Aby náš dom nebol pustý
10.nedeľa po Sv.Trojici – Kajúca
Kajáme sa, Pane,
Čuj náš hlas, za dietky svoje,
Prijmi nás,
Odpusť nám viny, Ducha daj,
Tým svojim slovom
V živote novom
Pomáhaj! Amen (M.R)
Lk 4, 23 – 30:
„ I povedal im: Iste mi pripomeniete príslovie: Lekár uzdrav sám seba! Počuli sme , čo sa stalo v Kafarnaume; urob to aj tu, vo svojej otčine! (24) A doložil: Amen, hovorím vám: Ani jeden prorok nie je vzácny vo svojej otčine. (25) Ale pravdu vám vravím: mnoho vdov žilo za dňov Eliášových v Izraeli, keď tri roky a šesť mesiacov bolo nebo zavreté, takže veľký hlad nastal po celej zemi, (26) ale ani k jednej z nich nebol poslaný Eliáš, len do Sarepty Sidonskej k žene – vdove. (27)A mnoho malomocných žilo v Izraeli za proroka Elizea, ale ani jeden z nich nebol očistený len Náman Sýrsky. (28) A všetci v synagoge vzplanuli hnevom, keď to počuli; (29) povstali, vyhnali Ho z mesta a viedli až na kraj vrchu, kde bolo vybudované ich mesto, aby ho zostrčili. (30) Ale On prešiel pomedzi nich a vzdialil sa.“ Amen
Kajúce spoločenstvo cirkvi, bratia a sestry v Pánovi!
Naše 20.storočie* je presýtené násilím najrôznejšieho druhu. Je plné dôkazov toho, ako hriech zráža človeka hlboko pod úroveň Božieho obrazu. Dokumentuje to predovšetkým rozkvet diktatúr najrôznejších farieb a všetkého toho, čo z nich nasledovalo: vojny, masové vraždenie, likvidácia nepriateľa, násilenstvá, deportácie, etnické čistky a podobné udalosti. 20.storočie vojnou začínalo a žiaľ, podobný scenár a tie isté metódy vidíme aj dnes. Napríklad aj v bývalej Juhoslávii.
My dnes v cirkvi myslíme a spomíname tiež na vyvrcholenie jednej veľkej vojny. Nazývala sa židovská, lebo sa začala ozbrojeným povstaním židovského národa v roku 68 (po Kr.) proti Rímu. Skončila sa zdrvujúcou porážkou Židov, zničením krajiny, zničením Jeruzalema a jeruzalemského chrámu, ktorý sa stal poslednou baštou odporu povstalcov. O priebehu bojov máme podrobnú históriu z pera priameho účastníka a jedného z vodcov povstania: Jozefa Flavia.
Prečo v cirkvi spomíname práve na tieto udalosti z roku 70? Veď, ako som povedal, máme bohatú paletu dokladov toho, čoho je schopný človek bez Boha, keď prestane byť Božím obrazom. Tie udalosti o zničení Jeruzalema a chrámu totiž priamo predpovedal Ježiš Kristus. Bolo to vtedy, keď Jeruzalem a jeho ľud „nepoznal času svojho navštívenia“. Mt 23,38 , Lk 21, 20) Táto národná tragédia má teda jasný súvis so slovom a proroctvom Ježišovým. Súvisí s odmietnutím Jeho osoby i diela ako Spasiteľa, Mesiáša. Jasnejší, ako iné, dnešné nevynímajúc.
Tvrdé a jednoznačné odmietnutie Krista Pán má však vždy svoje vážne a tragické dôsledky. Spomínané totalitné ideológie, obe proti Kristovi zamerané i to, čo po nich nasledovalo, pri niesli tiež svoje trpké ovocie. A prinášajú ho dodnes, pokiaľ strašia v hlavách rôznych pohrobkov. Je známe, že sa nehanbili verejne a programovo nielen odmietať, ale priamo bojovať proti Ježišovi Kristovi a Jeho posolstvu.
Dôsledky masového odklonu od Krista a Jeho slova sú vždy trpké. Ale pri skaze židovského národa, Jeruzalema a chrámu bolo aje prekvapujúce to, že Boží súd postihol práve vyvolený národ, ľud Boží SZ, ktorý si myslel, že jemu sa to nemôže stať.
Kresťanská cirkev nemôže pritom podliehať akejsi škodoradosti a myslieť si: dobre im tak ! Kresťanská cirkev ako prvá musí urobiť jediný správny záver z tohto dejinného príkladu, ale aj z iných príkladov–a to, musí ustavične konať pokánie. Apoštol Peter cirkvi pripomína, že „súd Boží začína od domu Božieho“! (1 Pt 4,17)
Čo teda znamená táto cesta pokánia pre cirkev a pre nás kresťanov? Predovšetkým je to trvalá snaha o odvrátenie sa od hriechu, od diabla, od spôsobov a ideológií, ktoré stoja v protive s nárokom Božieho slova. To máme robiť vo vedomí, že Ježiš dáva a prináša pravé hodnoty života, správnu a schodnú cestu života a preto aj skutočnú radosť do srdca a života človeka.
Všetci, ktorí urobili pokánie a zanechali spôsob života starého človeka, spoznali túto radosť a objavili nové možnosti života. To preto, lebo Pán Boh dáva požehnanie a silu tam, kde tak človek urobí.
