Pán Ježiš a Jeho matka

Ježiš z Nazareta bol Božím Synom, ale aj synom Márie (Mk 6,3). Jeho krajania Ho dokonca pokladali len za tesárovho a Máriinho syna. Vzťah syn- matka nie je nám ľahostajný; hodnota dieťaťa sa jasne prejaví práve vo vzťahu k matke. Mládenec, ktorý nemá zdravý vzťah k svojej matke, nebude ho mať ani k svojej manželke.

Ježiš a Mária- tieto dve mená patria vždy dovedna, lenže sa dosť chaosu narobilo v tomto ich spojení. Najviac starostí robila Mária, Pánova matka. Kam ju zaradiť, aby sa dostala na pravé miesto. Keď sa pozeráme na maliarske výtvory, najmä na stredoveké madony, nemôžeme sa ubrániť dojmu, že na týchto obrazoch má prevahu vždy matka, nie Dieťa. V evanjeliách je vždy dôraz na Dieťati. Ona vo svojom živote rozhodne nechcela byť kráľovnou neba, nechcela zaujať trón, pretože sa z nej narodil svetu Spasiteľ a Vládca, Jemu jedine patrí  všetka česť a sláva i trón naveky.  Evanjeliá nám ju tak vykresľujú. „Pozrime sa  do tváre“ Márie, aj keď je záhadné prečo nám o nej evanjelisti hovoria tak málo.

Vidíme, ako sa skromne zamestnáva prirodzenou opaterou svojho Dieťaťa. Balí Ho do plienok a ukladá do jasieľ. Potom nám evanjeliá oznámia, že vianočné udalosti presiahnu jej chápavosť, ale nezabudnú na jej veľkosť, ktorá je v tom, že slová a veci, ktorým nerozumela, zachovávala vo svojom srdci a nad všetkým uvažovala, v tejto krátkej vete sa skrýva jej ohromné bohatstvo. Mária je žena, nehovorí, nekáže, ale všetko prežíva a spracúva vo svojom vnútri pod vplyvom Božieho svetla, a to je pred Bohom najcennejšie. Je ženou, ktorá sa pokorne podriaďuje Božím zákonom o očisťovaní a obetách. A potom je o nej v evanjeliách opäť ticho. Iba po dvanástich rokoch môžeme nahliadnuť do vzťahu matky a Syna. A dozvedáme sa, že tento vzťah nebol bez bolesti a napätia. Po nájdení v chráme robí matka svojmu Synovi výčitky, ale Chlapec sa k vine nepriznáva a nedáva najavo nijakú kajúcnosť. Hovorí: Mohli ste si tieto bolesti ušetriť, mali ste predsa vedieť, kde ma máte hľadať. No záver tejto boľavej udalosti je predsa len krásny. Chlapec Ježiš odišiel s nimi do Nazareta a poddával sa im. „Ja musím byť vo veciach svojho Otca,“ hovorí rodičom. Neporozumejú celkom, ale Jemu je jasné, že byť vo veciach svojho Otca, to je byť poslušným voči svojim rodičom. Stojíme pred veľkým paradoxom: Chlapec, ktorý už vo svojom dvanástom roku prevyšuje matku, ide za ňou a podriaďuje sa jej. Jeho vzťah k nej zostáva pred verejnosťou tajomstvom. Epizóda s dvanásťročným nám jasne hovorí o generačnom probléme, ktorý bol a stále bude medzi matkami a synmi, ale nasledujúce roky mlčania nám naznačuje, že tento problém bol úplne stlmený silou Božej vôle.

A znova sa so Synom a matkou stretávame až po udalostiach, ktoré sa odohrali na púšti pri Jordáne, kde sa Božie slovo dostalo k Jánovi a tento Boží hlas počul aj Ježiš. Od krstu pokánia sa všetci vrátili domov, ale Ježiš hnaný Duchom odišiel na púšť. A keď sa vracal, nevracal sa už sám, prichádzal so svojim novým príbuzenstvom, so svojimi učeníkmi. Na svadbe v Káne akoby preklenoval priepasť medzi týmito dvoma príbuzenstvami, duchovným a pokrvným, ale akoby sa aj lúčil s jedným a zaraďoval sa do druhého.

Zo stretnutia na svadbe necítime, že by tu bol medzi Ním a matkou nastal onen bolestný zlom, v ktorom musí časom každá matka stratiť svojho syna a zriecť sa ho, lebo si hľadá družku, ktorú mu ona nikdy nemôže nahradiť. Taký je Boží poriadok: syn opustí svojho otca a matku a prikloní sa k svojej žene. Ježiš si nehľadal ženu, ale napriek tomu medzi Ním a Jeho matkou tento zlom postupne nastával. Táto svadba bola jeho začiatkom. Obraz Syna a matky na svadbe je veľmi významný. Mária je tu matkou a ženou a Ježiš je Synom a Mužom. Apoštol Pavel hovorí, že iná je sláva mužova  a iná sláva ženy (1 Kor 15,41). Sláva všetkého stvoreného skrýva sa práve v tom, že zostáva verná prirodzenosti. Žena má zostať ženou, muž mužom. Ona zbadala nedostatok (vína)a zasahuje a Syn akoby trhal doterajšie zväzky s matkou. Nazýva ju len ženou. Chápem ťa, žena, tvoje zámery sú pekné, ale moje cesty už nesmie určovať matka, žena, ale len a len vôľa môjho nebeského Otca. Ona sa neurazí, skloní sa a dá si povedať. Odpovedal na matkinu prosbu tvrdo, ale to preto, že tu nehovorí cit, ale vzťah k pravde a večne platné Božie zákony. Jeho správanie sa k vlastnej matke sa nemohlo pohybovať podľa iných princípov, ako boli tie, ktoré zdôrazňoval svojim učeníkom. Záver svadby nám hovorí, že ich vzťah sa neroztrhol, naopak, posilnil sa a utužil.

