Vstúpenie – Deň víťazstva

Vstúpenie – Deň víťazstva

Keď vozvýš vstupuješ,

daj slovo zvestovať,

a vieru utvrdiť

a vieru zachovať.

Ó, Kriste, dopraj nám,

v čom srdca potreba,

a potom zdvihni nás

ta, k sebe do neba. Amen (MR)

Lk 24, 50- 53:

“Potom ich vyviedol von až k Betánii, zdvihol ruky a požehnal ich. (51) A keď ich žehnal, vzdialil sa od nich a bol unášaný do neba. (52) A oni poklonili sa Mu a vrátili sa s veľkou radosťou do Jeruzalema (53) a boli stále v chráme, chváliac Boha a dobrorečiac Mu”. Amen

Drahí bratia a sestry,

keby sme sa spýtali ľudí aký je dnes sviatok, iste by sme dostali rôzne odpovede. Počnúc od prekvapenia, či vôbec je dnes nejaký sviatočný deň – veď bol predsa obyčajný pracovný deň, až po mienku, že sme sa priblížili k 9.máju, teda k pamätnému dňu skončenia druhej svetovej vojny. Oslavuje sa ako Deň víťazstva nad fašizmom.

Ako kresťania predsa len svätíme jeden dôležitý sviatok a pripomíname si dôležitú udalosť. Pokojne môžeme nazvať a pomenovať tento kresťanský sviatok ako Deň víťazstva! Pripomíname si totiž víťazstvo Ježiša Krista nad diablom a smrťou a Jeho vstúpenie na nebo. Teda skutočnosť, že “Ježiš sedí na pravici u Boha, otca všemohúceho”. V rozlúčkovej reči Ježiš učeníkom povedal: ”Daná je mi všetka moc na nebi a na zemi. Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy, krstiac ich v meno Otca i Syna, i Ducha Svätého a učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prokázal”. (Mt 28, 18-19) Evanjelista Lukáš tieto slávne slová Pána Ježiša síce nezaznamenáva, ale hovorí o tom, že Ježiš so zdvihnutými rukami “požehnal učeníkov”, keď im povedal: ”Vy ste svedkami toho”. A potom, “keď ich žehnal, vzdialil sa od nich a unášaný do neba”.

Sú to slová strohé a skromné vzhľadom na to, aké dôležité posolstvo je v nich obsiahnuté. Lukáš podrobne opisuje, ako Pán Ježiš na prvé Vianoce prišiel na tento svet a stal sa človekom. (Lk 2) Teraz, na záver evanjeliovej správy hovorí, že vstúpením na nebesá, vstúpením do spôsobu Božej existencie Ježiš dokazuje, že je aj pravým Bohom a Božím Synom, Spasiteľom sveta. Právom Mu patrí všetka moc na nebi i na zemi.

Bratia a sestry v Pánovi!

Keď má nejaký človek tu na zemi určitú moc a vládne v nejakom zemskom zriadení, vždy ide o moc ktorá je človeku iba “prepožičaná”. Ide teda o moc dočasnú a obmedzenú. Preto každý “mocný” tohoto sveta si má byť vedomý, že bude pred ľuďmi, ale napokon aj pred Ukrižovaným a Vzkrieseným Pánom zo svojej moci a zo svojho “šafárenia” skladať účty. Ako je napísané: ”Uvidia, do koho bodli”.

Napriek tomu, čo sme práve povedali a čo iste platí a bude platiť, nie je zvesť dnešného sviatku primárne hrozbou, ani nejakou smutnou správou pre ľudí tejto zeme. Naopak, je to zvesť radostná a potešujúca pre každého, kto Ježiša Krista prijal ako Pána a Spasiteľa. Strach učeníkov zo Vzkrieseného a Osláveného Ježiša sa postupne roztápal a mizol ako posledný sneh pod lúčmi jarného slnka. Do ich sŕdc prichádzala postupne “jar” a radostná nádej. O tejto zmene ich života a premne vzťahu ku Vzkriesenému svedčí náš text slovami: ” A oni sa Mu poklonili. ( v.2 a ) Tomu, ktorého predtým, po udalostiach Golgoty opúšťali ako skrachovanca a bezmocného nešťastníka, tomu sa po štyridsiatich dňoch klaňajú. Kto pozná prvé Božie prikázanie a vie, komu sa deti Izraela jedine a výlučne klaňali, ten chápe, čo znamená: “Klaňali sa Mu”. Znamená to, že Ježiša uznávali za Božieho Syna a za Vykupiteľa sveta.

