili. Možno majú podobný pocit aj viacerí návštevníci služieb Božích. K bohoslužobnému poriadku by sme mohli ešte pridať výzvy pôstne, volajúce všetkých k pokániu, ale možno aj dnešnú adventnú výzvu apoštola Pavla, ktorý hovorí: ”Radujte sa v Pánu vždycky! Opakujem: Radujte sa”!  Sme v cirkvi ako vojaci, ktorí plnia iba povely a rozkazy a až potom, po ich splnení môžu klásť otázky?

Kládli si takéto, či podobné otázky aj filipskí kresťania, keď si čítali list Pavlov?  Mali pocit, že žijú a konajú akoby “na povel”, alebo na pokyn človeka, ktorý by chcel riadiť ich život?

Myslím, že väčšina kresťanov nielen vo Filipis, ale aj inde taký pocit nemala. Patrili totiž k tým, ktorí si uvedomovali dar Božej milosti, ktorý prijali, keď uverili v evanjelium Ježiša Krista. (F 1,6-8) Iste rozoznávali to, čo je hlavné a prioritné v ich živote, totiž dar milosti v príchode a diele Ježiša Krista. On sa “ vzdal hodnosti, totiž svojej rovnosti s Bohom, vzal na seba podobu služobníka, podobný sa stal ľuďom a keď sa zjavil ako človek, ponížil sa a bol poslušný do smrti”… (F1, 6-8) K tomuto základnému poznaniu pristupovalo aj vedomie, že Ježiš Kristus opäť príde ako Pán a vtedy “pokľakne pred Ním každé koleno.” ( F 1,10-11). 

     Ak teda apoštol Pavol hovorí: “Radujte sa!”, ak privoláva: “ Vaša dobrotivosť nech je známa všetkým ľuďom “ a “nebuďte o nič ustarostení”, vyplýva to všetko z viery, že my sme boli skrze Krista najprv obdarovaní, Potom tiež z vedomia, že Pán Ježiš  je blízko!

Cirkev Kristova ohlasuje túto pravdu nie preto, že sa priblížili Vianoce, ale preto, že Kristus Pán je sám je nám blízky. Je nám trvalo naklonený a “nie je ďaleko on nikoho z nás, lebo ním žijeme, hýbeme sa a trváme”. (Sk 17, 28 ) Kresťanom do Ríma Pavel napísal:”  Blízko teba je slovo, v tvojich ústach a v tvojom srdci a to je slovo viery, ktoré kážeme”. (R 10,8)

Bratia a sestry!

    Vedomie o tom, že sme Kristom Pánom vykúpení, že Mu patríme a stali sme sa dedičmi života večného, viedli a vedú kresťanov v každej dobe k novému životu. Viera a dôvera v Krista ako Pána nás vedie k tomu, aby sme boli pripravení žiť tak, ako to On od nás očakáva. Ako veriaci chceme vedome a prirodzene nasledovať Jeho šľapaje.

Viera v Kristov príchod a v dielo, ktoré vykonal, sú základné kamene našej radosti. A to aj vtedy, keď sa pre mnohé veci nakrátko aj rmútime. Keď sme skúšaní vo viere, alebo keď nesieme nejaký kríž. Vedomie: Pán je blízko – nám dáva odvahu niesť kríž, tak ako ho niesol On. Nejde teda o príkaz. Pohľad na Krista, ktorý si “ustlal v jasliach” nás povzbudzuje k trpezlivosti a k nádeji, že On naše bolesti a žalosti obráti skoro na plnú radosť.

Radosť kresťanov nie je povrchnu radosťou, založenou na našom úsilí, alebo diele, ale na Jeho diele. Preto nielen apoštol Pavel, ale aj my  sami pre seba môžeme vztiahnúť konzekvencie a dôsledky z Kristovho panstva a povýšenia: Je nám blízky! Preto sa radujeme tichou, vnútornou radosťou srdca a duše.

Bratia a sestry v Pánu!

