Sk 8, 26 – 38:
“Tu anjel Pánov hovoril Filipovi a riekol: Vstaň a choď na juh, na cestu, čo vedie z Jeruzalema do Gázy a je pustá. (27) I vstal a šiel. A hľa, muž z Etiópie, eunuch, dvoranín etiópskej kráľovnej Kandáces, správca celého jej pokladu, ktorý bol prišiel do Jeruzalema, aby vzýval Boha, (28) vracal sa domov; sedel na svojom voze a čítal proroka Izaiáša. (29) I povedal Duch Filipovi: Pristúp a pripoj sa k vozu! (30) Keď Filip pribehol, počul, ako číta proroka Izaiáša, a spýal sa: Či aj rozumieš, čo čítaš? (31) Odpovedal mu: Akože by som rozumel, ak mi len niekto nevysvetlí.
Potom prosil Filipa, aby vyšiel na voz a prisadol k nemu. (32) Stať Písma, ktorú čítal, bola: Viedli Ho ako ovcu na zabitie, a ako baránok mlčí pred tým, kto ho strihá, tak neotvoril úst. (33) Jeho ponížením bol súd nad Ním zrušený a Jeho rod kto vypočíta? Lebo jeho život je odňatý zo zeme.
Ohlásil sa eunuch a povedal Filipovi: Prosím ťa, o kom to hovorí prorok? Sám o sebe a či o niekom inom? (35) Vtedy Filip otvoril ústa a počnúc od tohto Písma, zvestoval mu Ježiša. (36) Ako išli cestou ďalej, prišli k akejsi vode. I prehovoril eunuch: Ajhľa, voda! Čo mi prekáža dať sa pokrstiť? (37) Filip mu odpovedal: Verím, že Ježiš Kristus je Syn Boží. (38) Nato Filip kázal zastavi’ť voz a obaja, Filip a Eunuch, zostúpili do vody; a pokrstil ho. (39) Keď vystúpil z vody, Duch Pánov uchopil Filipa a eunuch ho viac nevidel, ale rozradostený šiel svojou cestou”. Amen
Milí bratia a sestry v Kristu, Pánovi!
Pred týždňom (5.júla 2015) si naša cirkev pripomínala pamiatku a duchovný odkaz slovanských vierozvestov Konštantína a Metoda. Mnohí evanjelici prišli na Branč, kde sa konali slávnostné služby Božie, iní si ich vypočuli v priamom prenose v rozhlase doma, keďže bolo mimoriadne teplo. Sú aj takí, ktorí si tento sviatok príliš nevšimli a v pokoji si užívali dovolenkové dni. Keďže boli služby Božie na Branči zamerané v tomto roku viac na osobu a odkaz majstra Jána Husa pri okrúhlom 600.výročí jeho mučeníckej smrti, pripomeniem dnes hneď v úvode misijné dielo slovanských vierozvestov. Dielo, ktoré bolo a je založené na slovách a vôli Pána Ježiša cirkvi, ktorý povedal: ”Daná je mi všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy, krstiac ich v meno Otca, Syna, i Ducha Svätého a učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal”. ( Mt 28,18-19)
Je známe, že kresťanská misia a evanjelizácia sa na vtedajšej Veľkej Morave a teda aj na našom území konala už v dobe pred príchodom solúnskych bratov. Konali ju íroškótski mnísi, ale najmä nemeckí kňazi, ako aj kňazi z Byzancie. Spis Život Metodov formuluje príhovor a žiadosť kniežaťa Rastislava k byzantskému cisárovi Michalovi III. takto:” Božou milosťou sme zdraví. Prichádzali k nám mnohí kresťanskí z Vlách, Grécka i z Nemiec, učiac nás rozlične. Ale my Slovieni sme prostí ľud a nemáme nikoho, kto by nás vyučil v pravde a vyložil nám zmysel Písma.Preto nám vladyka, pošli takého muža, ktorý nám vštepí všetku pravdu”.
Nebudem obšírne spomínať všetky zásluhy a obrovské množstvo práce, ktoré solúnski bratia a misionári už doma a potom na Veľkej Morave vykonali. Zdôrazniť chcem práve spomínanú žiadosť, ktorá prišla priamo z Veľkej Moravy najskôr do Ríma a potom do Carihradu /Konštantinopola/. Na tomto príklade a na základe Božieho slova vidíme predpoklady úspešnej misie.
Boh ju požehná tam, kde človek chce:
opustiť staré náboženstvo,
kde chce počuť Božie slovo
a chce dôverovať Ježišovi.
