Európa, zem migrantov
Nadpis tejto úvahy neplatí len o Európe, ale o celom svete. Platí aj o našom Slovensku, o našej minulosti, prítomnosti i budúcnosti. Je to už dávno, čo si povzdychol istý rozmýšľavý človek: ”Príchodzí som na zemi”. Dnes by povedal: som migrant na zemi. Prichádzame a zase odchádzame. O prvých obyvateľoch Európy toho veľa nevieme. Niekedy sa o nich hovorí ako o lovcoch mamutov. Možno vyhynuli zároveň s nimi, ale pravdepodobnejšie je, že sa odsťahovali. Boli migranti, tak ako ich korisť. Po Keltoch nám ostalo pomerne veľa pamiatok aj na Slovensku, napríklad aj na hradnom kopci v Bratislave. Ale aj tí sa odsťahovali. Tiež boli len migranti. Podľa historikov tu prišli potom Markomani a Kvádi a za nimi migrovali cez Dunaj Rimania. Všetci odišli, lebo prišli Slovania, Sloveni, (či starí Slováci). Prišlo k sťahovavaniu celých národov, hoci niektorí tomu neveria.
Už z tohoto krátkeho náčrtku starších dejín vidíme, že migranti sa rozdeľujú na dve základné skupiny. Migranti – emigranti sú tí, čo z domova odchádzajú. Migranti – imigranti sú tí, čo niekam prichádzajú, alebo sa prisťahovávajú.
Po Slovenoch prišli k nám aj iné národy Niektorí prijatí neboli, ale niektorí sa asimilovali. Zostali po nich len mená obcí, kde prebývali: Kozárovce, Pečeňady, Plavecký štvrtok, Sekule, Rusovce a iné.
Zaujímavým imigrantom bol franský kupec Samo. (r. 623) Už tu sa ukazuje, že ak imigrant prináša financie a nové technológie, je prijatý ľahšie, alebo dokonca s otvorenou náručou. Samovi otvoril náruč nielen kmeň, ale aj jeho 12 manželiek. Zostalo po ňom početné potomstvo: dvadsať dva synov a pätnásť dcér.
O migrácii Maďarov do Panónie a na Veľkú Moravu panujú dve teórie. Jedna dobyvačná, ktorá slúžila na podporu panovania a ovládania domácich. Druhá je založená na myšlienke pohostinnosti. Je to zložité. Z nedávnych dôb si ešte pamätáme príchod vojsk z východného bloku, a ani tu sa nevedia odborníci zjednotiť, či išlo o migráciu dobyvačnú, alebo “dočasne” pohostinnú . Často sa z migrantov stanú aj okupanti.
Zaujímavá je napríklad imigrácia v stredoveku. Časť obyvateľov sa vo Švajčiarsku a Nemecku stala nepohodlná a preto sa stali z nich emigrantmi. Boli to anabaptisti. Usadili sa najskôr na Morave. Keď ich Habsburg vyhnal, emigrovali ďalej. Prišli na Západné Slovensko a usadili sa tu. Boli prijatí vo vyše tridsiatich obciach. Ako sme už vyššie videli, pokiaľ priniesli peniaze a niečo pozitívne, emigrantov, i keď neochotne, ale predsa prijali. Dostali zem a možnosť pracovať. Nie príliš dobrosrdečne ich domáci prezývali habáni. Keďže však vyznávali vlastné predstavy o kresťanskom živote, napokon cisárovná Mária Terézia väčšinu prinútila konvertovať a z ostatných pod trestom smrti urobila emigrantov. Skúsili žiť najskôr v Rusku. Ale skoro spoznali, že samoderžavie, alebo absolutizmus je : čert ako diabol. Odišli do USA a tam sa stretli so svojimi pokrvnými i duchovne príbuznými menonitmi z Holandska a dodnes si tam spokojne žijú pod názvom amiši. Tým istým smerom, za more, migrovalo neskôr aj tisíce Slovákov. Toto spomínam aj preto, že ak by pod náporom dnešných emigrantov v Európe bolo nám súdené ísť ďalej, poučme sa z histórie.
