Quasimodogeniti (1 Pt 2, 2)

1 Pt 1, 3 – 9: “Požehnaný Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás zo svojho veľkého milosrdenstva vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znovuzrodil pre živú nádej:(4) k neporušiteľnému, nepoškvrnenému  a nevädnúcemu dedičstvu, odloženému v nebesiach vám,(5) ktorých moc Božia zachováva vierou na spasenie, pripravené zjaviť sa v poslednom čase. (6) Veseľte sa z toho, hoci sa teraz ešte, keď treba, na krátky čas aj rmútite pre rozličné pokúšania, (7) aby vaša skusovaná viera, omnoho drahšia ako hynúce, ale ohňom sprobované zlato, bola vám na chválu, slávu a česť pri zjavení Ježiša Krista. (8) Nevideli ste Ho, a milujete Ho, ani teraz Ho nevidíte, a veríte v Neho a radujete sa nevýslovnou radosťou plnou slávy, (9) dosahujúc cieľ svojej viery, spasenie duší“. Amen

Bohumilí kresťania, bratia a sestry v Pánovi Ježišovi  Kristovi!

Nedele po Veľkej noci majú svoje zvláštne a výstižné pomenovania.

Vyjadrujú sa nimi rôzne dôsledky Kristovho  zmŕtvychvstania. Dnešná prvá nedeľa má trochu tajomný názov: “ Quasimodogeniti“, ktorý v našej reči znamená: “Ako teraz narodené nemluvniatka…”, alebo: “ako novonarodeniatka…”. Možno vám to pripomína meno jednej postavy z románu Viktora Huga: “Chrám matky Božej v Paríži”. Zvonár tohto chrámu bol skutočne nositeľom mena Quasimodo, pretože bol ako malé dieťa nájdený a pokrstený práve v prvú nedeľu po Veľkej Noci. 

Smrť Pána Ježiša, Jeho obeť za hriešnikov a Jeho zmŕtvychvstanie prijímame osobne vo sviatosti Krstu svätého. Vtedy sa stávame ( je jedno, či je pokrstený dieťaťom, alebo je dospelý) Božími deťmi a vykúpencami Kristovými. V prvotnej kresťanskej cirkvi bola prvá nedeľa po Veľkej Noci krstnou nedeľou. Katechuméni vtedy po príprave prijímali dar Krstu svätého a s ním všetko, čo Kristus Pán pre nás svojím umučením, smrťou a vzkriesením získal. Apoštol Pavel vyjadril túto skutočnosť v liste Rímskym známymi slovami: „Či neviete, že ktoríkoľvek boli sme pokrstení v Krista Ježiša, v Jeho smrť sme boli pokrstení? Spolu s Ním sme teda skrze krst pohrobení v smrť, aby tak, ako Kristus vzkriesený bol slávnou mocou Otcovou, aj my sme chodili v novote života“.(R 6, 3-4).

Dar nového života sme získali v prijatí Krstu aj my. Preto ho voláme aj duchovným znovuzrodením. Uvedomujeme si, že tak, ako sme si sami nedali náš život telesný, prirodzený, tak sme si sami nedali ani život nový, život Božích detí. Život, ktorým sme sa narodili nie k večnej smrti, ale k večnému životu. Pretože telesným narodením z krvi sa rodíme len k smrti, ktorej sme podrobení a ktorá nás má vo svoje moci, ale duchovným znovuzrodením, novým narodením, skrze Boží dar milosti sa rodíme pre večný život.

Tak, ako vzkriesenie Ježiša Krista sa neudialo náhodne, ani zásahom nejakej neznámej moci, ale mocou a milosťou Boha Otca ,,skrze Ducha Svätého“, tak je to aj pri prijatí Jeho života. V Krste svätom sme boli pripojení k Jeho telu.  Sme tak spojení s Tým, ktorý je “ prvotinou vzkriesených”. ( 1 K 15, 20) Je to dôsledok konania Božieho. My síce bežne povieme: „môj krst“, „náš krst“, alebo: „ som pokrstený“, ale krstiacim je vždy sám Boh a to celá Trojica svätá: Otec, Syn a Duch Svätý. Darom Božej milosti si môžeme splniť ten najväčší a najvyšší cieľ, ktorý apoštol Peter nazval „spasenie duší“. Myslí tým záchranu duše pre večný život s Ježišom Kristom a videnie Boha tvárou v tvár. Takýto cieľ, takéto nasmerovanie a vyvrcholenie nášho života by nebolo možné bez  Božieho milosrdenstva a bez Kristovho vzkriesenia, na ktorom nám dal účasť.

Apoštol Peter vo vedomí tejto Božej milosti a nečakaného daru ktorý aj on osobne prijal, nemôže inak, ako o ňom svedčiť aj iným ľuďom.  Hovorí o ňom tým najslávnostnejším slovom, ktoré zaznelo v úvode jeho listu: „Požehnaný Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás zo svojho veľkého milosrdenstva znovuzrodil pre živú nádej!“  Kto si je vedomý veľkosti prijatého daru večného života, ktorý začína už tu v časnosti vie že má „nevädnúce dedičstvo v nebi“. Preto môže svedčiť, hovoriť a volať s neskrývaným vzrušením a radosťou:“ Požehnaný Boh“!

