Sláva šľachetným (BjØrnson, Janoška, Seton-Watson)

Kto za pravdu horí v svätej obeti,
kto za ľudstva práva život posvätí,
kto nad krivdou biednych slzu vyroní,
tomu moja pieseň slávou zazvoní.

(Karol Kuzmány: Sláva šľachetným)

 

Nór, Škót a Slovák – tri veľké osobnosti svojich národov sa síce nikdy osobne nestretli, ale spája ich jedno: významnou mierou sa na začiatku 20. storočia zaslúžili o obranu a podporu boja slovenského národa za oslobodenie. Organizátori chcú prostredníctvom vedecko – populárnych prednášok a dokumentárnych filmom priblížiť účastníkom konferencie život a dielo BjØrnstjorne BjØrnsona, dr. Roberta Williama Seton-Watsona a Jura Janošku, vzdať im poctu pri príležitosti okrúhlych životných výročí (v roku 2010 100. výročie smrti BjØrnsona, 80. výročie smrti Jura Janošku, v roku 2009 130. výročie narodenia a v roku 2011 60. výročie smrti Seton-Watsona).

 

Miesto: Mestský úrad,Štúrova 1989/41, Liptovský Mikuláš

I. dr. Robert William Seton-Watson

(garant Historický ústav SAV, PhDr. Edita Ivaničková, CSc.)

1. PhDr. Dušan Kováč, DrSc, HÚ SAV: Scotus Viator – významný spolutvorca spoločného štátu Čechov a Slovákov

2. PhDr. Edita Ivaničková, CSc., HÚ SAV: Slovensko v československom štáte a R. W. Seton-Watson

3. Miloslav Blaho: R. W. Seton-Watson – vplyv na slovenských evanjelických teológov

 

 II. BjØrnstjorne BjØrnson

(garant Ústav svetovej literatúry SAV, PhDr. M. Žitný, CSc.)

1. PhDr. Milan Žitný, CSc., ÚSL SAV: Bjørnstjerne Bjørnson a Slovensko
2. Mgr. Eva Bubnášová, ÚSL SAV: K problematike prekladu Bjørnsona do slovenčiny

3. Dr. Samuel Štefan Osuský: BjØrnstjorne BjØrnson a Slováci – prednáška na akadémii k 100. narodeninám B. BjØrnsona 7. decembra 1932 v Bratislave

4. BjØrnson – rebel a národný hrdina, dokumentárny film

 

Dom kultúry, Hollého 4, Liptovský Mikuláš

18.00 „…ostatné všetko v rukách Božích.“, hudobno-slovné pásmo o Jurovi Janoškovi

III. Jur Janoška

(garant: Mgr. Milan Krivda, biskup Západného dištriktu ECAV)

Položenie venca na hrob J. Janošku (Vrbický cintorín)

Evanjelický kostol, Tranovského ulica, Liptovský Mikuláš

Spomienkové Služby Božie (priamy prenos STV)

8. 12. 1832, na fare v BjØrgan, oblasť Kvikne, Nórsko 

† 26. 4. 1910 Paríž, Francúzsko – 100 rokov

 

nórsky prozaik, básnik, dramatik a publicista, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1903), bojovník za národnú nezávislosť Nórska a za práva malých a utláčaných národov, zástanca Slovákov.

Študoval na univerzite v Kristianii (Oslo), po štúdiách pracoval ako novinár. V rokoch 1857 – 1859 pracoval v divadle v Bergene, po cestách v Európe bol riaditeľom divadla v Kristianii   (1865 – 1867). Bojoval za oslobodenie Nórov spod švédskej nadvlády. Predstaviteľ škandinávskeho realizmu vrcholného obdobia. Písal poviedky z dedinského prostredia, neskôr spoločensko-kritické hry a romány. Medzi významné diela patria: Zástavy nad mestom a prístavom (1884), Básne a piesne (1870), Nad našu silu (1883), Rukavička (1884), Mary (1906) a i. Viaceré jeho diela vychádzali v slovenčine už koncom 19. storočia. Jeho báseň Áno, milujeme túto krajinu sa stala nórskou hymnou. Roku 1889 začal BjØrnson svoju veľkú epochu boja za utláčané národy, ale aj jednotlivcov. V celej Európe uznávanú autoritu využil na obranu Dánov v Nemecku, zastal sa neslobodného ľudu Fínska a Poľska, Rusínov v Haliči. BjØrnson sa zrazil aj s veľkomaďarskou šovinistickou politikou, reprezentovanou najmä ministrom grófom Apponyim. Impulz prišiel v máji 1907 z Prahy od mladého právnika a spisovateľa dr. Edvarda Lederera, ktorý spolu s publicistom Karlom Kálalom a básnikom Adolfom Heydukom BjØrnsonovi podrobne opísali strastiplné položenie Slovákov v Uhorsku. Reakcia rozhorčeného BjØrnsona v podobe článku Mier a priatelia mieru vyšla v auguste 1907 vo viacerých časopisoch (Lo Spettatore v Ríme, März v Mníchove, Le Courrier Européen v Paríži a ďalších v Dánsku aj v Nórsku). Rozpútal ostrú polemiku proti autorovi protislovenského jazykového zákona grófovi A. Apponyimu, vyslancovi Uhorska na medzinárodnom mierovom kongrese v Mníchove. Svetovú verejnú mienku rozvíril informáciami o krviprelievaní v Černovej. Článkami o volebnom systéme, justícii, slobode zhromažďovania v Uhorsku upozorňoval, že existuje slovenská otázka.
 