Každý človek sa v živote vyvíja, či už dobre, alebo zle. Pán nezačal svoje verejné účinkovanie v Nazarete, kde Ho Jeho krajania odmietli, ale v Kafarnaume, kde ide za Ním aj Jeho matka. A až tu nastáva medzi Ním a ňou onen zlom. Nie láska k dievčaťu trhá Syna od matky, ale skutočnosť, že nie je len synom Máriiným, ale aj Synom Najvyššieho, a preto  tento zlom musí nastať. Celých tridsať rokov žili spolu a teraz Syn začína ísť celkom inou cestou. Spôsoby jeho účinkovania sú čudné, pre mnohých až pohoršlivé. Vedúci cirkvi a národa ich pokladajú za démonické, belzebubské. A tu medzi Synom a matkou nastáva kríza. Matka nepochopila svojho dvanásťročného Syna a toto nepochopenie sa objavuje znova, ale v silnejšom vydaní. Syn akoby prišiel domov, ale dal sa obklopiť davom ľudí natoľko, že ani na jedenie nemal čas. Nepatrná maličkosť, ale pre Jeho pokrvných a matku je to znak nenormálnosti. Povedali si: Ten nemá zdravý rozum. Niečo by sa malo robiť. I matka sa dala nahovoriť. Pôjdeme za ním a prinútime ho vrátiť sa domov. Chápeme ju, veď ktorá matka by sa nestarala o to, aby sa jej syn aspoň slušne nenajedol, ako sa patrí podľa zdravého rozumu. Zobrali sa a šli naliehať všetci. Úloha to nebola ľahká, to im bolo jasné. Šli s tým najlepším úmyslom, ale kosa narazila na kameň. Odkázali mu, aby vyšiel von, ale On v tom postupe svojho pokrvenstva hneď videl pokúšanie Zlého. Odoprel byť synom svojej matky a členom vo svojom pokrvenstve. Syn sa nehlási k svojej matke- to je bolestné. Nielen Jeho krajania, ale ani Jeho príbuzenstvo neverilo v Neho. Bola to nesporne kríza, ale do života Božieho ľudu prichádzajú krízy nie preto, aby rozdeľovali, ale aby ešte viac spájali.  Matka sa so svojim Synom nerozišla, bývala s ním ďalej v Kafarnaume a slúžila mu a snažila sa ho lepšie pochopiť.

Potom ju zas dlhý čas neuvidíme a nič nepočujeme, až tam, pod krížom, medzi tými, čo s Ním vytrvali až do konca. A tu jej Najmilší, keď ju vidí, myslí na jej budúcnosť, a keď Ho pochopila a zaradila sa tým medzi tých, čo plnia vôľu Otca a sú mu matkou i bratmi, zveruje ju jednému z nich, ktorý ju ochotne zobral k sebe ako matku. Táto posledná starostlivosť Syna z kríža nám hovorí, že medzi týmito dvoma bol úprimný, vrúcny vzťah. Matka stojí pri Ňom a pod krížom sa dostanú k Nemu raz aj Jeho pokrvní. Neľahký zápas, ktorý musí ísť aj cez krízy a nepochopenia, ale ak ide, ak sa vedie s vierou a láskou, nebýva márny.

Náš Pán nemusí odchádzať z tejto zeme s prázdnou rukou. Nezľakol sa ani chvíľkových neúspechov a neporozumenia, neohrozene veril v trvalé víťazstvo Božej veci a neochvejne plnil Otcovu vôľu. Odmieta zásady svojej matky, ktorá Ho chce usmerňovať, a chráni si svoju mužskú dôstojnosť i v zápasoch s farizejmi, i medzi nastrašenými učeníkmi na mori. Všade pevnosť, rozhodnosť, ale nikde stopy po surovosti alebo bezohľadnosti, ktorú  muži niekedy omylom  pokladajú za mužnú silu. Aj v Jeho živote sa teda splnilo slovo, že tým, čo milujú Boha, všetko prospieva k dobrému. Aj svoju matku chcel odtrhnúť od seba, ako aj od nej samej, aby s ňou mohol byť spojený v Bohu. Prv než žiadal od nás zaprieť i tých najbližších, aby sme ich mohli získať naveky, sám nám dal príklad. Veď všetky ťažkosti majú len ten zmysel, aby nás zrazili k modlitbám, na kolená, a pomohli nám zbaviť seba.

Syn a Mária! Koľko vznešeného sa ukrýva vo vzťahu týchto dvoch. Svietia nám ako svetlá, najmä do stále sa objavujúcej hmly v rodinných vzťahoch, v ktorých všetci sme alebo v nich budeme, a ukazujú, čo máme robiť a akí máme byť. Mária a Ježiš, matka a Syn- kiež by sme aj v našich rodinách zažili takéto vzťahy!

 

Pokoj Vám!!

 

Leave a Reply