Dve pamiatky a čo ich spája

Dve pamiatky a čo ich spája

J 5, 21- 25: “Lebo ako Otec kriesi mŕtvych, a oživuje, tak aj Syn oživuje, koho chce. (22)  A Otec ani nesúdi nikoho, ale celý súd odovzdá Synovi, (23) aby všetci ctili Syna tak, ako ctia Otca. Kto nectí Syna, nectí ani Otca, ktorý Ho poslal. (24) Veru, veru, vám hovorím:  kto počúva moje slovo a verí Tomu, ktorý ma poslal, má večný život a nejde na súd,  ale prešiel zo smrti do života. (25) Veru, veru, vám hovorím: Prichádza hodina, (už) je tu,  keď mŕtvi počujú hlas  Syna Božieho, a tí, čo ho počujú, budú žiť.” Amen.

Milí bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi! V krátkom časovom období svätíme dva dôležité sviatky. Pred týždňom sme svätili Pamiatku reformácie a dnes svätíme Pamiatku zosnulých. Obe pamiatky a spomienky nespája iba pomenovanie: pamiatka, alebo spomienka. Pre nás evanjelických kresťanov je medzi nimi súvis nielen vonkajší, týkajúci sa historickej udalosti vo Wittenbergu  31. októbra 1517 v predvečer sviatku  “všetkých svätých”, ale uvedomujeme si aj ich súvis pokiaľ ide o ich obsah, ktorý ich spája. Čo ich teda spája?

Spája ich už tá skutočnosť, že aj Pamiatka reformácie je nielen spomienkou  na historické udalosti, ale aj na ľudí už zosnulých. Spomienkou na ľudí, ktorých si stále vážime, ktorí sú nám blízki vo viere a dokonca s hrdosťou nosíme aj meno najznámejšieho z nich. Kedysi posmešné pomenovanie “luteráni” sa zmenilo na jedno z bežných mien nás evanjelických kresťanov. Aj náš reformátor a duchovný učiteľ M. Luther je už v Pánu zosnulý a odišiel k „otcom.“ Za ním mnohí iní, ktorí boli jeho blízkymi spolupracovníkmi pri obnove cirkvi, alebo aj tí, ktorí v duchu jeho reformačného odkazu vo vernosti evanjeliu Pána Ježiša Krista a v novej poslušnosti Božích detí žili, dokazovali sa a svoj život aj dokonávali.

Patrili medzi nich aj tí, na ktorých dnes myslíte vo svojich rodinách a nad ktorých hrobmi ste sa postavili v uplynulých dňoch. Nehanbíme sa povedať to, čo máme v srdci pri spomienke na našich drahých zosnulých: otcov, matky, starých rodičov, a mnohí aj na manželov a manžeky a viacerí i na deti, alebo súrodencov, keď spolu s naším pevcom Karolom Kuzmánym spievame:

“Aj vy, moji drahí milí, / čo ste ma milovali,/

dokiaľ ste na svete žili / a so mnou prebývali,/

boli ste pri mne v tiesni, / pre mňa obeť priniesli, /

prijmite tú slzu vďačnú / a daj vám Boh radosť večnú! (ES 692, 5)

Chceme tak vyjadriť to, že si ich stále vážime a máme ich radi. Nebránime sa ani slzám v oku, ak sú to slzy vďaky a lásky. Veď aj Pán Ježiš zaplakal nad hrobom Lazarovým a nebolo mu ďaleké nič, čo je pravým ľudským citom.

Spojenie oboch týchto “pamiatok” môžeme vidieť aj v ďalšom dôležitom bode. Je to náš kresťanský postoj, pri ktorom nám ide o spomínannie v duchovnom spoločenstve s Kristom Pánom. Spomínať na zosnulých sa isteže dá aj bez viery v Krista, či dokonca v priamej opozícii voči Nemu. Poznáme medzi našimi blížnymi aj takých, ktorí sa radi hrajú na hrdinov, ktorých sa nič nedotkne a ktorí sú povznesení nad všetko, okrem jedného – a tým je vlastné utrpenie, choroba a smrť.

My však chceme byť aj dnes tými, ktorí vedome túžia a chcú byť s Kristom Pánom v duchovnom spojení a v spoločenstve. Chceme byť tými, ktorí chcú počuť Jeho slovo a Jeho evanjelium. Tak, ako chceme v Jeho svetle žiť a život dokonávať, tak chceme i spomínať na tých, ktorí nás predišli do večnosti. Tak, ako bol náš reformátor vnímavý voči evanjeliu Pána Jeišia Krista, chceme takými byť aj my. Preto je aj prežívanie Pamiatky zosnulých, podobne ako naše časné rozlúčky pri pohreboch úplne iné ako u detí tohoto sveta. Dnešné evanjelium nás oslovuje:

 SPOMÍNAJME S KRISTOM!

