Dňa 5.júla sa opäť konajú spomienkové slávnosti na evanjelických martýrov, ktorí boli väznení na hrade Branč a nielen na hrade Branč.
Zamyslime sa nad utrpením evanjelických martýrov, hlavne vo väznici Leopoldov, kde bola väznená väčšina evanjelických kňazov. Leopoldov – toto meno naháňajúce strach mnohým generáciám sa krvavo zapísalo aj do dejín evanjelickej cirkvi.
V knihe Jána P. Drobného : Evanjelickí slovenskí martýri (mučeníci) – vydal Tranoscius, Liptovský Sv. Mikuláš v roku 1929 (dielo si môžete prečítať tu: http://zlatyfond.sme.sk/dielo/1774/Drobny_Martyri/1), je podrobne opísaný osud všetkých 490 martýrov. Po odhalení Wesselényiho povstania proti cisárovi Leopoldovi I, z iniciatívy ostrihomského arcibiskupa J. Szelepcsényiho, nastúpila aj súdna perzekúcia protestantských kňazov (luteránov a kalvínov), ktorých obvinili, že strojili úklady proti cisárovi. Mimoriadny bratislavský súd nechal predviesť pred súdny tribunál asi 300 duchovných. Deväťdesiati z nich odmietli reverz podpísať, niektorí ho podpísali až vo väzení, a tak sa oslobodili, iní zomreli a 41 kazateľov a rektorov odsúdili a uväznili vo väzniciach v Bratislave, Trnave a Leopoldove, ešte pred ich cestou na galeje do Španielska. Tých, ktorí zostali v Bratislave a nechceli podpísať, odviezli do rôznych väzení -v pevnosti Komárno, Branč, Sarvár a Kaputvár, ba i na vodný hrad Eberhárd (teraz Malinovo).
V leopoldovskom väzení každý svojvoľne zaobchádzal s väzňami, nechýbali ani takí, ktorí ustavične a každú hodinu vymýšľali nové spôsoby ich trýznenia. Duchovných vždy vodili do roboty a nútili ich ísť do kostola, keď ich predtým zbili do krvi. Vo väzení ich každý deň navštevoval leopoldovský kňaz, jezuita Mikuláš Kello a vymýšľal, ako ich trápiť, obťažovať a vysmieval sa z ich postavenia. Do roboty ich vodili spútaných. Často ich robota bola zbytočná a neosožná. Vymýšľali ju len preto, aby ich čo najviac sužovali. Strážcovia nebrali ohľad na počasie. Kým ostatní v daždivom počasí odpočívali, kazateľov nútili pracovať. Nešetrili ich ani vo sviatočné dni.
Na príkaz Komory (myslí sa tým Viedenská finančná komora) väzni sa museli uspokojiť so stravou, ktorá sa skladala len z chleba a vody. Duchovným prísne zabraňovali a zakazovali rozhovory so všetkými robotníkmi a vojakmi. Manželkám kalvínov povolili návštevu. Vykonala sa na fare za prítomnosti jezuitu, ktorý rozhovoru načúval. Mnohí väzni už boli polonahí, lebo šaty si zodrali v ustavičnej práci a nové si zadovážiť nesmeli. Taktiež nesmeli vlastniť knihy, papier a písacie potreby. Protestantským duchovným bránili v odbavovaní pobožností.
Dňa 18.marca 1675 za pevnosťou tajne pristavili vozy a pripravovali ich odtransportovanie do Neapola. Za súmraku 36 väzňov, odsúdených na galeje v Neapole, naložili na 14 vozov. Peši i na vozoch už 19. marca opustili svoju vlasť – Uhorsko. V Neapole boli pripútaní k lodiam, ktoré sa volali Sv. Jozef, Januária a Klára a boli poháňané veslami. Galejníkmi boli vyše dvoch rokov, kým ich z galejí vykúpili nemeckí a holandskí kupci.
Na záver citát Jána P. Drobného : „Cirkev, ktorá má toľko a takých mučeníkov v jednom desaťročí, je hodná našej úcty, lásky a vernosti, je hodná najväčších obetí !”
Toto je dôvod, prečo sa má chodiť na hrad Branč!
Spracoval: Mgr. Martin_Štrba (upravené)
Uverejnené v zborovom časopise Zelenický spravodaj 02/2007
Pozn.: Keď sa ma pýtajú odlúčení bratia, prečo idem na Branč, veď vy luteráni (povedali to ostro až výsmešne) neuznávate mučeníkov, tak som odpovedal, že uznávame len tých, ktorí bojujú za slobodu cirkvi, prisluhujú správne sviatosti a hlásia čisté Kristovo evanjelium, nie falošné, ľudské resp. svojmu prispôsobené, podľa seba-čo je veľmi nebezpečné!
Pokoj Vám!!
Slovak