Milí bratia a sestry!
Uvedomujeme si, že evanjelizácia a kresťanská misia, môže byť účinná a úspešná najmä vtedy, ak druhá strana sama chce slovo Božie počuť a Krst svätý prijať. Keď je človek nenásilne oslovený silou Slova Božieho, zákona a evanjelia. Alebo keď je oslovený príkladom kresťanského života iných a sám zatúži po zmene života, po hlbšom poznaní pravdy a po obrátení.
Na Slovensku kresťanstvo pred príchodom Konšantína a Metoda už rozsievané bolo, ale bolo to kresťanstvo veľmi “hrubé”. Inak povedané, stále obsahovalo pohanstvo a pohanské zvyky, hodnoty, kultúru a povrchnú zbožnosť a poverčivosť. Pravá viera začína tam, kde je slobodné, dobrovoľné rozhodnutie opustiť staré božstvá a panstvo diabla v živote osobnom, rodinnom, alebo aj spoločenskom. Tak to bolo za kniežaťa Rastislava aj na Slovensku v Nitrianskom kniežatstve.
Toto hľadanie a túžbu po zmene starej viery a života môžeme jasne vidieť aj za cestou muža z Etiópie do Jeruzalema. Išlo o správcu pokladu etiopskej kráľovnej kandáky. Etiopčan zrejme išiel do Jeruzalema nie bez určitých informácií o viere a náboženstve Izraela. Iste ho k tomu nikto nenútil. Ani k tomu, aby si kúpil drahý zvitok knihy proroka Izaiáša, časti Písma svätého SZ. On to urobil dobrovoľne a so skutočným záujmom za zahĺbil do neznámych slov a posolstiev. Iste si všimol vo zvitku Izaiáša aj prísne Božie napomenutie Židom, vyslovené prorokom: “Vôl pozná svojho gazdu i osol jasle svojho pána, Izrael nepozná, môj ľud nechce chápať” (Iz 1, 2-3)
Ale osobitne ho oslovili zvláštne slová a predpovede o Božom služobníkovi, ktorý nevinne trpí za iných a znáša všetko ochotne a dobrovoľne.”A viedli ho ako ovcu na zabitie, a ako baránok mlčí pred tým, kto ho strihá, tak neotvoril úst. Jeho ponížením bol súd nad Ním zrušený a Jeho rod kto vypočíta?” (v. 32-33) Tu vidíme moc Božieho slov, ako ono samo o sebe pôsobí. Iste nie náhodou apoštol Pavel neskôr napísal, že “evanjelium je mocou Božou na spasenie každému veriacemu “(R 1, 15)
Zamyslime sa aj my, milí bratia a sestry, nad našou kresťanskou misiou a spôsobmi jej konania. Ako si my sami, ako kňazi Pána Ježiša Krista počíname. Myslím tu na dôležitú pravdu o všeobecnom kňazstve všetkých pokrstených a veriacich. Tými predsa sme všetci: rodičia a krstní rodičia. Ako plníme Kristov misijný príkaz my a ako o ňom zmýšľame?
Aj my sami, aj naše deti prišli na svet s dedičným hriechom hlbko zkoreneným v duši. Aj my sme preto potrebovali slovo Božieho zákona počuť, aby sme vedeli o sile a moci hriechu, o pokušení sveta, diabla i nášho tela a vlastnej neschopnosti nad nimi zvíťaziť. Najskôr sme sa museli odvrátiť od všeličoho z toho starého, prirodzeného človeka a náboženstva a potom sme mohli prijať nového Pána, novú vládu, novú milosť a dary Ducha Svätého. To, čo sme sami nedokázali odstrániť, vymenili sme za Ježišovu nevinnu a svätosť. Ale teraz, už ako Kristovi kňazi, máme aj my slúžiť iným.
Bratia a sestry!
Často počúvam slová a vyjadrenia našich mladých, niekdajších konfirmandov i mnohých starších cirkevníkov: My naše dieťa nechceme nútiť k viere ani ho nebudeme kresťansky vychovávať. Keď bude dospelý (á), nech sa rozhodne sám.
