Cestou – necestou (6)

 

Cesta za Mojžišom a ľudom Božím SZ

“Keď Mojžiš s ľudom Božím preč z Egypta sa bral, 

bol faraon im v pätách a vpredu morský val,

Boh vlny mora rozdelil a cestu otvoril. 

A ten Boh, čo za Mojžiša žil, sa dodnes nezmenil”. (Sp 620, v.1)

O tejto ceste ľudu Božieho SZ som mnohokrát čítal, kázal i spieval z nášho Spevníka. Ale kým som tú cestu osobne neuvidel a aspoň kúsok z nej neprešiel, nedokázal som si vôbec predstaviť, čo všetko pre Mojžiša a jeho ľud znamenala a prečo ľud Izraela privieda k takému odporu voči Hospodinu i voči Mojžišovi, že hovorili: “Ustanovme si vodcu a vráťme sa do Egypta!” (4 M 14,4)                                 

Dnes sú cesty na púšť veľkým turistickým hitom. Niektorých láka jazda po piesku na ťavách, iných jazda na terénnych autách po pieskových dunách a ďalší chcú navštíviť príbytky beduínov. Ale najväčším hitom je ísť na púšť kvôli “katarzii”. Mnohí ľudia na púštiach hľadajú akési “vnútorné očistenie” a preto chcú podstúpiť aj hladovku ako SZ prorok Eliáš (1 Kr 19, 4 ), alebo Ján Krstiteľ (Mk 1, 4-6), alebo aj úplný pôst ako Pán Ježiš, ktorý pobudol na púšti štyridsať dní, nejedol a nepil a pri tom bol tri krát pokúšaný satanom. (Mt 4, 1nn) Zdá sa mi, že tento typ katarzie by som zvládol len ak by som mal počas pôstu aspoň dva krát denne aj desaťmininútovú prestávku, pravda s “all inclusive”.

Ale svitol deň, keď som práve Sínajskú púšť mohol aspoň z časti uvidieť a spoznať. Udialo sa to jednoducho. Tak, že sme sa s manželkou vybrali do Egypta na týždňový pobyt v egyptskej Tabe, pri meste vo východnej časti Sínajského poloostrova, neďaleko hraníc s Izraelom. Samozrejme, nešlo o cestu pešo – “per pedes apostolorum”, ale “per avion turistorum”. Bolo veľkým šťastím, že let do Taby bol v popoludňajších hodinách a v bezoblačnom počasí. Z lietadla, z výšky asi 11 km, bol pohľad na Sinjskú púšť fascinujúci. Netvrdím, že som z lietadla videl všetko, prečo turisti do Egypta chodili a chodia. Počnúc od pyramíd, cez hlavné mesto Káhiru, údolie kráľov v Karnaku, Asuánsku priehradu, alebo rieku Níl. Pravdu povediac, po tom som ani veľmi netúžil, i keď viem, že sú to všetko “top” destinácie.

Ja som však chcel vidieť práve tú púšť, po ktorej kedysi viedol Hospodin svoj ľud z egypského otroctva do zeme do zeme oplývajúcej “mliekom a medom”. ( 2 M 33, 3) Do zeme slobodného a dôstojného života pre vyvolený ľud Boží. ( 5 M 4, 32 – 40) Keď som sa z lietadla pozeral na Sínaj, videl som nielen šíro – šíru pláň s rozpáleným pieskom, opierajúcu sa o ďaleký horizont. Púšť s vráskavými dunami vytvorenými vetrom, ale aj vysoké hory z ostrých brál s labyrintom hlbokých údolí. Dnes je možné vidieť na tejto púšti aj asfaltovú cestu a na nej zopár roztratených aút, ale temer žiadnu infraštruktúru. Začínal som si jasnejšie uvedomovať, že ten prechod púšťou bol skutočnou katarziou a zároveň veľkou skúškou dôvery v Božiu pomoc. Pochopiteľne, v dobe Mojžišovej tu žiadna cesta neexistovala.

Po slávnom prechode cez Červené more ľud Boží síce navigoval dymový a ohnivý stĺp Božej slávy. Ale Izraelcom čoskoro chýbala najmä voda a potraviny. Horké vody v Máre Mojžiš s Božou pomocou zvládol. Dostali i osiviežujúcu vodu zo skaly a denný chlieb v podobe manny. Vždy nanovo sa však ozývali nespokojenci. “Či nebolo hrobov v Egypte, že si nás vyviedol zomrieť na púšti?” (2 M 14,11) Reptanie neprestávalo, lebo ľudia sa zľakli ťažkostí cesty do Kanaánu a chceli sa vrátiť “k egyptským hrncom, plným mäsa”, ktoré síce neexistovali, ale určite existovalo nebezpečenstvo ďalšieho otroctva. Nakoniec prišla aj Kórachova vzbura. (4 M 16) Ďalšia vzbura väčšiny pútnikov viedla až k snahe Mojžiša ukameňovať. (4 M 14,10) Aj taký bol i zostáva údel verných Božích služobníkov. Po neprestávajúcom reptaní prišli prísne tresty Božie v podobe štípajúcich ohnivých hadov a napokon aj hromadný trest, štyridsať ročné blúdenie po púšti. Nik z tých, ktorí z Egypta vyšli, neprišiel do zeme zasľúbenej, okrem Józuu a Káleba. (5 M 1) Dokonca ani Mojžiš, ktorý len z vrchu Nebo uvidel zasľúbenú krajinu. Preto trpko vyčítal ľudu: ” Aj na mňa sa nahneval Hospodin pre vás a riekol mi: Ani ty tam nevojdeš!”( 5 M 1, 37)

 

Preto už pohľad z lietadla, ktoré let ponad Sinaj zvládlo za 30-40 minút začal vzbudzovať skutočný rešpekt voči ľudu putujúcemu s Mojžišom. Môj rešpekt ešte narástol, keď sme sa z náhornej plošiny letiska začali v autobuse presúvať do hotela na pobreží Červeného mora. Cesta cez horský masív vysoký asi 1000 metrov, zvažujúci sa k úrovni hladiny mora, kadiaľ sa museli Izraelskí pútnici nejako dostať, vzbudila vo mne skutočný obdiv. To bol  výkon hodný novej, mladej generácie ľudí, na čele s Józuom, ktorý pršli aj cez Jordán a prišli na územie Kanaánu.

