Reformácia- Božia reč, ktorou chce Boh vyvolať túžbu po slobode

Reformácia- Božia reč, ktorou chce Boh vyvolať túžbu po slobode

„Buď svetlo!“ To je prvá veta, ktorú počujeme z Božích úst. „A bolo svetlo a Boh videl, že svetlo je dobré a oddelil ho od tmy.“ Lenže s človekom je to tak, ako povedal múdry kazateľ o ľuďoch, že sa stále pokúšajú nie oddeľovať svetlo od tmy, ale miešať ich (Kaz 7,29). Namiesto Božieho princípu oddelenia ľudská miešanina. A výsledok? Tma nám zaliala hlavy i srdcia. Nastal zmätok vo všetkých životných oblastiach.

Reformácia bola a je Boží zásah proti takejto tme aj zhmotárčeniu cirkvi. Cirkvi, ktorej nejde o nijaké náboženstvo, ani o charakter alebo ducha, ale jedine o zisk. Takto nemôžu robiť ľudia priameho charakteru, ale len ľudia hmotárskeho založenia. Chceme mať majetok a potom holdovať telesným žiadostiam. Znásilniť slabšieho a potom to zastrieť nábožným pláštikom. To je strašný hlas sveta, tá najistejšia cesta k záhube Božieho ľudu. Takto nemôžu konať synovia Boží. Aj dnes klope stále tento svet na dvere našich rodín, domov a zborov.

I keď sa vyskytli nedostatky a rojčivé zjavy, reformácia vznikla ako nutnosť, alebo potreba proti prázdnote a nepravde. Len Božiemu zákroku môžeme ďakovať, že sme celkom nezahynuli, že nás Hospodin vytrhol z tejto tmy. Nám už akosi zmizla, alebo zovšednela prvokresťanská turíčna zvesť. A je načase, aby sme po týchto turíčnych daroch milosti vystierali ruky. Lebo aj v dejinách cirkvi sa Božie mlčanie často opakovalo. Možno by niekto aj chcel, aby bolo Jeho slovo mŕtve. Ale Jeho slovo je stále živé. Slovom Božím neotrasú!

Boh nikdy nechcel robiť zázraky pre zvedavé oči, vždy len pre poslušnú vieru. Sme svedkami toho, že aj v najtmavšej dobe sa našli ľudia, ktorí vyhľadávali spojenie s Bohom a očakávali Božie spasenie a milosť a vyzývali k návratu ad fontes (k prameňom), k Hospodinovi, k Písmu. Reformácia a ňou obnovená cirkev sa neodlúčila od ranokresťanskej cirkvi, ale navrátila sa k nej. Reformátori sa usilovali očistiť stredovekú cirkev od cudzích, protibiblických prvkov a vrátiť ju k ranokresťanským (novozmluvným) základom. A Boh? Ako vidíme, ani On sa svojej cirkvi nevzdával, zase prehovoril. Vždy je to veľká vec, keď Hospodin prehovorí. To bol a zostane vždy Boží spôsob pomoci.

Keď cirkev hľadá možnosti ako ovládať svedomie ľudí a riadiť veriacich môže z toho rýchlo vzniknúť konflikt. Avšak v takejto pozícii sa nemusí ocitnúť len cirkev. Aj štát sa môže usilovať riadiť nás a ovládať svedomie. To poznáme z vlastnej nedávnej minulosti. Teraz sme skôr konfrontovaní s problémom, že niektorí teológovia- zástupcovia evanjelickej cirkvi (!!!) nám predkladajú myšlienky, ktoré sa niekedy len ťažko dajú zlúčiť s Božím slovom. Aj z toho vznikajú konflikty.

Slobodu nesmieme nesprávne chápať ako získavanie omilostenia skrze naše zásluhy, za dobré skutky v zmysle: „Je jedno čo robím a ako žijem; aj tak sa dostanem do neba“; alebo predmetom kupovania (odpustkov) ako na jarmoku (veď Božiu milosť nemožno kúpiť a preto ani predať!, je to dar, ktorý si nemožno zaslúžiť).  V takom prípade by sme z Božej drahej milosti opäť urobili menejcenný tovar, brak. Jeho milosť nie je partiový, menejcenný tovar. Hriech ostáva hriechom a vina je vinou. Boh nás berie na zodpovednosť. Božia milosť niečo stála. Bola drahá, že stála život Jeho milovaného jednorodeného Syna. To, že Ježiš ako Syn Boží obetoval svoj život na kríži je najhlbším dôkazom Božej lásky. Nezahrávajme sa s Božou láskou a neurážajme svätého Boha takýmto zmýšľaním. Buďme si vedomí toho, že Boh a Otec Pána Ježiša Krista je Bohom milosti a lásky, ale aj Bohom pravdy a spravodlivosti.  Milosť môžeme jedine s úprimnou vďakou prijať.

