Karol Ján Holuby
( 14.februára 1826 – 26.októbra 1848)
Jeden z tých, ktorí nielen počuli Hurbanov zvon slobody, ale aj poslúchli jeho hlas, je aj syn evanjelickej fary v Lubine, Karol Ján Holuby. Vychovaný v evanjelickom a súčasne v národnom duchu, povzbudzovaný Karolom Štúrom, modranským farárom, kde na gymnáziu Karol Holuby študoval, ale aj inými národovcami, neostal hluchý k jeho volaniu.
Tých zvonov znelo v podbradlansko-podjavorinskom kraji viac. Zvolávali slovenskú mlaď hneď z jari 1848, keď sa pred domom brezovského organára Martina Šašku v nevídane početnom zástupe ľudu z celého okolia ozýval hlas J.M.Hurbana. Z Brezovej niesli výzvu a posolstvo aj ostatným Slovákom v Nitre s jednoznačným názvom: Žiadosti slovenského národa v stolici Nitrianskej. Odkazom mučeníkov svojej cirkvi odchovaní a odvahou súčasných velikánov cirkvi a národa povzbudení, neostali slovenskí mladíci sedieť za pecou. Spolu so sobotištskými Šulekovcami Ľudovítom a Viliamom, kaplánom Danielom Bórikom, pánom učiteľom Samuelom Jurkovičom a mnohými ďalšími statočnými našli si svoje miesto po boku svojich vodcov.
Nechceme sa pri krátkej spomienke zoširoka zaoberať dejinnými okolnosťami, sociálnymi a politickými zápasmi tej doby. Všimnime si skôr to jednoznačné odhodlanie osemnásťročného mládenca, ako ho vyslovil po príchode slovenských dobrovoľníkov na Myjavu, kde sa medzi prými prihlásil do boja za národnú slobodu. M.Dohnány o tom vydal takého svedectvo: ”Postavy bol nízkej, pohľadu nepekného (rozumej prísneho), očí veľkých a ohnivých, hlavu ku predku naklonenú, široké plecia, krok pevný, hlas temný, hlboký. S puškou sa takto prvý raz predstavil Národnej rade, hovoriac krátko, ale určite tieto slová: Ja uznávam, že biednemu nášmu národu v tých hrozných búrkach iba Národná rada spomôcť môže. Tu ma máte, páni, k službe svojej. Ja vaše rozkazy chcem plniť, Vás slepo poslúchať a keď za dobré uznáte abych si touto guľou hlavu prezazil, rozkážte a ja ležím pred vami”.
Nie div, že dostal plnú dôveru Národnej rady a stal sa komisárom a zásobovačom povstaleckých oddielov. V tejto činnosti sa plne osvedčil a dokázal. Dokazuje to aktívne zapojenie sa obcí Lubiny, Bziniec, Hrušova, Vaďoviec a Kostolného do povstaleckého odboja. Najmä obce Stará Turá a Lubina niesli ťarchu odboja tragicky, keď obe boli gardami nešetrne vypálené.
Vtedy aj otec Juraj Holuby a jeho rodina museli zutekať.
Na písomné poverenie, ktoré Holuby dostal od prvej SNR, neskôr Hurban vlastnou rukou dopísal dôležité slová:” Svedectvo splnomocňujúce Holubyho nosil tenže na holom tele dlho pod košeľou, až konečne majúc byť odvedený na popravište, oddal ho po tajnom priateľovi rodine, odkiaľ prišlo potom do mojich rúk”. (Rapant: Septembrové povstanie II.,300)
Keď sa ako vyslanec obce s notárom Erdelským vydali gardám naproti s prosbou, aby obec bola ušetrená, bol K.Holuby zajatý a spolu so svojimi spoluobčanmi odvedený do väzenia v Hlohovci. Tu zasadal náhly štatariálny súd ktorý ho ako vodcu postania a buriča odsúdil na trest smrti obesením.
Predtým už bol rovnaký rozsudok vykonaný na jeho priateľovi a komisárovi Krajňanského okolia Vilkovi Šulekovi.
Zaujívavé svedectvo o posledných chvíľach života nám zanechal M. Dohnány (Historija povstanja slovenskjeho, Skalica 1850). “ Ako mu výrok smrti oznámii, a on sa mal na popravište uberať, ešte si sám kabát obšívau, s opovržením a iróniou jemu prirodzenou hovoriac: ”Škoda by bolo maďarskému katovi nechať nový burnus (kabát)”. Pred odchodom sa spytovau, akím duchom Šulek zomjerau. Na čo dozvediac sa ako sa tento junák slovení držau…smiau sa hovorjac: ”To je dobre, ňech vidja Maďari, že ani len jednotlivcou nie je vstave zlomiť ich tyranstvo!” (Dohnány 131) Báseň o okolnostiach svojej smrti už nedokončil…
Popravený bol na tom istom mieste pri Bereksegu, dnes Šulekovo, kde i Vilko Šulek. Ľudom prizerajúcim sa na popravu povedal: ”Čo plačete, to je moja svadba ja s radosťou kráčam do náručia svojej nevesty”. Pochovaný bol na pasienku pod šibenicou, kde tri dni predým hrdinsky, posilnený Večerou Pánovou zomrel Vilko Šulek.
Jeho smrť nezlomila vo väzení prebývajúcich slovenských junákov. Janko Francisci, tiež na smrť odsúdený, napísal vtedy povestnú Hoj, traja sokoli! J.M.Hurban v Hlase rodákom napísal: ”Pamiatka drahých mien mládencov týchto zvečnená je v celom národe”. V našej litertúre je dobre známa aj divadelná hra Jozefa Podradského: Holuby a Šulek.
Modlitbu M.Dohnányho, za bratov a vrstovníkov Šulekovcov smieme pripojiť aj k vďačnej spomienke na Karola Holubyho, pri 190.výročí jeho narodenia:
“Zem som opustil slzami skropenú,
abych pred trónom Tvojim sa postavil –
a poprosil Ťa, bys’ krivdu robenú
synom Slávie, ó, Bože zastavil,
myseľ ku večnej slobode stvorenú
väzenia sveta a múk horkých zbavil;
zmiluj sa, Bože, nad Tvojimi vernými,
širokej Slávie deťmi nešťastnými!
Ľubomír Batka st.
Slovak