Podobne ako habáni pochodili u nás aj imigranti z Čiech a Moravy, nazývaní Moravskí bratia. Prišli ako imigramti – exulanti, usadili sa od Skalice až po Púchov, ba i ďalej. Napríklad známy Ján Ámos Komenský. Ale museli väčšinou ísť ako emigranti svetom. Človek je proste v tomto svete “pútnikom” , ergo: migrantom. Nedobrovoľných exulantov bolo zo Slovenska a Uhorska v stredoveku neúrekom. Boli to najmä luteráni a kalvíni. Ešte šťastie, že pre svoju vzdelanosť, kultúrnosť a pracovitosť boli inde radi prijímaní.
Špecifickou skupinou boli a zostali naši migranti z Indie. Títo boli prijatí najmä vďaka často ospevovanému kráľovi uhorskému a rímskemu Žigmundovi. Svedčí o tom listina, ktorú vydal na Spiši v roku 1423 a ktorú odpísal kronikár mesta Regensburg, v ktorej sa okrem iného píše:
“My, Žigmund, z Božej milosti rímsky kráľ…, vždy rozmnožiteľ ríše….dostavili sa k nám osobne verní naši Ladislav, vajda Cigánov s ostanými, ktorí k nemu patria a naliehavo predostreli tu na Spiši v našej prítomnosti ponížené prosby, aby sme im ráčili zabezpečiť rozsiahlejšie milosti. Preto sme im, pohnutí takouto prosbou, udelili túto slobodu a prísne nariaďujeme a prikazujeme Vašim vernostiam touto listinou, že kdekoľvek príde tento vajda Ladislav a jeho ľud na naše spomínané panstvá, totiž do našich miest a mestečiek, aby ste tohto vajdu a jemu podriadených Cigánov bez akýchkoľvek prekážok a nepokojov podporovali a chránili, ba aj bránili pre všetkými napadnutiami a útokmi. Ak by medzi nimi samými vznikli nejaké nesvornosti alebo nepokoje zo strany kohokoľvek, vtedy nech ich súdi a oslobodzuje /len/ tento vajda Ladislav a nikto iný spomedzi Vás. Listinu prikazujeme po prečítaní vždy vrátiť predkladajúcemu…”(Listina zachovaná v odpise v MKA v Budapešti: DL 107 246”. In: Prvý cisár na uhorskom tróne str.93)
Žigmund, ktorý až do konca života, väčšinou neúspešne, tvrdo bojoval proti českým husitom, ktorých ani v najmenšom prijať nedokázal, preukázal tým nielen diplomatické schopnosti, ale aj kráľovskú dobrotivosť voči Ladislavovým migrantom. Mnohí z nich sa dnes stávajú dobrovoľmými emigrantami, lebo väčšie dobro nachádzajú v zahraničí. Tým istým smerom idú dobrovoľne aj desaťtisíe vzdelaných mladých Slovákov.
Vo vzduchu však dnes visí nevyslovená otázka: ako príjmeme dnešných migrantov z prednej Ázie a Afriky my u nás? Nielen príklad Žigmunda, ale najmä slová Pána Krista pripadajú mnohým ako také, ktoré radšej nemusel vysloviť: ” Lebo hladný som bol a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste piť; prišiel som ako cudzinec,a prijali ste ma.” (Mt 25, 35) A naviac, vyslovil ich práve v súvise s tou poslednou všeobecnou a najväčšou migráciou v tomto svete, ktorú spomína aj známy tpiteľ Jób: “Nahý som vyšiel zo života matky, a nahý sa ta navrátim”.
Pravda, aj Slovensko rado prijíma iné národy, najmä ak prinesú kapitál a “know – how”. Dôkazom sú dnes Nemci v Bratislave, Francúzi v Trnave, Kórejčania pri Žiline a podobne. V Európe pohyb bol a je aj dnes. Zrejme bude aj v budúcnosti. Ako sa rozhodneme? Stanú sa u nás aspoň niektorí z týchto migrantov aj imigranti, čiže prisťahovalci? Alebo budú vždy iba exulanti? Budeme sa tejto novej Božej skúške vyhýbať, alebo sa vyrovnáme s tým, čo kedysi Pavol z Tarzu vyslovil na Aerpagu v Aténach: “On urobil z jednej krvi všetky pokolenia ľudské, aby obývali celý povrch zeme…” (Sk 17,26) Je to nečakane ťažké rozhodovanie. Pre všetkých ale napokon platí: ”Lebo nemáme tu trvalého miesta, ale hľadáme ono budúce”. (Žd 13, 4) Najväčí Migrant tohoto veku nás povzbudzuje: (Mt 11,28) ”Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, ja vám dám odpočinutie”.
Ľubomír Batka st.
Slovak