Deti iste netreba nútiť k počúvaniu evanjelia. Ale je isté, že každé dieťa sa v živote stretne s nejakým podnetom, ktorý ho privedie k otázkam: Kto je Boh, čo je Božie slovo, čo je Biblia, čo je viera, čo je kostol, kto je Ježiš a iným podobným. Množstvo rozličných otázok deti položia už v predškolskom veku. Rodič má však byť bdelý a pripravený konať verne a zodpovedne. To znamená, má odpovedať, keď sa dieťa pýta! Vieme, že často už dvoj-troj ročné deti začínajú klásť rôzne otázky a otázok stále pribúda. Niekedy sú z toho rodičia až unavení. Ale to sú tie chvíle, ktoré nám dáva Boh a ktoré nesmieme premárniť. Keď sa dieťa pýta, keď kladie otázky netrpí predsa nijké násilie! Ono je iniciatívne a hľadá pomoc a odpovede. Medzi mnohými otázkami sú aj také, ktoré súvisia s duchovným a náboženským životom. Otázka ale je, či sme my rodičia, alebo starí rodičia ochotní a pohotoví k službe a či Pánom Bohom darovanú chíľu využijeme. Či rozumne využijeme tento čas a takúto chvíľu. Mnohí vtedy svoje deti iba zahriaknu a okríknu: nemám čas, nevyrušuj, mám robotu! Iní povedia: tomu nerozumieš, poviem ti to neskôr! Často sa odpoveď odsunie na neurčito a už sa k rozhovoru a odpovedi rodič nevráti.
Všimnime si, ako koná Duch Pánov a ako koná jeho misionár, diakon Filip. Ježiš skrze Ducha Svätého poslal Filipa na pustú cestu z Jeruzalema do Gazy a Filip hneď išiel. Keď prechádzal tadiaľ voz s Etiopčanom, pripojil sa k nemu a položil mu jednoduchú otázku: ”Či aj rozumieš, čo čítaš?”- Etiopčan bol rád, že našiel pomoc v danej chvíli a hovorí: ”Akože by som rozumel, ak mi len niekto nevysvetlí? Potom prosil Filipa, aby vyšiel na voz a prisadol k nemu”.
Aj tu vidíme, že eunuch si žiada vysvetlenie a nepovažuje to za násilie voči sebe, ale skôr za priateľskú a dôležitú službu. Potom opäť čítal spomínaný text Písma a opäť sa pýta: ”Prosím ťa, o kom to hovorí prorok? Sám o sebe a či o niekom inom?” Až keď zaznela otázka, hovorí Filip a učí pocestného. Vysveľuje mu, kto je ten prorokom spomínaný služobník Boží a zvestuje mu Ježiša ako Baránka Božieho, ktorý sníma hriech sveta.
Aj túžba a žiadosť o Krst Ježišov vyšla od Etiópčana. ”Ajhľa voda! Čo mi bráni dať sa pokrstiť?” Už vie, že Krst potrebuje, že je dôležitý, ale nie si je istý, či je ho hoden. Keďže bol Filip dobrý učiteľ a misionár, eunuch správne vyznal vieru v Ježiša ako Syna Božieho. “Verím, že Ježiš Kristus je Syn Boží”.
Keďže pôsobením Ducha Svätého skrze slovo Písma prijal vieru v Ježiša, prijíma aj Božiu milosť v Ježišovom Krste. Na začiatku bola Filipova poslušnosť a pohotovosť a pripravenosť správne vyučiť darovaný čas. Potom, ako sme počuli, mohli obaja naplnení veľkou radosťo ísť ďalej vo svojom živote, každý tam, kde bolo jeho miesto.
Tak sa teda aj my máme vždy nanovo učiť, ako dnes môžme plniť misijný príkaz Kristov. Máme pred sebou príklad pripravenosti a poslušnosti solúnskych bratov, ktorí boli skúsení a osvedčení misionári. Skôr, ako prijali pozvanie na Veľkú Moravu, úspešne pôsobili medzi na Kryme a pokrstili tu aj pohanského chazarského vládcu Kagana. Naším slovanským predkom sa nevnucovali, ale zvestovali evajelium a krstili vtedy, keď boli oslovení. Aj diakon Filip začal evanjelizovať tam, kde prišlo pozvanie a otázky, pri ktorých mohol svedčiť o Tom, ktorý je “cesta, pravda i život” a tak priniesol svetlo a radosť do života svojho blížneho.