Spomeňme najskôr niekoľko príkladov z Biblie. Takým je svedectvo colníka Matúša, ktorý prijal Ježiša ako Pána a na oslavu nového života usporiadal slávnostné posedenie za stolom. (Mt 9, 10)
– Keď sa vrátil stratený a duchovne mŕtvy syn do domu svojho otca, o ktorom hovorí Ježiš v podobenstve, otec pripravil radostnú hostinu a povedal: “..veseľme sa, lebo tento môj syn bol mŕtvy a ožil, bol stratený a našiel sa. A začali sa veseliť“ (Lk 15,23-24) O Zacheovi sa píše podobne. „Zostúpil rýchlo a prijal ho s radosťou“. (Lk 19, 6) Žalárnik vo Filipis , keď uveril v Ježiša spolu so svojimi domácimi, zaviedol Pavla Síla do domu, „pripravil stôl a veselil sa s celým domom, že uveril Bohu“. (Skutky ap.16, 34)
Bratia a sestry!
Vždy, keď vstupuje Ježiš do života človeka, znamená to pravú slobodu a pravú radosť. Napokon aj Večera Pánova, ku ktorej sme dnes pozvaní, je pozvaním k radosti z odpustenia hriechov a predobrazom onej večnej radosti a večného spoločenstva s Bohom a Baránkom Božím, Kristom a všetkými veriacimi v Neho.
Na druhej strane odmietnutie Ježiša ak Mesiáša a Spasiteľa bolo a je spojené so zúrivým hnevom.
Práve to dokazuje aj dnešný prečítaný svätý text. Po Ježišovej kázni a zvesti v Nazarete, že v ňom sa plnia všetky zasľúbenia predpovedané prorokom Izaiášom, jeho vlastní, s ktorými vyrástol, Ho chceli zabiť. Žiadali od Neho ako dôkazy také divy, ktoré urobil predtým v Kafarnaume. Podľa nich mal aj v Nazarete, vo svoje otčine urobiť niečo podobné a možno ešte väčšie.
Pán Ježiš vyslovil najskôr dávne zistenie a skúsenosť prorokov: „Ani jeden prorok nie je vzácny vo svojej otčine“. (v.24) Povedal však aj ďalšie dôležité posolstvo o tom, že Pán Boh miluje všetky národy, všetkých ľudí. Boh , ani Boží Syn nekoná iba pre vyvolených. Nepozná žiadnu protekciu. Ako doklad uviedol udalosti z čias SZ. Prorok Eliáš, ktorý žil v ťažkej dobe duchovného chladu a opúšťania viery otcov, bol prenasledovaný, ale našiel útočište a záchranu u ženy vdovy, ktorá bola pohanka! Žila v Sarepte Sidonskej. Nielen Eliáša v čase hladu zachránil Boh, ale aj ju a jej dom!
Podobne za časov proroka Elizea žilo v Izraeli mnoho malomocných, ale ani jeden z nich nebol očistený – len Náman Sýrsky. Teda Sýrčan áno, hoci bol dokonca vojvodcom vojska nepriateľského národa. Nazaretčnia, ale ani Jeruzalem nechcel pochopiť tú reč Ježišovu o posolstve Božej milosti všetkým národom, každému človeku. Tí pohania uverili slovám prorokov, ale Nazaretčania, ani Jeruzalemčania neuverili slovám Božieho Syna! V ich srdciach a životoch nenašiel vieru, nebol prijatý a preto neboli zachránení.
Zo svedectva evanjelistu počujeme: “A všetci v synagoge vzplanuli hnevom, keď to počuli, povstali a vyhnali ho z mesta a viedli na kraj vrchu…aby Ho zostrčili“.(v.29) Ich vybičovaný nacionalizmus a samospravodlivosť ich dohnali k zaslepenosti. Ježiš sa stal ich nepriateľom a preto ho chcú sotiť do priepasti. Je to predobraz toho, čo sa neskôr udialo na Golgotu. Ale ešte neprišla Jeho hodina. Preto prešiel pomedzi nich a vzdialil sa. Aj ich dom zostal pustý a prázdny.
Aj dnes chce Ježiš opäť prísť k nám s darmi, ktoré prináša skrze evanjelium, skrze moc Božiu. Prináša radostnú zvesť o spáse, o otvorení očí, o odpustení hriechov a pravej slobode. Kdekoľvek je Ježiš odmietaný, alebo vyhnaný, kdekoľvek dá človek prednosť konzumnému spôsobu života, pýche, nacionalizmu, falošnej slobode a iným prejavom hriechu, prechádza On pomedzi nás a odchádza. Opúšťa nás. Náš dom zostáva pustý…To je dôvod k pokániu. Ale súčasne je tu Jeho volanie k novej vernosti všetkých nás.
Všetkých, ktorí sme svojho času zložili konfirmačný sľub vernosti Ježišovi Kristovi ako Pánovi a sľub vernosti cirkvi. Ak sú dnes medzi nami takí, ktorí skladali tento sľub práve na konci jedného veľkého svetového požiaru pred 50-timi rokmi, sú pre nás povzbudením k vernosti. Za to im ďakujeme. Ďakujeme za povzbudenie aj tým, ktorí zložili sľub ako presbyteri a svojou službou zboru chcú slúžiť Tomu, ktorý je Hlavou cirkvi. Ďakujem za príklad tým manželom a manželkám, ktorí si pred oltárom dali sľub doživotnej vernosti a lásky a Božou pomocou ho dodržujú. Takíto manželia, ktorí dokázali prejsť spolu dlhú cestu sú príkladom a povzbudením pre celú našu cirkev a pre mladé rodiny.
Len nad neverou a nevernosťou človeka je vyhlásený Boží súd, práve tak ako bol vyhlásený na neverným Izraelom. Nad vernosťou však svieti koruna slávy od Krista Pána – a slávna budúcnosť detí Božích. Amen.
10.nedeľa po Svätej Trojici /SLB s VP/ – Sobotište 1995 – Ľubomír Batka st.
Slovak