Návrat v čase
Cestovanie v čase budúcom patrí jednoznačne do oblasti sciense fikction. Do značnej miery to platí aj o cestovaní v čase minulom. A to sa mi v jednom prípade podarilo. Udialo sa vtedy, sme sa s manželkou vybrali na dovolenku do Maroka. Jedným z našich cieľov bola návšteva mesta Fes.
Je to bývalé hlavné mesto stredovekých marockých kráľov. Je svetoznáme najmä vďaka zachovanej medine, čiže pôvodnému mestskému centru s asi 200 tisíc obyvateľmi. Samotné mesto zaznamenalo v poslednom čase búrlivý rozvoj, keď počet obyvateľov z 250 0000 z roku 1972 stúpol na vyše milióna obyvateľov v roku 2014 a stále rastie. Do Fesu dnes vedie diaľnica. Na úpravách jej okolia v pomerne zložitom teréne pracujú tisícky robotníkov ručne, motykami a lopatami, čo štátu umožňuje zamestnať ľudí, ktorí by sa tu inak sotva uživili. Ďalšia časť pracuje v tradičnom poľnohospodárstve a časť v rozvíjajúcom sa turizme.
Keďže bol september a ešte nezačalo obdobie dažďov, ťažko bolo našincovi pochopiť, aké poľnohospodárstvo môže existovať v polopustej a v slnkom úplne spálenej krajine. Ale zdanie klame. Dažďová voda aj tu robí zázraky. Ale nie o tom chcem písať. Ani nie o tom, ako som temer znesvätil mešitu pri dialnici. Zastavili sme na odpočívadle pri motoreste a šipky ukazovali smer WC smerom za hlavnú budovu. Vykročil som k prízemnej budove a vošiel dnu. Bolo tam ticho a prítmie. Zaujali ma početné odkladacie priestory na šatstvo a obuv, i sprchy, ale značka hygienického zariadenie – nikde. Išiel som ďalej a pochopil som, že som v mešite. Mešity nechýbajú ani na malých odpočívadlách a slúžia domácim moslimským cestujúcim. Včas som vycúval, keďže sem vchádzala skupinka mužov a ťažko by mi bolo vysvetľovať, čo tam asi hľadám.
Príchod do mesta Fes bol pre nás neskutočný zážitok. Zoznámili sa so starým i novým mestom najskôr z výhladky z pevnosti na návrší. Potom sme prešli zopár ulicami a parkami a okolo kráľovského paláca s nádherne zdobenou Modrou bránou. Arabské mozaiky som už videl a poznal aj predtým, ale nevidel som ich výrobu. Práve tá sa dá dodnes vidieť v starom Fese. Sledovať celkom zblízka ručnú výrobu malých častí mozaiky z plochých tabuliek vypálených z hliny o veľkosti asi 10 x 10 cm bol návrat v čase. V starej, otvorenej dielni skupina mužov kľačala, alebo sedela so skríženými nohami v hrubej vrstve prachu. Ostrými sekáčmi držali medzi prstami tabuľky, pokryté z jednej strany farebným emailom a vysekávali rôzne maličké tvary budúcej mozaiky. Štvorčeky, trojuholníčky, kosoštvorčeky, mesiačiky a hviezdičky s presnosťou, akoby ich robil nejaký stroj. Neveril som vlastným očiam: všetci muži mali prsty nepoškodené. Vrcholom tvorby mozaikových tabúľ bola práca muža, ktorý do foriem neomylne, priam automaticky ukladal zo sáčkov tie vysekané kúsočky, z ktorých vytváral ornamenty rôznych tvarov a farieb. Ukladajú sa lícnou časťou dole. Po položení fragmentov na miesto vidieť už iba ich chrbtovú časť, rovnakej tehlovej farby. Pri rýchlom tempe kladenia sa nikdy nemýlil. Výsledkom sú krásne mozaiky s abstraktnými tvarmi a farebnými odtieňmi v peknej harmónii. Takto sa tu, a zrejme aj na iných miestach, vyrábajú väčšie, či menšie tabule so známymi arabskými vzormi. Za pár tisíc dolárov sa dala kúpiť priamo na mieste.
Návrat v čase sme zažili aj pri návšteve v berberskej dielni, v ktorej maľovali tradičné ornamenty tmavooké Berberky. Aj tieto pekné, ornamentami z henny zdobené ženy pracovali v úbohom prostredí a maľovali tradičnú keramiku. Táto sa dodnes hojne používa v domácnostiach i v reštauráciach.