        Lebo On:

  1. v nás vieru vo vzkriesenie tela upevňuje
  2. nás strachu z posledného súdu zbavuje
  3. nás darom večného života potešuje

Milí bratia a sestry!

Obe pamiatky je možné blahoslavene sláviť vtedy, keď sa pri ich uplatní slovo Pána Ježiša Krista. Jeho slovo je navonok (formálne) viazané a spojené so slovom evanjelia obsiahnutom v Písme svätom. To samo o sebe však nestačí. Je dôležité, aby slovo Písma svätého k nám prehovorilo a aby sme ho počuli a prijali ako slovo živého, vzkrieseného Pána.

Viera v Krista Pána nie je iba poznanie biblických udalostí a uznanie Božej a Ježišovej existencie. To by bolo veľmi málo, lebo takúto vieru má aj diabol. On sa s Ním stretal, rozprával, pokúšal ho – ale nechchcel Ho prijať ako Pána, naopak, sám chcel a chce byť pánom sveta a človeka. Preto keď Martin Luther, alebo naše Symbolicé knihy hovoria o viere, majú na mysli plné prijatie Krista Pána ako vteleného Syna Božieho, ako Toho, ktorý bol za nás a naše hriechy ukrižovaný a ktorý pre nás a pre naše ospravedlnenie aj vstal z mŕtvych.

Toto ako prvé zaznieva aj z prečítaných slov Jánovho svedectva: ” Lebo ako Otec kriesi mŕtvych a oživuje, tak aj Syn oživuje, koho chce”. 

Preto aj vtedy, keď stojíme nad rakvou s mŕtvym telom drahého a blízkeho človeka, aj keď stojíme nad jeho prachom, na ktorý sa mení telo pomaly v hrobe, alebo rýchlo v krematóriu, spomienka na “zosnulého”- ak spomíname s Kristom, znamená, že máme mať neochvejnú vieru aj vo vzkriesenie tela. “Tak ako Otec kriesi, tak kriesi aj Syn”.

Ako kresťania veríme preto vo všeobecné vzkriesenie mŕtvych tiel a v ich premenenie, ktoré potom nazýva apoštolské slovo: osláveným a duchovným telom. Garantom vzkriesenia je sám Pán Ježiš Kristus, ktorý aj na inom mieste hovorí: “Daná je mi všetka moc, na nebi i na zemi…”. ( Mt 28, 18) Táto Jeho moc sa týka teda aj toho, čo je v ľudskej predstave a v ľudskom rozume nemožné a nepredstaviteľné.  A vzkriesenie tela takým naozaj aj je, ak by pri tom nebola a nepôsobila Božia moc a moc Toho, ktorému všetko Otec odovzdal do rúk. Spomínanie s Kristom teda znamená vždy to, že On sám  prostredníctvom svojho vzkriesenia a slovom zasľúbenia o našom vzkriesení – v nás vieru vo vzkriesenie tela upevňuje. Tak smieme veriť a tak aj vyznávať, ako sa to ozýva aj v starokresťanskom kréde: “Verím…v tela z mŕtvych vzkriesenie!”

Bratia a sestry,

spomínanie na zosnulých s Kristom Pánom má aj ďalší rozmer v tom, že On nás strachu z posledného súdu zbavuje. Vieme veľmi dobre, prečo sa človek obáva slova a zvesti o poslednom súde. Neraz je hrozbou tak veľkou, že sa človek vzpiera smrti, obrazne – za každú cenu. V jeho vedomí, či podvedomí totiž rezonuje dvojaká  skúsenosť: To, na čom si zakladal, sa smrťou rúca a v to čo veril a dúfal sa nestane. Nebol a nebude Bohom  – zostáva vždy iba Božím stvorením a tým, ktorý stojí a bude stáť pre “súdnou stolicou Najvyššieho”. (Ž 98, 9)  Pán Ježiš zvesť o aktuálnom Božom súde v dejinách, ale ani zvesť o poslednom súde na konci vekov neodvolal. On však predsa do tejto zvesti priniesol veľké svetlo nádeje, ktorá nás môže robiť blahoslavnými.

V našom texte oznamuje nasledovné posolstvo: ” A Otec ani nesúdi nikoho, ale celý súd odovzdal Synovi, aby všetci ctili Syna tak, ako ctia Otca. Kto nectí Syna, nectí ani Otca, ktorý Ho poslal”.  Je to naozaj dobrá správa pre nás a pre tento svet. Predovšetým preto, že sa tu oznamuje, že Pán Boh ako Stvoriteľ sveta sa nás, svojich detí a svojho stvorenia nevzdal napriek hriechu a všetkému s čím je hriech človeka spojený.  Súd zveril Ježišovi, ktorý je pravý Boh, ale aj pravý človek, ktorý “cíti s našimi slabosťami”, ktorý nám dobre rozumie vtedy, keď vzdycháme, žalostíme, ale aj vtedy, keď sa nemodlíme, lebo sa správne modliť nevieme. ( R 8) Samotný fakt, že Boh tomuto svetu poslal Syna je oznámením príchodu nielen spravodlivého Sudcu, ale súčasne aj príchodom Záchrancu a Spasiteľa.