K Pánu Bohu nemožno pristupovať inak, iba s najväčšou pokorou a poklonou.To bola veľká a zásadná premena mysle tých ľudí, ktorí sa z učeníkov stávajú postupne apoštolovia. So žiakov – vyslanci Ježiša Krista. Prvým a trvalým prejavom takejto premeny je a zostáva sklonenie sa pred majestátom Pána Ježiša Krista. Iba takto, vo viere pevní a sklonení pred Tým, ktorému patrí všetka moc, sa mohli apoštolovia postaviť pred mocných tohoto sveta. Dokonca aj pred nepriateľov všetkého, čo pripomína slovo “nebo”. Aj takým svedčili a nikdy viac pred nimi svojho Pána nezapreli a nezradili.

Drahí bratia a sestry!

Nejde iba o vzťah a postoj apoštolov k Ježišovi, ale aj vzťah a postoj všektých ostatných kresťanov. O všektých, ktorí vyznávajú, že veria v Ježiša ako Božieho Syna a Spasiteľa. Už predtým takúto zmenu zakúsili mudrci od východu. Preto sa narodenému Ježišovi aj poklonili. Tento postoj si neskôr osvojili aj učeníci. Kto verí a vyznáva, že Ježiš je Ten, ktorému patrí všetka moc na nebi i na zemi, nemôže inak, ako sa vždy nanovo pred Ním skláňať. V duchu a v pravde, ale aj verejne a viditeľne, ako sa to deje najmä na službách Božích.

Bratia a sestry v Pánovi!

V úvode sme počuli aj o tom, že to, čo Pán Ježiš vykonal pre tento svet a pre nás, je dôvodom k radosti. Iba odmietnutie evanjeliovej zvesti je dôvodom k strachu, smútku i k žalosti. K nariekaniu nad sebou, nad blížnymi a nad svetom. Evanjelista Lukáš svedčí, že učeníci svoju vieru dokázali trpezlivým očakávaním na naplnenie sľubu, ktorý im Ježiš dal. Preto “boli vždy v chráme chváliac Boha a dobrorečiac Mu”. Očakávali, kým budú vystrojení “mocou z výsosti”, mocou Ducha Svätého. Preto chváliac Boha, stále Mu dobrorečili.

Môžeme povedať, že táto chvála a dobrorečenie v cirkvi dodnes neprestáva. To, čo sa dialo dovtedy ina na nebi, v duchovnej ríši, medzi anjelimi a vyvolenými, to sa začína diať aj na zemi. Malá hŕstka učeníkov sa stala základnou bunkou cirkvi, ku ktorej sa postupne pridávajú mnohí.

To chceme urobiť aj my. Aj keď Pán Boh neplní všetky naše priania, plní vždy všetky svoje zasľúbenia. Do nebeskej sféry naším telesným zrakom dovidieť nemôžeme. Nevieme vždy pochopiť Božiu vôľu a Boží zámer. Naše oči narazia vždy na to, čo môžeme nazvať  “oblakom”, alebo akousi hmlou. Kým nepríde Pán v moci a sláve, vždy “žijeme vierou a nie videním”. Ale vieme, že raz sa to zmení. Kým sa tak stane, máme môžnosť okúsiť, že nebo  a s ním aj pomoc nášho Pána nie je ďaleká. Ani “účastenstvo Ducha Svätého” nie je niečo ďaleké, vzdialené a nepoznané. Naopak, Pán je blízko a je vždy s nami.

Takáto skúsenosť o blízkosti Toho, ktorý telesne je neviditeľný, ale v Duchu Svätom blízky a žehnajúci,  je základ našej viery a našej oslavy Trojjediného Boha. To je základ istoty a nádeje, že veriacemu všetky veci slúžia na dobro. Tak, ako apoštolovia a prvotná cirkev aj my “Ním žijeme, hýbeme sa trváme” dnes, zajtra i na veky vekov. Amen

Vstúpenie Krista Pána na nebo – Sobotište 2002 – Ľubomír Batka st.

Poznámka: 

V tejto kázni je vyjadrená aj moja reakcia na nový prvok v Agende v našich evanjelických službách Božích. Ide o zavedenie gesta zdvihnutých rúk kňaza pri udeľovaní Áronovského požehnania. Tento návrh Synoda prijala. – V bratstve MyS, na spoločnej porade k novým modelom SLB som navrhol aj prax z môjho rodného zboru Košariská- Priepasné, ale aj z iných zborov: Pri vyslovení mena Božieho pri udeľovaní požehnania, podobne aj pri  slávospeve: Chvála Tebe, Hospodine, Haleluja ! – uklonenie sa (poklonu) všetkých veriacich. Tento biblický text “poklonenie sa-,  ergo sklonennie hlavy v praxi prvotnej cirkvi potvrdzuje. Návrh v Bohoslužobnom výbore neprešiel a nebol schválený. Napriek tomu tento prvok niektoré CZ zachovávajú.  Ľ.B.

Komentovať