Aj my sme sa boli obdarení nádejou večnosti, skrze víťaztvo Pána Ježiša Krist nad smrťou, hriechom a diablom. Prijatím Ježišovej smrti a vzkriesenia sme Bohom Otcom znovuzrodení. Narodení ku prijatiu dedičstva odloženému v nebesiach. Duch Svätý nám toto Božie milosrdenstvo, zásluhy Ježišove, privlastňuje tým, že nás obdarováva pravou vierou a túto vieru vždy aj zachováva na spasenie. (V.5)

Dôsledkom daru spasenia a vykúpenia je radosť, ktorá nás sprevádza po celý život. V každej situácii tohto časného putovania. “Veseľte sa z toho…”, znie nám dnes apoštolská výzva. Táto viera a dôvera v Božie milosrdestvo je síce často terčom útokov sveta i pokušiteľa. Svet nechce nič vedieť o Pánu Bohu, ako darcovi milosti a Tvorcovi života, či už toho prvého, alebo toho nového v Kristovi. Svet nechce nič vedieť ani o existencii duše u človeka a o pôsobení Ducha Svätého v našej duši a ľudskom duchu. Keďže svet nemôže Pána Boha ovládať a využívať podľa svojej vôle, ani manipulovať s Bohom podľa svojich želaní, tí čo sú zo sveta hovoria, že Boh je pre nich nezaujímavý. Rozumejú a chcú iba to, čo sa dá predať, alebo kúpiť, zmerať a odvážiť a pokiaľ možno aj „držať v hrsti“, čiže ovládať. Naša ľudská prirodzenosť tiež inklinuje k podobným postojom. Klasicky to vyslovil apoštol Tomáš vo svoje žiadosti: “ Dokiaľ neuvidím stopy klincov…dokiaľ sa nedotknem rán, vôbec neuverím“.  Spasiteľnú vieru dáva človeku len Duch Svätý.

Mnohí ľudia si myslia a sú presvedčení, že pre dosiahnutie večného života musia sami niečo dôležité a rozhodujúce urobiť. Chcú budovať na svojom konaní a nie na konaní Kristovom. Na svojej moci a nie moci Božej. Na svojom rozume a schopnostiach, nie na dare z neba. Ak je naša viera podrobená skúškam, či už v podobe toho, že všetkému v otázkach života a smrti nerozumieme, alebo ide o skúšku viery v niečom, čo náš terajší život ohrozuje, zaťažuje, alebo zarmucuje, sme náchylní vzdať sa viery. Pritom iba viera vyskúšaná, ktorá sa možno niekedy aj trápi s hľadaním odpovede na osobné utrpenie, alebo s hľadaním odpovede na skutočnosť smrti osobnej, či smrti našich blížnych, je vierou zrelou. Viera, ktorá sa Ježiša drží nie iba konjukturálne, ale vždy, v dobrom i v zlom, je vierou, ktorá je „darom zhora“ a tak spasieľnou vierou.

Samozrejme, kresťan  musí počítať aj s podvodmi diabla, ktorý je otcom lži. Škodí tým, že požíva ako pracovnú medódu lož a polopravdy, aby nás dezorientoval a pomýlil. Príklad: Včera zahynul pri leteckom nešťastí poľský prezident Lech Kaczyński s manželkou a s nimi mnoho významných osobností poľského národa. Svet sa tak dozvedá nielen o veľkej tragédii v podobe tejto katastrofy, ale aj o omnoho väčšej katastrofe poľského národa, z ktorej sa musel spamätať v dobe druhej svetovej vojny. Ako je známe, 1.septembra 1939  sa začala 2. svetová vojna útokom hitlerovského Nemecka na Poľsko, ale krátko na to, 17.septembra, podľa tajnej dohody medzi Stalinom a Hitlerom Poľsko napadol Stalinov Sovietsky zväz. Zajatých poľských dôstojníkov a významných civilistv o rok na to, teda pred 70 rokmi postrieľali v Katyňskom lese. Sovietsky masaker vyše 22 tisíc poľských vojakov a dôstojníkov si chcelo Poľsko konečne uctiť na najvyššej úrovni. Možno až toto nešťastie otvorí mnohým ľuďom oči o pôvodcoch sejby smrti z dvoch strán a poznaniu následnej demagógii, ktorú sme  museli znášať pod jarmom povojnovej komunistickej diktatúry.

O pravej slobode Ježiš Kristus hovorí: „Keď vás teda Syn vyslobodí, budete skutočne slobodní!“ Viac, ako akýmkoľvek zemským „osloboditeľom”, ľudským záchrancom a budovateľom “svetlejších zajtrajškov“, viac ako mnohým pseudohodnotám dnešnej kultúry smrti, sa môžeme a máme orienovať na dar Boží v Ježišovi Kristovi! Viera, ktorá je dôverou v Boží dobrý cieľ s nami je viac ako všetko zlato tohoto sveta, alebo akékoľvek iné hodnoty, pre ktoré sa mnohí vzdali a vzdávajú viery v  Krista. Pre falošné ilúzie o dosiahnutí raja na zemi sa ľudia vzdávajú nasledovania Jeho šľapají, hľadania kráľovstva Božieho a jeho spravodlivosti. Povedané slovami Petrovými, vzdávajú sa:   neporušiteľného, nepoškvrneného a nevädnúceho dedičstva”.

Dnes ešte Ježiša ako Pána telesným zrakom nevidíme. Uvidíme Ho  tvárou v tvár pri zjavení Jeho slávy, pri Jeho druhom príchode. Aby sa tak stalo, museli sme sa najskôr pre nebo narodiť. Zostaňme preto deťmi neba. Amen.

1. nedeľa po Veľkej Noci – Sobotište 11.4.2010 –  Ľubomír Batka st.

Komentovať