Jur Janoška
* 25. 12. 1856, Dolný Kubín 

† 27. 1. 1930, Liptovský Svätý Mikuláš

evanjelický kňaz, biskup, prvý generálny biskup evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku, spisovateľ, predseda Matice slovenskej, signatár Martinskej deklarácie, pôsobil aj ako spisovateľ, literárny historik a kritik.

V rokoch 1868 – 1876 bol žiakom gymnázií v Turčianskom Svätom Martine, Revúcej a Kežmarku. Teológiu študoval vo Viedni a v Rostocku (1876 – 1879). Pôsobil v Dolnom Kubíne ako výpomocný učiteľ a seniorálny kaplán (1879 – 1880), farár v Liptovskej Sielnici (1880 – 1883), v Jasenovej (1883 – 1895), od roku 1895 v Liptovskom Svätom Mikuláši. Od roku 1922 bol biskupom Východného dištriktu a generálnym biskupom Evanjelickej cirkvi

a. v. Od roku 1918 pracoval v literárnohistorickom a jazykovednom odbore Matice slovenskej, v rokoch 1922 – 1930 bol jej predsedom. Prispel k rozvoju cirkevnej tlače, v roku 1887 ev. bohoslovie (1901) a časopis Evanjelický kazateľ (1905 – 1911). V roku 1898 spoluzakladal spolok Tranoscius a bol jeho prvým správcom. Písal literatúru pre deti a mládež. Bol autorom životopisov kultúrnych a cirkevných dejateľov. Prispieval do Národných novín a Slovenských pohľadov. Pôsobil ako predseda Hurbanovej evanjelickej literárnej spoločnosti a jeden z podpredsedov Svetovej aliancie pre medzinárodnú mierovú spoluprácu prostredníctvom cirkví. Roku 1917 inicioval vznik mikulášskeho Evanjelického sirotinca. Aktívne pôsobil i v slovenskom národnom hnutí pred rokom 1918. Proti maďarizácii vystupoval na konventoch evanjelickej cirkvi a v cirkevných časopisoch. Národné záujmy obhajoval v stoličnom zastupiteľstve. Propagoval česko-slovenskú vzájomnosť. V rokoch 1918 – 1920 bol poslancom Národného zhromaždenia a predstaviteľom poslaneckého Slovenského klubu. Bol prívržencom SNS. Získal čestné doktoráty teologickej fakulty vo Viedni (1914) a Husovej evanjelickej teologickej fakulty v Prahe. Pochovaný je na Vrbickom cintoríne v Liptovskom Mikuláši. začal vydávať Cirkevné listy, ktoré redigoval do roku 1921. Redigoval tiež Tranovského evanjelický kalendár (1899 – 1921), Časopis pre

 

Robert William Seton-Watson (pseudonym Scotus Viator)

* 20. 8. 1879 Londýn   

† 25. 7. 1951 ostrov Skye, Škótsko

 

britský historik, analytik a publicista škótskeho pôvodu.

Už od štúdií v Oxforde sa zaujímal o Habsburskú monarchiu a jej národnostné problémy, pričom si postupne uvedomil, že v uhorskej časti je situácia omnoho komplikovanejšia a vyhrotenejšia. So Slovákmi, ich národnostným útlakom a národno-emancipačnými túžbami sa začal hlbšie oboznamovať od leta 1906 a jeho rozhorčená kritika maďarských praktík sa znásobila po tragédii v Černovej roku 1907. Z pôvodného obdivovateľa liberálneho Uhorska sa stal vášnivým kritikom maďarizačných snáh uhorských vládnucich kruhov a obhajcom práv utláčaných slovanských národov, osobitne Slovákov. O ich národnostných útrapách, ale aj dejinách a bohatej kultúre informoval britskú verejnosť spočiatku článkami v časopise Spectator. Z jeho kníh najväčšiu pozornosť vzbudila Národnostná otázka v Uhorsku (Scotus Viator: Racial Problems in Hungary, London 1908), za ktorú získal doktorát. Jeho vzťah k Slovensku a Slovákom mal však aj emotívny osobný aspekt. Obdivoval slovenskú pracovitosť, kultúru, jazyk. Medzi slovenskými vzdelancami mal množstvo priateľov, s ktorými si dopisoval celý život. Štyrom slovenským evanjelickým teológom sprostredkoval ešte pred vojnou štúdium v Edinburgu. Po vypuknutí prvej svetovej vojny ponúkol svoje služby formujúcemu sa československému zahraničnému odboju. Spolupracoval predovšetkým s T. G. Masarykom, ale komunikoval aj s ďalšími českými a slovenskými exulantmi. O budúcnosti Slovenska s rešpektom diskutoval s M. R. Štefánikom, ktorého si veľmi vážil a bol hrdý na ich spoločné priateľstvo; to prejavil aj účasťou na Štefánikovom pohrebe. V medzivojnovom období sa jeho vedecké i profesionálne aktivity rozšírili. No i tak nezabúdal na Slovensko – písal o ňom články, knihy a analýzy pre britskú spravodajskú službu. Navštevoval ho, často s manželkou May a synmi Hughom a Christopherom, a obnovoval staré priateľstvá. Odmietal však robiť arbitra medzi slovenskými čechoslovakistami a autonomistami a so slovenskými ľudákmi sa definitívne rozišiel až v turbulentnom roku pred vypuknutím druhej svetovej vojny. Pre Setona-Watsona bolo obnovenie slobodného Československa vecou srdca a v zákulisí vojnových akcií preň pracoval. Jeho radosť však dostala nástupom komunistov v ČSR k moci zdrvujúci úder.