1 Mojž 15, 1-6: “Po týchto udalostiach zaznelo Abrámovi vo videní slovo Hospodinovo: Neboj sa, Abrám, ja som ti štítom, čaká ťa veľká odmena. (2) Abrám však povedal: Hospodine, Pane, čo mi chceš dať, veď som bezdetný a dedičom môjho domu bude damašský Elíezer. (3) Ďalej povedal Abrám: Hľa, nedal si mi potomstvo, a sluha, narodený v mojom dome, bude mojím dedičom. (4) Tu zaznelo mu slovo Hospodinovo: Tento nebude tvojím dedičom; tvojím dedičom bude ten, ktorý výjde z tvojho tela. (5) Potom ho vyviedol von a riekol: Pohliadni na nebesá a spočítaj hviezdy, ak ich môžeš spočítať. Nato mu riekol: Toľko bude tvojho potomstva. (6) I uveril Hospodinu a On mu to počítal za spravodlivosť”. Amen
Bratia a sestry v Pánovi!
V mesiaci októbri nenečakáme žiadne významné sviatky a predsa, jeden sviatok stojí za zmienku. Blížime sa k Pamiatke reformácie !(31.10) Nejde nám len o spomienku na významnú historickú udalosť, ale najmä o skúmanie toho, či sme my, dnešní evanjelici verní reformačmému objavu, učeniu a odkazu.
V tomto súvise myslím najmä na štvrtý článok Augsburského vyznania: O ospravedlnení, ako základný článok Lutherovej reformácie. V ňom vyznávame: “Ďalej učíme, že odpustenie hriechov a spravodlivosť pred Bohom nemôžeme dosiahnuť vlastnými zásluhami, skutkami a zadosťučinením. Odpustenie hriechov dostávame a pred Bohom sme ospravedlnení len z milosti pre Krista vierou, keď veríme, že Kristus trpel za nás a pre Neho nám bude hriech odpustený…” (4.čl.AV) Je zaujímavé, že takéto hodnotenie viery prináša už Stará Zmluva.
V dnešnom svätom texte Písma svätého veľmi jasne zaznel výrok: ”I uveril ( Abrám ) Hospodinu a On mu to počítal za spravodlivosť”. O našom evanjelicko-kresťanskom učení sa niekedy v skratke hovorí ako o učení o ospravedlnení z viery. My sa dnes sústredíme nie na kritiku iných, ale na jasné svedectvo Písma a z neho plynúce poznanie hodnoty viery. “ I uveril Hospodinu a On mu to počítal za spravodlivosť”.
Otázka znie: Aká viera ospravedlňuje človeka pred Pánom Bohom?
Je to viera, ktorá nepochybuje: o vernom Božom zasľúbení
o predivnom Božom konaní
o hodnote Božích prikázaní
Bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!
Abraháma ako otca viery označujú nielen kresťania, ale aj Židia a dokonca aj mohamedáni. Prečo o ňom hovoríme ako o otcovi viery? Súvisí to nepochybne s Abrahámovou dôverou v Božie zasľúbenie, ktoré mu zaznelo už v Chaldejskom Ure, v jeho domovine: ”Urobím ťa veľkým národom, požehnám ťa a tvoje meno zvelebím, tak staneš sa požehnaním. Žehnať budem tých, čo teba žehnajú, prekľajem toho, čo tebe zlorečí, a v Tebe budú požehnané všetky čelade zeme”. (1 M 12,2-3)
S bázňou si uvedomujeme, že aj náš národ, podobne ako iné národy, môže dôjsť požehnania iba vtedy, keď jeho menu žehnáme a keď prijímame jeho duchovné otcovstvo. Uvedomujeme si nepochybne aj ten zaujímavý historický fakt, že národy, ktoré Abraháma a jeho potomstvo preklínali, prenasledovali, alebo dokonca vyhladzovali, nikdy nedosiahli úspech a ich počínanie utrpelo nie zdzar, ale krach. Na druhej strane, s vďakou oproti Pánu Bohu spoznávame, že práve v Tom, ktorý sa stal pravým potomkom Abrahámovým a nositeľom zasľúbení daných už Abrahámovi, v Ježišovi Kristovi boli a sú požehnané všetky čeľade zeme a teda aj my a náš národ.
Abrahám na Boží pokyn, ešte pod pôvodným menom Abrám, vyšiel z Uru a šiel do nezaistenej budúcnosti. Do novej krajiny, ktorú nepoznal, kde bol a zostal pre tamojšie čeľade cudzincom. Napokon ale aj o ňom platí slovo z listu Židom: ”Vo viere umierali všetci títo… A keby boli mysleli na zem, z ktorej vyšli, boli by mali čas vrátiť sa. Ale oni po lepšej vlasti túžia, to jest po nebeskej… veď Boh im pripravil (nebeské) miesto”. (Žid 11, 13-16)
V prečítanom texte však počujeme aj to, že aj viera Abrámova nebola vždy rovnako stála. S výčitkou hovorí k Pánu Bohu o Jeho zasľúbení, že sa stane veľkým národom, a pritom až do pomerne vysokého veku nemal žiadneho potomka, žiadneho syna a dediča imania, ktoré mu Boh požehnal. Pán Boh na túto úzkosť odpovedá: “Neboj sa, Abrám, ja som ti štítom, čaká ťa veľká odmena”. (v.1) Abrám mal v tej chvíli pred očami len hmotné statky a imanie, ktorého mal dostatok. To, čo mu naozaj chýbalo a čo ho znepokojovalo, bolo to, že zasľúbený potomok a dedič zdanlivo neprichádzal.