My v autobuse sme strmé klesanie s osemnástimi protismernými zákrutami pomedzi obrovské skaliská prekonali hladko. Cesta bola nová, asfaltová, hoci lemovaná obrovskými skalami a búdami ktoré ešte nedávno boli plné trhavín. Museli ich tu použiť skutočne obrovské množstvo. Možno, že aj tu všadeprítomní policajti všetky tie výbušniny neustrážili a niečo z nich získali aj “pravoverní”, ktorí v hoteli, ležiacom neďaleko nášho, zaútočili na turistov z Izraela. Bolo to však dva roky pred našou návštevou. Útok na hotel mal za následok nové, dodnes trvajúce ochladnutie vzťahov medzi týmito susediacimi krajinami.

Pobyt v hoteli bol veľmi príjemný. Dokonca tak príjemný a pohodlný, že nikto z turistov z nášho lietadla, okrem mňa a moje manželky, sa neprihlásil na výlet do známeho kláštora sv.Kataríny. Kresťanský kláštor tu stojí už od r. 527 a dal ho postaviť cisár Justinián, v ktorom dodnes žije komunita východných mníchov. Kláštor sám osebe je unikátny. Nielen pre výšku a mohutnosť hradieb, ktoré odolali množstvu útokov a nepriateľkých aktivít. Tu je možné uvidie Mojžišov “ker, ktorý horel plameňom, ale nezhorel”, (2 M 3, 3) a z ktorého Mojžiš počul známe slová o Božom mene ” SOM, KTORÝ SOM.  Tak povedz Izraelcom: SOM poslal ma k Vám. (2 M 3,14) Nie menej zaujímavavá je tunajšia knižnica plná starých rukopisov, v ktorej svojho času bádateľ Tischendorf objavil známy biblický grécky písaný Sínajský kódex (Sinaiticus) zo 4.storočia.

Priznám sa, že na blízku Mojžišovu horu (Džebel Músa, 2285 m) som nevystúpil, za čo sa aj hanbím, ale nikto ďalší z našich Slovákov o to nemal záujem. Nepresvedčila ich ani možnosť sledovať jedinečný východ slnka z tohoto miesta. Najmä však možnosť vystúpiť na horu, na ktorej Mojšiš dostal od Hospodina dve dosky Zákona, známeho ako Desať Božích prikázaní. Pre upresnenie tejto jedinečnej udalosti v dejinách spásy pripomeniem, že nie Mojžiš napísal Desatoro na dve kamenné tabule, ale sám Boh.(2 M 31,18) Mojžiš tabule ľudu iba priniesol a potom ich od hnevu aj rozbil, keď videl že Izraelci dali prednosť “zlatému bohu”. Možno, že z nich dodnes ležia pozostatky niekde dolu, medzi množstvom červeno – sivých skál.

Po návrate domov som si uvedomil, že som si z Červeného mora síce priniesol veľa pekných, morom obrúsených kamienkov, ale z Mojžišovej hory žiaden. Preto ma potešio, keď ma ešte v tom istom roku navštívil na fare človek, ktorý mi taký kameň priamo z Mojžišovej hory daroval. Pri výučbe náboženstva v škole som neraz ukazoval deťom tento úlomok skaly, na akú tu Hospodin pôvodne svoj zákon napísal svojím prstom. Týmto neznámemu dobrodincovi za tento úlomok ďakujem. Opatrujem si ho dodnes. Najdôležitejšie však je, aby sme Boží zákon mali napísaný na tabuliach našich sŕdc.

Na záver tejto minireportáže uvediem úsmevný, ale typický obrázok z egyptského reálneho života.

V krásnej záhrade nášho hotela, v noci osvetlenej prízemnými svietidlami, niekto na jednom z nich rozbil sklenený kryt. Keď si to všimol okoloidúci člen personálu, telefonicky hlásil okolnosť vyššie. O chvíľu prišla elegantne oblečená managerka, preverila situácia a mobilom udelila pokyn k oprave. Po kratšom čase prišiel podobne elegantne nahodený muž a obrázok sa opakoval. Rozbité svetlo si znalecky poobzeral, vzal do ruky mobil a horlivo vydával príslušné pokyny. Napokon prišel člen technického personálu hotela a jeden robotník s novým krytom. Robotník pozametal črepiny a pod dohľadom šéfa sa pokúšal nasadiť nový kryt. Veľmi sa mu nedarilo. Zjavne potreboval trošku pomôcť. Miesto toho ho prizerajúci sa šéf jednoducho vyfackal. Akcia bola napokon pod priamym dohľadom troch nadriadených úspešne vykonaná. Vedúci vedia svoje. Ak by  vec nechali na robotníka, o oprave by dostali jednu z troch informácií: “maalesh” – boh to dnes tak chce, zajtra uvidíme, alebo: “bukra”– snáď to bude zajtra v poriadku, a keď nie, tak  ”insha allah”– milý boh to asi nechce. Takáto životná filozofia je v Egypte bežná a väčšine úplne vyhovuje.

 

Ľubomír Batka st.

Komentovať