Po stopách Martina Luthera

Po stopách Martina Luthera

Oddávna sa hovorí: Vidieť Rím a zomrieť. Moslimovia majú zase   prikázanie vykonať raz za života púť do Mekky. A čo my, evanjelici? Osobne som vždy túžil spoznať centrum Lutherovej reformácie Wittenberg a pokiaľ možno aj ďalšie miesta pripomínajúce život a dielo nášho reformátora. Wittenberg som napokon navšívil tri krát, ale až v čase, keď sa z Wittenbergu stal Lutherstadt.

Protivojnová a ekologická kázeň v Drážďanoch

Moja prvá návšteva vo Wittenbergu sa udiala práve v tom roku, keď sa z Wittenbergu stal Lutherstadt. Bolo to v roku 500. výročia Lutherovho narodenia, totiž v roku 1983. Bol to čas, keď u nás i v NDR vládol “reálny socializmus”. Vysvetlenie pre mladších: NDR bola Nemecká demokratická republika. Druhá, západná časť Nemecka sa volala NSR: Nemecká spolková republika. Nemecko bolo rozdelené na tzv. demokratickú časť a časť nedemokratickú, kapitalistickú. Rozdiel vystihoval vtedajší vtip o tom, ako si Nemci rozdelili Karola Marxa: “Východná časť mala Marxa a západná – kapitál ”. V tomto období “soudruzi z NDR”  (viď film: Pelíšky) vyrobili z Wittenbergu Lutherstadt, podobne ako už predým mesto Chemnitz premenovali na Karl-Marx-Stadt. Jednou z krajín nášho socialistického tábora kde sa dalo voľne vycestovať bola aj NDR. Do samotného ZSSR to išlo oveľa ťažšie a bolo na treba veľa “bumašiek”.

Ako som sa do NDR dostal? Týždenný pobyt v Drážďanoch mi pomohla vybaviť naša dobrá priateľka. Vtedajšia VŠE v Bratislave kde pracovala, mala družbu s Vysokou školou v Drážďanoch. Cez prázdniny mala možnosť získať lacné ubytovanie v tamojšom vysokoškolskom internáte. Nahlásila na pobyt svoju rodinu, ale cestoval som tam ja so svojou sestrou a tromi našimi deťmi. Manželka nedostala dovolenku a musela zostať v práci. Osoby v internáte nikto nekontroloval, keďže v ňom aj cez prázdniny žilo veľa zahraničných študentov, najmä z Afriky. Internát bol blízko centra, neďaleko výstavnej ulice Pragerstrasse. Táto ulica a jej okolie bolo plné študentov i turistov nielen cez deň, ale aj neskoro večer.

Počas pobytu sme sa venovali poznávaniu zaujímavostí mesta v centre ktorého ešte aj v tom čase boli niektoré budovy poškodené ešte v čase druhej svetovej vojny a stále neboli opravené. Na niektorých miestach boli vysoké haldy očernetého kameňa od dymu a trosiek, poprerastaných burinou. Boli to pozostatky ničivého kobercového bombardovania spojencov, ktorí mesto zničili najmä preto, lebo Drážďany boli významným železničným uzlom v smere na Berlín. V tom čase ešte stále nebol opravený ani hlavný dóm. V nedeľu sme boli na službách Božích v evanjelickom kostole. Bol opravený zámerne veľmi jednoducho, aby už púhy pohľad na kostol bol mementom pripomínajúcim ničivé dôsledky vojny.

Okrem fotografií zbombardovaného chrámu a mesta bola v kostole zaujímavá výstava. V štíhlych sklenených dózach boli vzorky vody z rieky Labe. Začínali priezračnou vodou z prameňa a z horného toku rieky a pokračovali stále znečistenejšími vodami zo stredného a dolného toku Labe. Jasný doklad o znečistení vody a životného prostredia, ktoré už vtedy dosiahlo vysoký stupeň. Vzorky v kostole sami o sebe boli silnou ekologickou kázňou.

Dva dni sme strávili v svetoznámej Drážďanskej galérii Zwinger. Má množstvo vzácnych umeleckých diel. Medzi nimi aj obraz Sixtínskej madony s Dieťaťom od renesančného maliara Raffaela Santiho. Napriek zákazu neodpustil som si možnosť dotknúť sa tohoto výnimočného obrazu prstami. Tak, ako učeník Tomáš sa túžil dotknúť rán na tele vzkrieseného Pána Ježiša Krista. Pravda, zo slov evanjelia priamo nevyplýva, že by sa Tomáš Jeho rán naozaj dotkol, alebo že by vložil ruku do Kristovho boku. Dotykom som si napriek uplynulým stáročiam  podal ruku s Raffaelom.