Bratia a sestry v Pánovi!
Naši predkovia na Slovensku bývali obyčajne veľmi chudobní. V jednom však bývali aj chudobné rodiny bohaté – mali spravidla celý kŕdeľ detí. Túžbou a starosťou rodičov bolo, ako tieto deti nakŕmiť a vychovať. Často sa vydali do sveta, ako o tom píše píše Vajanský v básni Malý drotár. Neraz išli až za more. Dnes si najmä mladí ľudia myslia, že ak chcú byť bohatí a mať sa dobre – nesmú mať deti! Prípadne ani nechcú vstupovať do manželstva. Preto v nádeji šťastnej budúcnosti sa venujú najmä kariere. Tvrdo pracujú, hromadia a veria, že už čoskoro svitne ten šťastný deň… Túto filozofiu spomína už Žalmista v 39. žalme: “Len ako tôňa chodí človek, len pre márnosť sa vzrušuje, hromadí, ale nevie, kto to poberie”.
Abrámova túžba bola iná. Prahne po synovi a dedičovi, ktorý mu bol prisľúbený a s výčitkou hovorí:” Pane, čo mi chceš dať, veď som bezdetný a dedičom môjho domu bude damašský Elíezer”. Uvedomuje si dôsledok situácie, že síce má majetok, ale nemá dediča. Ak sa situácia nezmení, dediť bude jeho služobník, damašský Elíezer.
Iste to neprajeme nikomu, ani sami si to neželáme, ale súčasná realita je aj dnes podobná. Naši bratia a sestry najmä v Nemecku, vo Švédsku, v Holansku a v iných bohatých krajinách Euŕopy, kde sa zdravé rodiny podceňujú a manželstvá a deti, podobne ako u nás neraz aj programovo odmietajú, hovoria už dnes mnohí ako Abram: “Pane, čo mi chceš dať, veď som bezdetný a dedičom môjho domu bude damašský služobník”. Veľa nazhromaždili a dostali, ale slová Abramove sú pre mnohých veľmi aktuálne. A Sýrčania, ale aj iní migranti sú, zdá sa, presvedčení, že bohatstvo Európanov je aj ich dedičstvom.
Bratia a sestry v Pánovi!
Predsa je tu však dôležitý rozdiel v porovnaní so situáciou Abrámovou. Hospodin totiž Európanom a aj nám na Slovensku potomstvo dával a posielal. My nemôžeme povedať: “Hľa, nedal si mi potomstvo…! Skôr sa musia dnešní sekularizovaní a spohanštelí Európania pozrieť do svojho svedomia a na dlhodobé smutné štatistiky o interupciach. Tiež aj na hodnotu dnes populrnej a šíriacej sa tzv. gender ideológie a im podobných preferovaných hnutí, snažiacich sa natlačiť do škôr, do rodín a do myslenia dnešných ľudí. Pán Boh sa iste nedá vysmievať. Bohaté, no bezdetné rodiny sú pod Božím súdom a spoznajú novú skutočnosť: “…sluha, narodený v mojom dome, bude mojím dedičom ; som bezdetný a dedičom môjho domu bude damašský Elíezer”.
Bratia a sestry!
Abrám pre jeho vieru v Božiu milosť a pre dôveru v Božie zasľúbenie potomka dostal. Tak Božie slovo odkazuje aj nám, kedy dôjdeme požehnania tu a napokon aj ospravedlnenia pred Pánom Bohom.
Božím sľubom a zasľúbeniam by sme mali aj my veriť. Plne dôverujme v každom čase Pánu Bohu a nepochybujme o Božích zasľúbeniach. O tých, ktoré dal Boh svetu po potope a ktoré sa týkajú časného života, keď riekol: “Nebudem pre človeka preklínať zem…” ( 1 M 8,21) A zvlášť nepochybujme o tých, ktoré sa týkajú života vo vlasti nebeskej, ktoré sa naplnili a plnia v našom Pánovi Ježišovi Kristovi,
Bratia a sestry v Kristu, Pánovi!
Viera, ktorá opravedlňuje človeka je teda vierou ktorá nepochybuje o vernom Božom zasľúbení, a súčasne je vierou ktorá nepochybuje aj o vernom Božom konaní! Opäť sa vráťme k Abrámovi a k jeho príkladu pravej viery. Pán Boh mu povedal: ” Tento (Elíezer) nebude tvojím dedičom; tvojím dedičom bude ten, ktorý výjde z tvojho tela. Potom ho vyviedol von a riekol: Pohliadni na nebesá a spočítaj hviezdy, ak ich môžeš spočítať. Nato mu riekol: Toľko bude tvojho potomstva. I uveril Hospodinu”.
