Misericordias Domini

                                                                 Misericordias Domini

____________________________________________________________

1 Pt 2, 21b-25:“...pretože Kristus trpel za vás, dal vám príklad, aby ste nasledovali Jeho šľapaje. (22) On nikdy hriechu neučinil, ani lesti nebolo v Jeho ústach, (23) keď Mu zlorečili, nezlorečil , keď trpel, nehrozil, ale porúčal Tomu, ktorý spravodlivo súdi. (24) Na vlastnom tele vyniesol naše hriechy na drevo, aby sme odumreli hriechom a žili spravodlivosti. Jeho krvavé rany vás uzdravili. (25) Boli ste ako blúdiace ovce, ale teraz  navrátení ste Pastierovi a Biskupovi vašich duší“. Amen.

       

       Milé sestry a bratia v PJK!

  

     Nedeľa dobrého Pastiera ktorú dnes svätíme, nám dáva možnosť zamyslieť sa nad vernosťou v nasledovaní JK ako nášho Pána a Biskupa našich duší.

    Ako národ máme v sebe  určitým spôsobom  založenú túžbu mať silného vodcu, ktorý nás zjednotí a povedie, čo bude  zdrojom našej sily.  Veď často sa v dejinách nášho národa objavovalo a objavuje heslo: v jednote je sila! Túžba po osobe vodcu, ako silnej osobnosti, ktorý nás nielen vedie, stmeľuje, ale aj vybojuje za nás rozhodujúce veci: pokoj, mier, stabilitu, sociálne istoty a iné hodnoty, je v našom národe veľmi silná.

Možno ju vidieť už v tom prvom známom zväzku politickom, keď prvú ríšu starých Slovanov založil a 35 rokov úspešne viedol franský kupec Samo. Bol to kupec so zbraňami, ktorý sa stal uznávaným vodcom a panovníkom. Bol pohan, ktorý  mal 12 žien, dvadsať dva synov a 15 dcér.  Vodca Samo mnícha AMANDUSA z Maastrichtu (dnešné Holandsko), ktorý chcel Slovanov misionovať poslal domov .

     Silný kráľ Svätopluk síce tiež vytvoril veľkú a mocnú ríšu, ale ako kresťan zlyhal a o morálke v našom ponímaní sa u neho hovoriť nedá.

     Je zaujímavé, že prvý Uhorský kráľ Štefan skôr, ako sa stal kráľom, bol vojvodcom nitrianskeho kniežatstva, pod ktoré spadalo aj naše územie Sobotišťa a okolia. Pôvodne sa volal Vajka. Ten, keď proti nemu ako kresťanskému panovníkovi povstal jeho príbuzný Kopáň, použil na potlačenie jeho povstania slovenských bojovníkov, ktorí už boli kresťania. To bolo v r. 997. O tri roky (r.1OOO ) sa stal prvým uhorským kráľom s titulom: svätý. Vlani, keď sa odhaľalova jeho socha v Komárne, sa proti tomu na Slovesku mnohí ostro ohradzovali.

     Po bitke pri Moháči v r.1526, kde Uhorsko utrpelo fatálnu porážku sa o Uhorský trón uchádzal sedmohradský vojvoda Ján Zápoľský, potomok starého šľachtického rodu z Trenčína. Dal sa vyhlásiť za Uhorského kráľa a neskôr spolupracoval s Turkami. „Národná strana“ Uhorskej šľachty, ktorú viedol, dovolila radšej rozdelenie krajiny zoči – voči tureckému nebezpečenstvu, akoby sa vzdal úlohy vodcu! Nástupu Ferdinanda Habsburgského však nezabránil a tak ani 4OO ročnému panovaniu kráľov z tejto dynastie, vládnucej až do konca 1.svetovej vojny. Potom, po 2O ročnom trvaní 1.čsl.republiky a jej rozpade, bol oslavovaný ako vodca národa prezident Jozef Tiso, r.kat,kňaz. Napriek tomu, že Slovensko stratilo temer tretinu územia a dostalo sa do područia Hitlerovho Nemecka. Po vojne sme sa zase „vrhli do náručia“ skrachovaného teólóga Jozefa V. Džugašviliho, známeho pod menom Stalin. A až podnes je to tak, že ako národ stále obľubujeme tzv. silných vodcov, ktorým mnohí úplne slepo dôverujú, bez ohľadu na to, ako a kam nás vedú…