Mesto reformátora – Lutherstadt

Z Drážďan do Wittenbergu to nie je autom ďaleko. Až na to, že cesta z dlaždobných kociek silne pripomínala tureckú “kandrmu” na Balkáne. Pri vstupe do mesta nás vítala tabuľa s nápisom: Lutherstadt, ale aj kasárne sovietskych osloboditeľsko – okupačných vojsk. V bráne kasární vedľa cesty boli umiestnené dva tanky, aby bolo jasné, že tunajšiu prítomnosť vojska treba brať vážne. Neďaleko kasární sa rozkladal v zámockej záhrade zachovalý zámok so zámockým kostolom. Hlavná ulica v meste bola na prvý pohľad veľmi pekná. Všetky fasády domov boli k Lutherovmu výročiu vynovené a svietili sviežimi pastelovými farbami. Všetko vyzeralo na prvý pohľad naozaj dobre. Horšie to bolo pri pohľade na tie isté domy zo zadu. Keď som sa zvedavo pozrel do dvorov týchto meštianskych domov, nechcelo sa mi veriť, že som v poriadkumilovnom Nemecku. Všetko to trochu pripomínalo povestnú Potemkinovu dedinu z cárskeho Ruska, ktorá bola prenesená aj do demokratického Nemecka.

Keďže sme prišli za iným cieľom a na podobné šedé fasády a neporiadok sme boli zvyknutí aj z našich miest, venovali sme hlavnú pozornosť zámockému chrámu a jeho bronzovým dverám. Na nich sú v kove odliate Lutherove výpovede o odpustkoch. Samozrejme, nie sú to tie pôvodné. Ak by tam boli už v čase Lutherovom, nemohol by na ne pribiť výzvu k dišoute o odpustkoch ani on, ani nikto z jeho študentov.  Možno by sa o nich verejnosť ani nebola dozvedela. O odpustkoch by azda prebehla iba “nejaká mníšska hádka”. Tak ich pochopil aj vtedajší pápež a zdá sa, že aj iní.

S úctou sme vstúpili do chrámu, kde Luther často kázal slovo Božie. Na oltári nie je obraz, ale trochu prekvapivo socha Krista a apoštolov. Nájdu sa v ňom aj iné sochy a busty európskych reformátorov. Slovensko je zastúpené bustou Leonarda Stöckela z Bardejova, Lutherovho a Melanchtonovho žiaka. Aj tu som sa dotkol kazateľnice. Musím povedať, bol to pre mňa veľmi silný moment. Pod kazateľnicou je Lutherov hrob, ktorý odolal pokušeniu neprajníkov zhanobiť ho, alebo ho odstrániť. Oproti nemu je pochovaný Filip Melanchton. Je to tak, ako to napísal Martin Rázus: ” Tam hľa hrob pri hrobe pekne pred oltárom: dvaja v práci spojení – aj si ležia párom! Litery na jednom, litery na onom: tu si snijú večný sen Luther s Melanchtonom!”

 

Pokračovali sme prehliadkou Mestského chrámu. Exterier je opravený, ale interier zostal dodnes tak, ako ho zanechali tu vyčíňajúci obrazoborci: A. Karlstadt a traja zvikavskí proroci. Tento učený reformátor a vodca zvikavských prorokov, povolaním obuvník, uznali za hodné ponechať v kostole len otlár, kazateľnicu, organ a lavice. Na druhom konci mesta sme navštívili budovu niekdajšej univerzity a kláštora. Tie sa dovtedy zreštaurovať nepodarilo.

Keďže bola nedeľa, podvečer sa tu konal koncert osem hlasného vysokoškolského spevokolu vynikajúcej kvality. Medzitým sme si dopriali aj obed v reštaurácii na hlavnej ulici. Menu nebolo najhoršie a nebolo ani drahé. Do pomykova sme čašníka priviedli iba tým, keď sme si objednali zákusok. Nemali. Tento viedeňský zlozvyk vtedajšie Sasko nepestovalo. Vynahradil nám to dúšok smiechu. Do reštarácie vstúpili štyria sovietski dôstojníci a sadli si neďaleko nášho stola. Objednali si “sup” a dostali slepačiu polievku s rezancami. Dlho sa radili, či sa do nej pustiť, ale ju vylepšiť chlebom. Traja z nich po nemecky nehovorili, ale štvrý odvážne zakýval na čašníka a rozkázal: ”Butter”! Vemi sa divili, keď im čašník priniesol maslo. Osvedčená konverzácia rukami všetko vysvetlila.

