Svedectvo o svetle

Svedectvo o svetle

 Ján 1, 6-8; 19-28: “Bol človek, ktorého poslal Boh; menoval sa Ján. (7) tento prišiel na svedectvo; svedčiť o svetle, aby všetci uverili skrze neho. (8) On sám nebol to svetlo, len svedčiť mal o svetle. – (19) A toto je svedectvo Jánovo, keď židia z Jeruzalema poslali k nemu kňazov a levítov, aby sa ho spýtali: Kto si ty? (20) Vyznal a nezaprel; a vyznal: Ja nie som kristus. (21) I spýtali sa ho: Čo teda? Si Eliáš? Povedal: Nie som. – Či si prorok? Odpovedal: mie! (22) Povedali mu teda: Tak kto si? Aby sme dali odpoveď tým, ktorí nás poslali: čo hovoríš sám o sebe? (23) A on povedal: Ja som hlas volajúceho na púšti: Vyrovnávajte cestu Pánovi, ako povedal prorok Izaiáš. (24) A poslovia boli z farizejov; (25) opýtali sa ho teda: A tak prečo krstíš, keď nie si Kristus, ani Eliáš, ani prorok? (26) Ján im povedal: Ja krstím vodouale medzi vami stojí Ten, ktorého vy neznáte. (27) Ten, čo prichádza po mne, a ja nie som hoden rozviazať Mu remienky na obuvi. (28) Toto sa stalo v Betánii za Jordánom, kde Ján krstil”. Amen

    Bohumilí kresťania, bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!

 V úvode by som sa chcel zmieniť o sviatku sv.Mikuláša, ktorý je pred nami a ktorý neodmysliteľne patrí k adventnému času. Na sviatok, či možno len večer, so spomienkou na biskupa Mikuláša z Myry sa tešia azda všetci. Deti i rodičia, ale aj tí, ktorí si myslia, že ide len vymyslenú postavu akou je napríklad Santa Claus, alebo Dedo Mráz. Na pozadí tohoto sviatku môžeme vidieť a poznať výšiny, ale aj “hlbiny” prichádzajúcich vianočných sviatkov. Vianoce prinášajú možnosť vzrastu vo viere, ale hrozí tu aj nebezpečenstvo zostať iba v plytkých vodách zvykovosti, ľudovej povrchnej zbožnosti, ba až vyprázdnenia radostnej zvesti evanjelia.

Je zvláštne, že azda žiaden zo svätých v cirkvi nemá takú popularitu ako Mikuláš. V detských srdciach sa počíta s jeho tajomnou prítomnosťou, ktorá hraničí z akousi zázračnosťou jeho príchodu. Nikto nečaká príchod napríklad Enocha, alebo Eliáša, Petra, či Pavla, a dokonca ani Márie, hoci niektorí kresťanania veria v jej  telesné “nanebovzatie”. Na Mikuláša sa čaká skoro v každej rodine a jeho príchodom venuje pozornosť aj televízia.

Zaujímavý je aj sprievod sv.Mikuláša, ktorý tvoria anjel, ale aj čert. Prítomnosť týchto bytostí má iste silný pedagogický účinok na malé deti. Keď si dobrý, budeš odmenený, inak ťa môže zobrať pekelník!

Vieme, že tento pedagogický účinok nemá dlhé trvanie. Po kratučkom období raného detstva, prichádza spravida veľmi skoré “odhalenie”, všetkých troch postáv a výsledok je neraz tragický. Deti sa naučia vážne nepočítať ani s anjelom, ani s čertom, ani s nebom a peklom a čara zbavený zostáva aj Mikuláš. Jeho osoba a príklad života bledne. Často deti nemajú nikoho, kto by im ich otázky vysvetlil.

Najhoršie je, ak napokon človek prestane počítať v živote aj s prítomnosťou samotného Ježiša Krista i s tajomstvom Jeho vtelenia,  ktoré ohlasuje evanjelium. Alebo aj vianočné piesne, napríklad pieseň: Nebo otvorené…( ESP  49). Ak chceme predísť tomu, aby  sa “so špinanou vodou nevylialo aj dieťa”,  je dôležité podstatu Vianoc vysvetliť už malým deťom. Tie mladšie sa ešte pýtajú, kladú otázky a chcú počuť odpovede. Neskôr sa môže stať, že otázky už klásť nebudú a o naše slová a vysvetlenie nebudú mať záujem.

Bratia a sestry v Pánu!

Aj v dnešnom evanjeliu sa hovorí o príchode anjela. Slovo anjel je gréckeho pôvodu a znamená: poslaný, alebo posol. Evanjelista Ján svedčí: ” Bol človek, ktorého poslal Boh, menoval sa Ján. Tento prišiel na svedectvo; svedčiť o svetle, aby všetci uverili skrze neho”. Týmto Pánom Bohom poslaným človekom, čiže “anjelom” bol Ján Krstiteľ. Je to veľmi dobre známa postava kresťanského advetného času. Pod vplyvom stredovekých maliarov sme zvyknutí predstavovať si anjelov s krídlami. Jeden moderný fínsky maliar namaľoval anjela inak: ako ľuďmi dobitého a zraneného posla. Aj známy český pesničkár Karel Kryl spieval o anjelovi s polámanými krídlami. Taká je často ľudská odpoveď na Božie posolstvo. Napokon, aj samotný Ján Krstiteľ sa stal mučeníkom pre Božie posolstvo, ktoré prinášal aj mocným tohoto sveta.