Dôvera v Ježiša, ktorý prišiel “nie aby odsúdil svet, ale aby Ho spasil” (Viď i J 10) je dôverou, ktorá tvorí postatu kresťanskej viery. Preto nás, bratia a sestry, má naozaj vždy nesmierne  povzbudiť a potešiť posolstvo, že Pán Boh dal svojho “Syna ako výkupné za mnohých”. Zvesť o tom, že On trpel nevine za nás a pre nás a vstal z mŕtvych pre naše ospravedlnenie je nádejná a zbavuje nás strachu pre stretnutím s Ním tu v časnosti i vo večnosti.( 1 K 15,3)

Ponuka Pánovho spoločenstva a Jeho prijatie v častnosti sa deje prijatím Jeho slova a súčasne aj v Jeho prijatí vo viditeľnej podobe v dare Jeho svätej Večere. Nepochybujme dnes ani my, že Ten, ktorý sa pre nás ponížil a prijal kvôli nám maštaľ, jasle a plienky – prichádza v tejto sviatosti vo viditeľnej podobe posväteného chleba a vína, hovoriac: “Kto je moje telo a pije mou krv, má večný život”. ( J 6,54) Účasť na Jeho večnom živote môžeme mať už dnes aj my a tak smieme byť zbavení strachu z posledného súdu. Hriechy, ktoré nám hojne odpúšťa, na poslednom súde počítať nebude. Sú dokonale a raz navždy z nás zmyté a nám, kajúcim, odpustené. Tieto slová opakuje Pán aj takýmto jasným výrokom: “Veru, veru vám hovorím: kto počúva moje slovo a verí Tomu, ktorý ma poslal, má večný život a nejde na súd, ale prešiel zo smrti do života”. ( v. 24)

Bratia a sestry!

 Svätenie Pamiatky zosnulých s Kristom Pánom znamená, že On nás aj darom večného života potešuje. “Veru, veru vám hovorím: prichádza hodina, (už) je tu, keď mŕtvi počujú hlas Syna Božieho, a tí, čo ho počujú. budú žiť”. (v.25) Hodina smrti Pána Krista na kríži bola súčasne aj hodinou, kedy jeho duša zostúpila k zosnulým, ale – ako svedčia všetci apoštolovia- nezostala v ríši mŕtvych. Pán Ježiš zvestoval svoje víťazvo, moc a slávu aj v zdanlivo nedobytnej ríši smrti a pekla. Tam vztýčil víťaznú zástavu evanjelia a tí, čo počuli a prijali Jeho zvesť, patria od tej chvíle k Nemu a išli s ním do spoločenstva s Otcom, Synom i Duchom Svätým a všetkými veriacimi. To môže byť aj naša cesta, istota, viera a nádej.

Písmo sväté nás preto upozorňuje na nebezpečenstvo duchovnej smrti, ktorá predchádza smrť telesnú, aby sme – kým je čas milosti – podobne počuli a prijali Kristovo slovo a evanjelium.  Ako na inom mietse hovorí Pán: ”Kto neuverí, už je odsúdený, pretože neuveril v jednorodeného Syna Božieho”. Tí čo Jeho posolstvo počujú a prijímajú vo viere, budú žiť. O tomto živote môžeme právom veriť, že je a bude životom v plnej a dokanalej radosti, bez sĺz a čohokoľvek podobného. Preto aj dnes spomínajme – ale s Kristom Pánom.

Pokiaľ ide o naše telá – zveril ich smrti, ale nie ako panovníčke, ale ako služobnici. Pán Ježiš smrť porazil a zbavil ju majestátu a hodnosti, urobil z nej svoju služobnicu, ktorá má na čas – totiž  do dňa vzkriesenia – v opatere naše telá, ktoré jej však vezme a dokonale pretvorí, aby boli podobné Jeho oslávenému telu. ( 1 K 15, 44)  A pokiaľ ide o naše duše a duše verných zosnulých, platia slová nábožnej piesne  (ES 684, 1) :

“Duše všetkých verných v Božích rukách sú, majú po dňoch ťažkých, slávu nebeskú.

 Bez žalôb tam stoja pred Božím trónom, večne Boha vidia, Otca so Synom.” Amen 

CZ  Holíč – 2016                     

Ľubomír Batka st.

Leave a Reply