Tu stojím, inak nemôžem!

Tu stojím, inak nemôžem!

V málo osvetlenej miestnosti sedel kráľ a šiesti muži, s ktorými prišlo aj mnoho ďalších šéfov, manažérov, obchodníkov, vysoká spoločnosť, jednoducho – „smotánka“. Ak by ste tam boli, počuli by ste nervózne šepkajúcich mužov, ktorí si bočnými pohľadmi premeriavajú tých v druhej skupinke.

Jeden z nich sa ozval: „Počúvaj Martin, nedostatočne si rozlíšil svoje knihy, tie prvé boli zlé a tie druhé sú ešte horšie. Martin, ako si len môžeš namýšľať, že ty jediný chápeš zmysel Písma? Pýtam sa ťa – a odpovedz úprimne, bez vytáčok – zriekaš sa, či nezriekaš svojich kníh a bludov, ktoré obsahujú?“

Martin odpovedal: „Keďže si vaše veličenstvo a vaše milosti želajú jednoduchú odpoveď, odpoviem bez okolkov. Pokiaľ ma nepresvedčí Písmo alebo jasné rozumné dôvody, potom slová Biblie, ktoré som teraz citoval, sú mocnejšie ako ja! Neuznávam autoritu pápežov ani koncilov, lebo si často protirečili. Moje svedomie je pripútané k Božiemu slovu. Nemôžem nič odvolať a ani neodvolám, lebo ísť proti svedomiu nie je správne a ohrozuje spásu! Tu stojím, inak nemôžem! Boh mi pomáhaj!“

A nakoniec vztýčil ruku v geste rytiera, ktorý zvíťazil… Prichádzali údery, veľa sa toho na neho za posledné roky zosypalo, ale nedokázalo ho nič podlomiť!

Tak ako Pavla, ktorý stál tiež pevne na nohách, keď aj sám vyznáva: „…až do dnešného dňa stojím…“/Sk 26:22/.

Postavil sa vtedy, keď mu to Ježiš rozkázal, ale ešte predtým bol v Damasku zrazený na kolená. Na kolenách kľačal ako samospravodlivý Saul, ktorý si len myslel, že pevne stojí. A postavil sa ako Pavol. Nestál už vo svojej vlastnej spravodlivosti a vlastných rozhodnutiach zničiť kresťanov, ale stál pevne v Božej moci. Boh ho premohol a on vyznáva, že stojí na milosti /R 5:2/, že stojí vo viere /1K 16:13/, že stojí v Pánovi /Ef 6:10/.

Aj Martina Luthera Boh zrazil na kolená, keď ho zastihla hrozná búrka, v ktorej sa rozhodol dať do služby Bohu a na nohy ho postavila až Božia milosť, ktorú našiel v Biblii, práve v listoch apoštola Pavla. Obidvaja stáli na základe, ktorým sa pre nich stal Pán Ježiš a Jeho slovo, nie na svojej sile, ani na veciach tohto sveta, lebo tie sa časom pominú.

To je výzva minulosti pre našu súčasnosť. Nezabudnime, že vstať môžeme len z kolien. To je dobrá cesta, aby sme raz mohli povedať s Pavlom: „…stojím až do dnešného dňa“ a vyznať spoločne s Martinom: „Tu stojím a inak nemôžem! Tak mi Boh pomáhaj!“

Zdroj: internet

Pokoj Vám!!

Leave a Reply