Ale to, čo nás s Ním spája, to nie je strach z rozsudku, ale láska dieťaťa ku svojmu milujúcemu Otcovi. A milujúce dieťa nezneužíva svojvoľne dobrotu svojho otca. Boh nie trestajúcim Bohom, ktorý hneď zasiahne, keď urobíme niečo zlé. Môžeme sa plne spoliehať na Jeho lásku a stavať na nej. Boh nie je v prvom rade Sudcom a Pomstiteľom. Veď náš Boh je Bohom lásky a milosrdenstva, ale aj svätosti a navštevuje neprávosť z horúcej lásky. „Boh je rozpálená pec plná lásky“ –tak to popísal Luther. To je rovina reformácie smerom dovnútra.

V druhej rovine, v smere navonok, je rozhodujúce vnútorné stanovisko, nie vonkajší prispôsobivý postoj. Často to kritizujú starozmluvní proroci, a to kult chrámových bohoslužieb, kde ľudia majú srdcia ďaleko od Hospodina a myslia si, že len samotná účasť na bohoslužbe je dostatočným dôvodom, aby sa Boh z nich tešil. Aj takéto pohanské chápanie mala cirkev. Chcela svojho Boha prinútiť, aby schválil jej svojvoľné cesty. Ale bez pokánia nejestvuje ozajstný život. Nikdy to tak nepôjde. Zbožné obrady prítomnosť Božiu ešte nezaručujú. Naše svedomie môže byť naviazané výlučne na Boha samotného i Jeho slovo a ustavičné, v srdci zakotvené obrátenie vo väzbe na Boha a Jeho slovo (1. téza). Jestvuje len jedna cesta, ktorá nám zaisťuje prítomnosť Božiu: „Priblížte sa k Bohu a on sa priblíži k vám!“ (Jk 4,8a). Mnohí nenachádzame túto cestu pokánia. Pomôže jedine skutočný návrat k Bohu! Ľudské názory, súdy a normy nie sú poslednou inštanciou.

Preto reformačné názory spolu súvisia a sú nosné, aktuálne dodnes. Možno ich zhrnúť do základných výpovedí :

  • Jedine Ježiš Kristus a nie cirkev alebo pápež alebo tzv. „svätí“ alebo akékoľvek iné ľudské inštancie a zákony
  • Jedine Písmo a nie falšovanie, prispôsobovanie alebo nejaké voľnomyšlienkárske, liberálne, poblúdené ľudské názory o Bohu a svete, a teda ani filozofie či iné svetonázory
  • Jedine milosť a žiadne kajúce činy alebo iné úkony (púte, relikvie, mníšstvo…), aktivity, dary vraj ako obeta, ktorými chceme získať uznanie iných alebo Boha
  • Jedine vierou v Boha a nie prispôsobivý postoj smerom k očakávaniam iných cirkví, cirkevných zborov a spoločnosti
  • Z toho ďalej vyplýva všeobecné kňazstvo všetkých veriacich, ktorí nepotrebujú duchovného (alebo farára), aby získali prístup k Bohu a Kristu, a
  • učenie o ospravedlní hriešnika jedine vierou z milosti, ktorú už apoštol Pavel tak vehementne zastával (R 3,28; 4,5 Ef 2,8-9).

Prečo sme ešte dnes evanjelickí kresťania? Prečo ešte zotrvávame v tejto viere:  prečo neprispôsobujeme naše postoje zmeneným pomerom? Jednoduchá odpoveď znie: s touto vierou môžeme v plnej dôvere žiť náš život čeliac pritom výzvam dnešných časov a v tejto viere môžeme v pokoji aj umrieť. A o to predsa ide. Je to výraz osobnej viery mnohých, ktorí sa spoločne stretávajú, hľadajú útechu, povzbudenie, posilnenie a odľahčenie svojho svedomia. Hľadajú orientáciu v otázkach týkajúcich sa ich života, oporu, bezpečnosť, istotu v premenách času. Veď čo Božia cirkev, ale hlavne jej kazatelia tak veľmi potrebujú, sú tie vrchy oslávenia, kde by sme mali počuť hlas z neba: Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo, toho počúvajte- a len Toho! Cirkev má byť soľou, ktorá zachraňuje od hniloby a dáva životu svoju chuť.

 

Modlitba z Agendy ECAV na Slovensku:

Pane Bože, nebeský Otče, ďakujeme Ti, že si spôsobil dielom reformácie potrebné očistenie a napravenie vo svojej cirkvi.
Oslavujeme Ťa, že v obnovenej cirkvi dávaš nám čistotne a úprimne zvestovať svoje slovo sväté.
Prosíme Ťa, aby si nás milostivo zachoval vo vernosti svojmu evanjeliu; nedovoľ nám odstupovať od Tvojej pravdy a od cirkvi Kristovej.
Spravuj nás Duchom Svätým, aby sme vždy stáli na pravom apoštolskom základe cirkvi, aby sme vytrvali v čistej viere a tak od Teba prijali večné spasenie. Amen

 

 

Pokoj Vám!!

Leave a Reply