Ako kňazi Ježiša Krista máme začínať s misiou vo svojich rodinách a domácich. To je naše misijné pole. To je naša služba a misijná úloha, ktorú nikto iný nemôže lepšie a slobodnejšie vykonať ako my. Ak sme teda poslušní Pánovi a ak sme sami dobre pripravení, správna chvíľa a čas príde. Solúnski bratia sa nenatískali, nenatláčali, ani nenútili Slovanov prijať Krista. Ale keď prišla výzva – nezavrhli a nepremárnili ju. Konštantín, učiteľ a filozof vymyslel naším predkom abecedu a písmo hlaholiku, aby následne preložili do staroslovienčiny Božie slovo a potrebné texty. Napísal hymnus Proglas o príchode veľkej Kristovej pravdy, ako svetle národov. Potom cez mnohé obete začali plniť slovo Pánovo: ”Krstite všetky národy… a učte ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal”!
Nie všetci sme učiteľmi v cirkevnom zbore a farármi, ale všetci pokrstení sme učiteľmi a evanjelizátormi v našich rodinách!
Nie všetci farári sú biskupi! Nie všetci biskupi sú takými misionármi a osobnosťami, ako boli Konštantín a Metod, alebo takými kazateľmi a učiteľmi, akým bol majster Ján Hus! Ale všetci pokrstení sa stali a stávajú “kráľovským kňazstvom, aby ste zvestovali cnostné skutky Toho, ktorý vás povola z tmy do svojho predivného svetla”. (1 Pt 2,9)
Nikto zo spomenutých si svoje misijné pole nevyberal a nekonal svojvoľne. Ani Pán Ježiš neprišiel sám od seba na tento svet, ale bol poslaný Otcom. Prišiel až na mnohé prosby národa Izraelského: “Kiež by si pretrhol nebesá a zostúpil!” Takto volalo a túžilo aj stratené ľudstvo. Ani potom, keď sa Ježiš naposledy priblížil sa k nevernému Jeruzalemu, nevnucoval sa. Iba so smútkom a bolesťou v srdci hovoril: ”Koľko ráz som chcel zhromaždiť tvoje dieky, ako si sliepka zhromažduje kuriatka pod krídla, a nechceli ste. Ajhľa, zanecháva sa vám dom váš pustý”. (Mt 23,37-38)
Milí bratia a sestry!
Neraz plačeme a stenáme nad stavom našej cirkvi, nad stavom našich rodín, nad duchovnou biedou a morálnym úpadkom v spločnosti, aj v cirkvi. Sme neraz ako pustá a zaprášená cesta. Zdá sa nám, že nikto po nej nejde, ani nepôjde. Ale Pán Boh má vždy niekoho, kto hľadá pravdu, kto klope a hľadá pomoc. Ide o to, aby sme my boli pripravení, poslušní a trpezliví. Lebo trpezlivosť je prejavom lásky, ako v hymne lásky spieva apoštol Pavol. ( 1 K 13, 4) Aby sme mali srdcia a ducha hlásateľov pravdy Kristovej, ducha našich slovanských vierozvestov, ducha Jána Husa, Martina Luthera, alebo aspoň ducha a pripravenosť mnohých našich predkov, otcov i matiek podľa Božej vôle.
Nie všetkých môžeme osloviť, učiť, pokrstiť a priviesť k poznaniu pravdy. Ak niekto neprivedie svoje deti ku Krstu svätému a súčasne sa pýta: “Či je azda Boh taký zlý, aby prípadne nepokrstenému dieťaťu neotvoril dvere svojho kráľovstva preto, keď nie je pokrstené?” – myslím, že môžeme len so smútkom v duši povedať: Nepokrstenému dieťaťu iste otvoriť dvere môže. Ale dospelým pokrsteným, ktorí sú neverní a neposlušní povie: Odíďte…nepoznám vás! Dieťa iste spasiť môže, ale iste nespasí tých, ktorí spasení byť nechcú, alebo iným bránia k Ježišovi prísť. Ježiš hovorí: “Dovoľte dietkam prichádzať ku mne a nebráňte im, lebo takých je kráľovstvo Božie”. (Mk 10, 14)
Bratia a sestry v Pánovi!
My, ktorí sme sme ako Filip a Etiopčan “vystúpili z vody” a stali sme sa kráľovským kňazstvom Kristovým a vyznali sme dobré vyznanie, choďme ďalej tak, ako išli oni. Každý z nás môže kráčať svojou cestou v slobode a radosti. Zvestujme evanjelium tým ktorí chcú byť zachránení, ktorí chcú počúvať evanjelium a chcú veriť v Ježiša Krista, Baránka Božieho a nášho Spasiteľa. Amen
6.nedeľa po Svätej Trojici – Turá Lúka 2015 – Ľubomír Batka st.
Slovak