Vieme, že skúškou viery v tejto chvíli bolo pre Abraháma to, aby veril v Božiu moc, ktorá môže predivne konať. Veď on sám mal 99 rokov a jeho manželka Sáraj bola už 90 ročná. Ľudsky videné, na svoju mužnosť a manželkynu ženskosť sa spliehať nemohli. Ale Boh je verný a mocný. Často koná predivne a nečakane. Preto odkaz z neba je takýto: ”Či je niečo nemožné u Hospodina?” (1 M 18, 14)
Nielen Sáraj sa aj pousmiala, keď sa priblížil čas naplnenia a a mala počať dieťa. Usmieval sa aj Abrám a mal na to zrejme svoje dôvody. Ak predsa veril, že sa im dieťa narodí, spoliehať sa mohol len na Božiu moc. Zároveň mal spoznať, že dieťa je v pravde dar Boží. Pre túto vieru dostali Abrám a Sáraj aj nové mená od Hospodina: Abrahám, otec národov a Sára, t.j. kňažná. Písmo sväté neskôr hovorí o tomto počatí a o narodení Izáka, ktorý sa stal nositeľom všetkých Božích zasľúbení takto: ” …Aj Sára vierou nadobudla sily počať, hoci sa jej vek už minul” Pokladala totiž za verného Toho, ktorý dal zasľúbenie”. ( Žd 11, 11)
Abrahámovým potomstvo sú všetci tí, ktorí podobne ako Abrahám Bohu uverili a veria aj dnes. Takými sme a buďme aj my. Lebo Pánu Bohu ide o práve o to, aby sme deťmi viery a tak aj dedičmi Božích zasľúbení boli a zostali aj my, aj naši potomkovia. A keďže vieme, že takúto vieru dáva do srdca človeka sám Duch Svätý skrze Slovo Božie a sviatosti, poznáme aj cestu k pokoju, k požehnanému životu tu, i cestu k dedičstvu večnému.
3.Bratia a sestry v Pánovi!
Napokon si máme uvedomiť aj to, že cesta viery je aj cestou novej poslušnosti. Tu treba poukázať aj na to, ako sa Abrahámova viera dokázala v dôležitej skúške, keď ho Boh poslal na vrch Mórija, aby Mu obetoval svojho syna Izáka. Abrahám vtedy príkaz Boží poslúchol a šiel. Poznáme jasnozrivú otázku chlapca Izáka, ktorý sa pýta: ” Otče môj, – tu je oheň i drevo, kde je však baránok na spaľovanú obeť?” (1 M 22,7) A poznáme aj úžasnú silu dôvery a Abrámovu odpoveď: ”Boh si vyhliadne baránka na spaľovanú obeť, syn môj”. ( v.8 ) Neskôr pisateľ listu Židom takto hovorí o Abramovej poslušnosti: ” Vierou obetoval Abrahám Izáka, keď ho Boh skusoval. – Tak uvažoval totiž, že Boh môže vzkriesiť z mŕtvych. Preto ho aj dostal späť, a to je podobenstvo”. (Žd 11,17-19) Áno, je to podobenstvo a svedectvo veriaceho v SZ, že Boh môže mŕveho vzkriesiť, aby naplnil svoje sľuby. To sa plne stalo a dokonalo v Abrahámovom potomkovi, Pánovi Ježišovi Kristovi a v Jeho vzkriesení.
Bratia a sestry! Naša viera nie je takou vierou, že Pán Boh plní všetky naše ľudské priania a želania. On plní všetky svoje zasľúbenia! V Ježišovi sme dostali tie najväčšie a najúžasnejšie zasľúbenia, ktoré prevyšujú náš rozum i naše možnosti. Pán Boh aj našu vieru môže skúšať. Aj ju skúša tým, že nás volá k novote živote. K životu podľa Jeho prikázaní a podľa Jeho vôle. Verme Mu, že Jeho prikázania nie sú ťažké a že slúžia k dobru všetkých. Nie sú proti nikomu zamerané, ale sú dobré pre nás i naše potomstvo. Preto ako kresťania žijeme vo viere. “Bez viery nie je možné ľúbiť sa Bohu”. (Žd 11,8) Viera, ktorá ospravedlňuje hriešneho človeka je viera, ktorá nepochybuje o žiadnom Božom zasľúbení, ani o predivnom Božom konaní, ale ani o hodnote Božích prikázaní. Preto s naším nábožným pevcom vyznávajme:
”Čo Boh činí, to dobré je, On mi nič zlé nepraje;
premáha všetko, čo zlé je, On je zdrojom nádeje;
raz príde čas, keď ma Pán zas
poteší a posilní, veď dobre so mnou mieni.” /ES 506, 3/ Amen
19.nedeľa po Sv.Trojici – Senica 11.X. 2015 – Ľubomír Batka st.
Slovak