Pán Ježiš nás vedie nielen k trvalej radosti, ale nás zbavuje aj každej ustarostenosti. Niekedy je človek ustarostený vtedy, keď myslí na prežívanie života v dostatku telesných darov a najmä na zabezpečenie dôstojného života aj v nemoci, alebo vo vysokej starobe.

Ovocím kresťanskej viery je iste aj dobročinnosť, solidarita s blížnymi a pripravenosť k obetavosti a k službe lásky – diakonii, alebo k charitatívnej činnosti. Je prirodzené, že táto dobrotivosť, obetavosť a služba lásky sa deje a dokazuje najmä k najbližším a k domácim viery. Veď ak sa napríklad dospelé deti odvďačujú rodičom v starobe  náročnou službou pomoci, starostlivosti a obetavosti a nenechávajú túto službu na iných: na štát, na obec, alebo spoločenstvo cirkvi, pomáhajú tak všetkým. Tieto spoločenstvá potom môžu efektívne konať tam, kde sú takí, ktorí blízkych nemajú. Tam potom má nastúpiť služba kresťanského spoločenstva.

Darom kresťanstva je iste aj to, ak máme vytvorený sociálny systém štátny, spoločný, alebo rôzne obecné zriadenia, ktoré disponujú väčšími finančnými možnosťami ako samotná cirkev, žijúca zväčša z menších milodarov.

Iste je starou a dlhodobo kresťanskou zvesťou podporovaná každá dobročinnosť a dobrotivosť. Táto má široký záber a vzostup práve s príchodom vianočných sviatkov. Dobrotivosť, obdarovanie, ale aj odkladanie zbytočnej ustarostenosti je prejavom a dokladom pravej viery.

To samozrejme neznamená, že sa cirkev nemá starať o to, ako sa v nej “šafári”. Či sa v cirkvi skutočne deje všetko “slušne v poriadku pred Pánom i ľuďmi. Niektorí to nechcú pochopiť a keď sa nájde niekto, kto poukáže na nedostatky, urážajú sa a chápu kontrolu ako osobný útok na seba. Nebyť ustarostení o zajtrajší deň neznamená ani to, aby sa kresťania nezaujímali o to, ako sa šafári aj v štáte. Ide o naše spoločné hodnoty a nemožno tu konať a merať “ od buka do buka”, ale zodpovedne a verne.

Dôvera v Pána Boha ako Otca všetkých sa má prejaviť aj v zvýšených modlitbách a prosbách za naše rodiny, ale aj za všetkých núdznych. Za dotknutých nepokojmi, vojnami, alebo inou ľudskou zlobou. Slovo apoštola Pavla: ” O nič nebuďte ustarostení” teda neznamená, aby sme sa o nič nestarali a nezaujímali, ale aby sme nezabúdali na Božiu dobrotu a milosť. Ustarostenosť je len zbytočný, chorobný strach a prejav nevery, že Pán Boh je živým, konajúcim a prítomným Bohom.

A ak sa niekde na zemi “zoskupujú zemskí králi a kniežatá sa spolu radia proti Hospodinovi a Jeho Pomazanému”, ak konajú proti Jeho svätej vôli, On sám spretrháva ich okovy a putá a – ako žalmista hovorí: ”Pán sa im vysmieva”! (Ž 2)

      Bratia  a sestry v Pánovi!

Vedomie blízkosti Božej a vedomie o druhom príchode Krista Pána k súdu, nie je dôvodom k strachu, k ustarostenosti, ale ani k duchovnej letargii. Tým menej k nezodpovednému a neláskavému konaniu. Práve naopak!

Preto nám zneje aj na vrchole adventnej doby slovo o trvalej radosti a o ponuke “pokoja, ktorý prevyšuje každý rozum”. Prijatie Božej milosti a Kristovho diela skrze vieru znamená príchod mnohých hodnôt k nám, do našich životov. Umožňuje príchod pokoja do našich sŕdc i myslí v Kristu Ježiši. Nech dar radosti a pokoja obohatí a naplní všetkých vás dnes, i počas sviatkov Kristovho narodenia. Amen

 

4. adventná nedeľa    –         Prietrž 2016     –     Ľubomír Batka st.

Leave a Reply