Ako sa pán farárko bezbožníkom stal

                                           Ako sa pán farárko bezbožníkom stal

      Kde bolo, tam bolo, bola jedna  nenápadná dedinka  v samom strede Európy. Hoci ničím  mimoriadnym nevynikala,  žili v nej ľudia dobrí, ba  možno povedať aj nábožní. Jedna  časť rodín boli luteráni,  ďalší  boli ateisti a rozumkári, a tretia, azda najväčšia časť boli kresťania katolíci.

Jedného dňa, nie je to tak dávno, že by si to ešte žijúci dobre nepamätali, začali sa v dedinke diať veľké veci. Starý a malý kostolík  už nestačil pojať rady veriacich v rastúcej filiálke. Rozhodli sa, že si postavia kostol nový, že im ho budú všetci naokolo závidieť. Ako si povedali, tak aj urobili. Sám 

svätý otec až z Ríma im základý kameň posvätil a vybrali si aj pekný pľac v strede dediny. Plán bol veľkolepý a náročný. Farárko, ktorý zo susednej farnosti pôvodne  chodil slúžiť omše slúžiť bol dosť skeptický, či sa dosť  financií nazberá a preto radšej ustúpil susedovi, ktorý vedel ľudí nadchnúť pre toto dielo. Skeptický bol aj pán biskup, že sa taká stavba pár rodinám podariť nemôže a preto neprisľúbil nijakú pomoc, skôr dobrácky odhováral veriach od stavby. Ale nový kňaz, ktorý filiálku prevzal, oduševnil veriacich a pri veľkej obetavosti sa vec podarila. Nastal deň posviacky a prítomný  pán biskup musel priznať, že sa mýlil a bol zbytočne neveriacim Tomášom. Aby si udobril veriacich a ospravedlnil svoju zatvorenú ruku, priniesol na slávnosť zvláštny dar. „Priniesol som vám ako náhradu a môj osobný príspevok k tejto slávnosti sochu Panny Márie priamo zo sv. pútnického miesta. Nie je to socha hocijaká, lebo ju posvätil  sám  rímsky pápež. Takých sôch je vo svete iba niekoľko„. To urobilo na veriacich veľmi silný dojem. Pán biskup dal pokyn asistentovi sochu odhaliť a s veľkým gestom ju postavil na práve pomazaný oltárny stôl! Všetky pocity krivdy boli zažehnané. Slávnosť prebehla v peknej atmofére a bola umocnená dobrým slávnostntým obedom. -Lenže, čo čert nechcel… Po slávnosti pán biskup dal nečakaný pokyn. Priniesť sochu sv.Bohorodičky, naložiť ju do auta a už sa aj chcel porúčať. -“No, tak to teda nie“!- povedali unisono domáci. „Vy ste nám nič iné nedali, iba túto sochu a my si ju už nedáme! Takto biskup Cirkvi drží slovo?“- protestovali dobrí ľudkovia. „Ale moji zlatí, veď to je  osobný dar od  svätého otca a ja ho nemôžem dať nikomu“. Sochu som vám  rád prepožičal a teraz si ju zase vezmem“. Domáci pán faráko videl, že je zle. Ale že bol muž činu, naklonil sa k p.biskupovi a povedal: „Len im ju nechajte, ja Vám eminencia, takú istú z Fatimy prinesiem! Pán biskup si povedal, že múdrejší ustúpi a privolil. Lenže to milý pán farárko  ešte netušil aký  kríž si na svoje plecia položil. V nasledujúcu nedeľu našiel sošku položenú priamo na  hlavnom  oltári. Preto dal pred omšou pokyn , aby ju kostolný otec odniesol a dal niekde na bočný oltár. „A tak to veru nebude, vážený duchovný otče, lebo veď ste sám videli, ako ju sám pán biskup na hlavný oltár položil! A keď ju tam položil, tam aj ostane!“ -“Ľudia Boží, majte rozum, to predsa nejde, je to oltár Bohu Trojjedinému!“- argumentoval  zúfalý farárko. – Bol to veľký boj a slzavé údolie…Naveľa, naveľa, súhlasil nešťasntý farárko s tým, aby soška stála ak už nie na, tak celkom vedľa hlavného oltára! -Napriek tomu, zapálení uctievači Panny Márie, vždy panny, vyhlásili , že ich farár je obyčajný bezbožník! A aby  ukázali, kto je prave veriaci, začali  konať jedon piatok v mesiaci púte k chrámu takto nevšedne obdarovanému. Táto zvesť sa rýchlo rozšírila a  prave veriaci zo širokého okolia začali prichádzať a pobožností sa zúčastňovať aj autobusovými výpravami. Všetci sú spokojní, iba pán farárko sa stal menej  vítaným hosťom , keď sa tak nepekne zachoval a nové pútnické  miesto nepožehnal. 

      Najneuveriteľnejšie na tomto rozprávaní  je to, že tento príbeh , i keď nemenuje osoby, čas a miesto, je pravdivý! Takto sa aj pán farárko, hoci nie je luterán, vo vlastnej cirkvi  bezbožníkom stal.