Poslaním Jána Krstiteľa bolo ohlásenie príchodu Toho, ktorého nazval “svetlom sveta”.  Evanjelista Ján o tom píše takto: “ On sám –  totiž Ján Krstiteľ – nebol to svetlo, len svedčiť mal o svetle. – Bolo vo svete a svet ním povstal, ale svet Ho nepoznal. Do svojho vlastného prišiel, a Jeho vlastní Ho neprijali”. ( J 1,11)

Byť Božím poslom je veľká vec, ale aj náročná úloha. Posol nemôže sám seba považovať za “svetlo sveta”. Samotným svetlom je sám Ježiš Kristus, Syn Boží. Darom adventu a Vianoc je poznanie a prijatie tohoto svedectvo od Boha.

Jánov zjav nebol navonok ani v najmenšom anjelský. Dns by skôr  deťom pripomínal “čerta”, ktorý sprevádza Mikuláša. Ján mal odev z ťavej srsti prepásaný koženým opaskom. Žil v lone prírody, pri rieke Jordán, blízko púšte, kde ľudia bežne nežili, ani sa nezdržiavali. Napriek tomu k Jordánu putovali veľké zástupy ľudí z Judska i z Jeruzalema. Prúdy pútnikov sa vybrali na cestu nie preto, že to bolo módou, alebo adrenalínovým zážitkom, ale skvôli zvesti, ktorú od Jána počuli a ktorej mnohí aj uverili. Boli však aj takí, ktorých nepresvedčil ani Jánov imidž, ani jeho pustovnícky spôsob života, a ani jeho posolstvo.

Židovskí predstavitelia boli znepokojení tým, čo Ján hlásal, i tým, čo robil. Preto k nemu vyslali delegáciu kňazov a levítov. Ján totiž volal  ľudí k pokániu a súčasne vykonával krst pokánia vo vodách Jordánu. Aktuálnosť a naliehavosť pokánia zdôvodňoval príchodom a prítomnosťou Mesiáša, ktorý už stojí medzi svojím ľudom, aj keď sa sám ešte plne nevyjavil. Jánova priamosť a odvaha pripomínala aj činnosť proroka Eliáša, ktorý sa kedysi dokázal postaviť so slovom pravdy aj voči pohanskej kráľovnej Ízebel. Ján Krstiteľ si tiež dovolil napomenúť samotného kráľa Herodesa, ktorý žil v konkubináte s bratovou manželkou. “Nie ti je dovolené žiť s ňou”, povedal Herodesovi priamo. Navyše, práve kňazi dobre poznali proroctvo o tom, že pred príchodom konca vekov, príde na zem Eliáš s Božou mocou.

Prirodzená otázka preto znela: “Kto si ty?” Si azda Mesiáš, Kristus?  Ján povedal: ”Ja nie som Kristus”. – “Si Eliáš?” Odpovedal: “Nie som”. Ján sa nepovažoval ani za proroka. Proroci volali ľud k pokániu, oznamovali aktuálny súd Boží, alebo Božu milosť. Ján sa sám nazval  skromne a pokorne: “Ja som hlas volajúceho na púšti: vyrovnávajte cestu Pánovi, ako povedal prorok Izaiáš”. (23)

Často sa stávalo a stáva, že tí, ktorí majú určité poverenie od ľudí v štáte, v obci, alebo v cirkvi, alebo ho dostali od nejakej vyššej inštitúcie, sú náchylní zaštítiť sa mocou svojho úradu, tvária sa dôležito a začnú si počínať autoritatívne. Ján Krstiteľ mal poverenie z neba už od svojho počatia a narodenia a mal právo sa naň odvolať. Napriek tomu iba skromne, ale pravdivo hovorí: Som hlas na púšti a mám oznámiť iba jednu vec. Je však veľmi aktuálna a dôležitá! “Vyrovnávajte cestu Pánovi”! (v.23)

Ak si uvedomíme, že slovo “Pánovi” znamenalo a znamená samotného živého Boha, ktorý prichádza k ľuďom podľa svojich zasľúbení, bola Jánova zvesť elektrizujúca. Mnohí si uvedomili, čo to znamená. Možno vyrovnávali cesty aj oveľa menej významným osobám. Teraz sú však vyzvaní k tomu, aby pripravili na príchod Boží svoje vlastné srdcia.

Z prorockých slov Izaiáša vedeli, čo to znamená. Vedeli, aká nebezpečná je pre človeka pýcha, ktorá, ako my dnes hovoríme – peklom dýcha. Mnohým sa dobre viedlo v živote a mnohým sa dobre vedie aj dnes. Ale úspech pripisovali, a pripisujú iba sebe. Pána Boha nepotrebovali a nepotrebujú.