Nevystala ani návšteva jedného z najfotografovanejších miest sveta, starej garbiarne a priľahlých malých kožiarskych dielní. Netušili sme, prečo nám usmievavý starček pri vchode do budovy nad nádvorím strkal do ruky zväzoček voňavých byliniek. Keď sme vyšli na druhé poschodie domu z ktorého bolo vidieť tradičnú výrobu a farbenie koží v sudoch na horúcom slnku, bolo nám všetko jasné. Pozorovanie tejto výroby sa dalo prežiť iba s voňavými bylinkami pod nosom. Na znak obdivu som si kúpil opasok výbornej kvality.
Staré mesto nám pripravilo aj ďalšie prekvapenia. V labyrinte úzkych uličiek, kde sa dá oprotiidúcemu človeku sotva vyhnúť, tovar možno nosiť iba v rukách. Väčšie kusy sa vozia na somárovi, pred ktorým ide pohonič a hlasno kričí: somár! Všetci vedia že nenadáva, ale že sa protiidúci musia zavčasu vrátiť. V uličkách boli nízke vchody do príbytkov, kde žijú mnohé rodiny ako v 16. storočí. Stratiť sa zo skupiny a zablúdiť v tomto labyrinte by pre našinca znamenalo začať zápas o holé prežitie. To všetko spolu tvorí reálny návrat v čase, keďže staré mesto Fes žije nezmeneným spôsobom od 15. -16. storočia až dodnes. Takých miest na svete je naozaj veľmi málo.
Čím sa však Maročania nezabudli pochváliť, je svetové prvenstvo Fesu v oblasti vzdelania. Práve tu vznikla už v roku 859 prvá univerzita na svete. Samozrejme s vyučovaním islamského náboženstva, matematiky a iných vtedajších odborov. Sprievodcovia duplikovali: My sme mali univerzitu skôr ako Európa! Priznám sa, táto informácia ma zaskočila. Po návrate domov som si ju chcel ešte preveriť. Je pravdivá. Samozrejme, nebola to ešte univerzita klasického európskeho typu. Niečo však napovedá fakt, že koncom desiateho storočia na nej študoval aj muž menom Gerbert z Aurillacu a Remeša. Bol to neskorší rímsky pápež Silvester II. v rokoch 999-1003.
Cestovanie v čase minulom zakončím poznámkou, že Silvester II. bol prvým francúzkym pápežom, ktorý obdivoval arabskú matematiku a vyznal sa aj v astronómii, filozofii a iných vedách. Okrem slnečných hodín zostrojil v r. 996 mechanické hodiny pre Magdeburg – prvý prístroj tohoto typu. Pripisuje sa mu zavedenie arabských číslic v Európe. Všeličo sa naučil aj z vyspelého arabského hvezdárstva a preto ho súčasníci nazývali aj “čarodejník”. Gerbertova znalosť magických umení bola neskôr zdrojom legiend, ktoré ho upodozrievali so spojenia s diablom. Ako každý stredoveký pápež sa zapojil aj do politiky a s cisárom Ottom III. spriadal plány na obnovenie rímskej ríše (renovatio imperii Romanorum), ktorá mala byť riadená dvojou mocou: svetskou – cisárom a duchovnou – pápežom.
V tomto duchu Silvester v roku 1000 vykonal dva dôležité akty. Poľskému kniežaťu Boleslavovi Chrabrému potvrdil zriadenie arcibiskupstva v Hniezdne a kniežaťu Štefanovi Uhorskému poslal kráľovskú korunu, pôvodne určenú pre Poľsko, čím povýšil Uhorsko na kráľovstvo. Zároveň Uhorsku potvrdil tiež zriadenie arcibiskupstva v Ostrihome.
Takto sme sa, trošku okľukou, vrátili z Fesu domov, do “Horného Uhorska”, kde mnohí stále snívajú svoj stredoveký sen o “regnum Marianum”. Pri službách Božích na Zvierku občianskeho roku si aj my evanjelici, kto vie prečo, pripomíname pamiatku tohoto učeného pápeža, ktorý okrem Španielska študoval aj v marockom Fese a v našej Chrámovej agende dodnes “svieti “ v tento deň meno: Silvester. Tak na prelome rokov vykonáme návrat v čase všetci.
Ľubomír Batka st.
Slovak