Vracali sme sa do Drážďan veľmi spokojní. Kúpil som si aj niekoľko pekných pohľadníc z Lutherstadtu Wittenberg a poštové známky s portrétom M.Luthera, ktoré boli v NDR k tomuto významnému výročiu “najväčšieho Nemca” vydané. Opatrujem si ich až dodnes. Keby sa nám na spiatočnej ceste nebolo pokazilo auto, bol by býval náš výlet niesol najvyššie hodnotenie.

Druhá návšteva v Lutherstadte – Wittenbergu bola kratšia a uskutočnila sa už po zmene politickej situácie. Fasády domov síce neboli také svietivé, ale mesto predsa len opeknelo. K výletu sme si pridali aj návštevu Lutherovho rodiska a tamojšieho múzea v Eislebene.

Poplach na Wartburgu

Tretia návšteva po stopách Lutherových bola najhodnotnejšia a trvala niekoľko dní. Pripravil ju náš vtedajší GBÚ v spolupráci s Nemeckou evanjelickou cirkvou. Všede sme boli pekne prijatí, ale najmä sme mali zabezpečených sprievodcov a adekvátny výklad. Navštívili sme nielen Wittenberg, ale aj viaceré dôležité miesta, ktoré sa viažu na Lutherov život. Navštívili sme Lutherovo rodisko a miesto jeho skonu Eisleben, ale aj kláštor v Erfurte, kde sa v roku 1505 Luther stal augustiánskym mníchom. Tu sme videli aj malú Lutherovu mníšsku celu, sotva dva metre širokú bez vykurovania, oproti ktorej bola knižnica, kde Luther usilovne študoval. Výhodou bolo, že mal do nej len niekoľko krokov. Dnes je v časti kláštora prekvapujúco opäť sídlo mníšskej komunity, avšak evanjelickej. Hostitelia nás zaviedli aj na miesto, kde bol uskutočnený známy fingovaný prepad Luthera, keď sa vracal z Wormského snemu. Odvedený bol na hrad Wartburg, kde sa skrýval v rytierskom oblečení s bradou, pod menom rytier Juraj. Vďaka snahe nemeckého básnika Goetheho, hrad Wartburg nezostal v ruinách, ale je obnovený a premenený na múzem, ktoré možno navštíviť.

Z Wartburgu som mal osobitný a veľmi silný zážitok. Už vopred som si zaumienil, že keď tam už budem, musím sa dotknúť rukou stola, pri ktorom Luther sedával, písal a prekladal Bibliu do nemčiny. Zdalo sa, že to nebude možné. Vo dverách do Lutherovej pracovne bol natiahnutý povraz a navyše na chodbe hliadkovala staršia dáma. Predsa sa však kdesi zahovorila a ja som vkĺzol do miestnosti a položil som ruku na Lutherov stôl. Asi som to robiť nemal. Vzápätí sa totiž spustil prenikavý zvuk poplašného alarmu v celom trakte. Stihol som vybehnúť na chodbu a už sa s rozšírenými očami, ale aj ústami vrátila strážnička. Zdvihol som ruky, aby bolo jasné, že sa vzdávam, ale obišlo sa to iba prísnym dohovorom. Mne však ostal zážitok, vďaka ktorému môžem napísať aj túto malú reportáž.

Dodávam, že evanjelici by nemali zabúdať ani na jedno z tých pamätných miest, kde Dr. Martin Luther žil a požehnane pôsobil. Platí výzva apoštolského slova: “Spomínajte na svojich vodcov, ktorí vám zvestovali slovo Božie. Pozorujte, aký bol koniec ich obcovania, a napodobňujte ich vieru”. (Žd  13, 7 ) Nezabúdajme na Lutherov reformačný odkaz, nepodceňujme ho a nehanbime sa ani my za evanjelium Kristovo. Neradím dotýkať sa Lutherovho stola na Wartburgu, lebo sa spustí alarm. Platí však slovo žalmistu: ”Nech hučia, nech sa penia jeho vody (mora), nech sa zatrasú vrchy jeho vzdutím. Hospodin mocností je s nami, hradom prepevným je nám Boh Jákobov”. (Ž 46,4) 

Ľubomír Batka st.

Komentovať