Aj apoštol Ján bol neskôr na ostrove Patmos vyzvaný k tomu, aby cirkevné zbory volal k pokániu. Do Laodikei musel napísať aj takéto Ježišove slová:”Keď hovoríš: som bohatý, zbohatol som, ničoho nepotrebujem, a nevieš, že si biedny, aj úbohý, aj chudobný, aj slepý, aj nahý, radím ti, kúp si odo mňa ohňom prepáleného zlata, aby si zbohatol, biele rúcho, aby si sa odel žeby sa neukazovala hanba tvojej nahoty, a kúp si kolýriovej masti pomazať oči, aby si videl. Ja všetkých, ktorýchkoľvek milujem, vychovávam a trescem. Rozhorli sa teda a kajaj sa!” (Zjav 3, 17 – 19)

     Boli a sú takí, ktorí zbohatli prácou rúk, alebo umom, alebo tzv. životným šťastím – ale všetko to dobro pripisujú iba sebe. Bohu neďakujú a Boha nepoznajú. Sú preto “slepí aj nahí”… Sú ľudia, ktorí sú pyšní na svoju múdrosť, niekto možno na svoju rodinu, na deti a vnúčatá a nevidia za tým všetkým Božie dary a milosť. Sú to výšiny, ktoré zabraňujú ceste Krista, Spasiteľa do ľudského srdca. Človek chváli iba seba, Boha zdanlivo nepotrebuje. Je to však nebezpečná duchovná slepota.

Samozrejme, na životnej ceste ľudí sú neraz aj veľké jamy a priehlbiny, do ktorých sa človek dostane buď sám, svojím hriechom, alebo hriechom iných. Mnohí v tých hlbinách tela, alebo duše povedia rezignujúco: Mne už nieto pomoci! Ja som jednoducho taký a taký zostanem a umriem. Aj tu opäť iba diabol dosahuje svoje!  Krížom dosiahne to, aby človek Boha nevzýval, neprosil, ani mu neďakoval a nechválil Ho. Mnohí si hovoria: veď nemám prečo! Nevidia a nevedia, že Pomocník, Dobrý pastier sa už narodil, že je blízky všetkým bezmocným. Nepočujú, že hovorí: “Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, ja vám dám odpočinutie. Učte sa odo mňa, lebo som krotký a pokorný v srdci a nájdete si odpočinutie duší!

Pravdou však je aj to, čo ohlasoval Ján a čo po ňom môžu hlásať aj iní Pánom Bohom povolaní a poslaní: Pán je blízko! Nielen Ján, ale ani nikto z nás nie je síce hoden rozviazať Mu ani remienky na obuvi, a predsa aj Jána Krstiteľa použil ako svojho posla a anjela. Práve tak chce použiť aj nás. Ján krstil krstom pokánia, ktorý na inom mieste nazval “krstom vodou”. (Mk 1) Zároveň upozornil na to, že je tu Ten, ktorý krstí väčšou mocou, totiž Duchom Svätým. On nielen odpúšťa hriechy na zemi, ale priamo otvára kráľovstvo nebeské pre každého kajúceho hriešnika.

Židia vtedy Ježiša ako Mesiáša nepoznali, my Ho však poznáme! Ale nielen poznáme, ale sme aj boli pokrstení Ježišovým krstom. Práve vtedy a tým sme boli poverení a poslaní iným hlásať zvesť evanjelia. Niesť zvesť o tom, že: “Dobrý pastier sa narodil, by ovečky vyslobodil…”, ako spievame v krásnej slovenskej kolede. Každý rodič, krstný rodič a každý pokrstený kresťan má sa cítiť ako ten, ktorý je očistený k novému životu a súčasne Kristom Pánom je poslaným anjelom k iným. K tým, na ktorých Jemu i nám záleží, ktorých smieme osloviť. Sú to naši najbližší a všetci blížni. Je to možné konať iba vo vedomí: “Nie som hoden rozviazať Mu remienky na obuvi”. A predsa smieme byť Jeho hlasom!

Bratia a sestry!

Pán Ježiš Kristus skutočne chce mať veľa takých, ktorí sú podobní Mikulášovi z Myry i veľa takých, ktorí sú odvážni a pritom pokorní ako Ján Krstiteľ. Chce tu mať svojich anjelov. Mnoho podobných rúk a nôh a mnoho úst, ktoré plnia Jeho poverenie a majú k tomu plnú moc od Neho. V advente sme, podobne ako Ján, jednak pri prameni živej vody, Kristovi, a súčasne sme blízko púšte tohoto sveta. Buďme hlasmi Pána Ježiša Krista, buďme jeho anjelmi. Plňme Jeho vôľu podľa Jeho zákona a buďme poslami, nositeľmi dobrej správy o milosti Božej, ktorá sa v Ježišovi zjavila a priblížila ku všetkým ľuďom. Amen

 

2. adventná nedeľa  –   CZ  Prietrž 2016    –  Ľubomír Batka st.

Leave a Reply