 

      Aj počas dejín, aj dnes je tu však stále aj iná ponuka vodcovstva a vedenia, o ktorej počujeme z evanjelia Pána Ježiša Krista. On sám  sa označuje ako: Dobrý pastier a Dozorca, čiže Biskup našich duší. Nechce byť síce politickým a národným vodcom, ale chce nás viesť ako duchovný  Vodca.

    Nie je bez zaujímavosti, že Ježiš, ako Syn Boží sa stal človekom a prišiel k národom tohto sveta cez ľud Izraela. Aj tento ľud bol národom pastierov, podobne ako mnohí z našich dávnejších predkov. Ukazujú to mnohé dnešné priezviská: napr. Bača,Valach,Valášek, Pastír, Pastirčák atď. Moja rodná obec sa volá Košariská – od slova: košiar, a susedná obec je Priepasné, kde domáci pásli a cez Bradlo preháňali na pastvu svoje ovce.

Izrael sa hrdo hlásil k pastierovi, akým bol otec viery Abrahám, ale aj k Mojžišovi, ktorému sa Pán Boh zjavil pri pasení oviec na Sínai a  pozval ho k dielu vyslobodenia  jeho ľudu z Egypta. Aj niektorí z prorokov, napr. Ámos boli pastieri a nemôžme zabudnúť najmä na samotného  kráľa Dávida, z rodu ktorého prišiel aj Pán Ježiš. Pastier Dávid vynikol už ako mladý v boji s filištínskym Goliášom. Vieme, že Židia Pána Ježiša ako svojho pastiera neprijali. Že Ho zavrhli, čo sa stalo základom dejinnej tragédie tohto ľudu a národa. Napriek tomu, že ON-Ježiš- „hriechu nikdy neučinil, že nebolo lesti v jeho ústach.“ Napriek tomu, že verne zvestoval a konal dielo záchrany a viedol ľud k večnému životu. Jeho vlastní Mu, ako Dobrému  Patierovi zlorečilili a rúhali sa Mu . Súd nad sebou zveril a odovzdal nie veľkňazom či Pilátovi, ale svojmu Otcovi.

 

     V čom je veľkosť a hodnota Ježiša Krista ako nášho dobrého Pastiera? V čom Mu môžeme a máme  dôverovať  a odovzdať sa Jeho vedeniu my, dnešné generácie a naši potomkovia? 

Myslím, že to najdôležitešie, čo si uvedomil a čo spoznal po osobnom zlyhaní aj ap.Peter  i ostatní apoštolovia je skutočnosť, že Ježiš  „na vlastnom tele vyniesol naše hriechy na drevo!!

 

    Dnes, tak ako neraz v minulosti ide a kráča mnoho ľudí inou cestou: cestou sebaospravedlnenia. To znamená, že o hriechu nechce človek nič počuť! Nepripúšťa si nejaký hriech. Svoj hriech a svoje konanie si dokáže vždy „ospravedlniť“! Sme vždy nanovo svedkami toho, že ľudia dokážu „vysvetliť „ a ospravedlniť aj zradu, aj klamstvá, aj podvody, aj vraždy, aj surovosť, sebestvo, alebo čokoľvek, čo Boh vidí inak.

 

   Vodcovia, ktorí v šľapajch a z poverenia  Ježiša Krista  ukazujú na hriech a jeho dôsledky nie sú populárni, ale skôr ich stíha údel SZ prorokov. Slušnosť sa chápe ako slabosť. Najväčšou slabosťou je v ich očiach láska a služba blížnemu. Teda to, čo ako program plnia a prijímajú tí, čo chcú Pánu Bohu a Ježišovi Kristovi ďakovať za dielo vykúpenia. 

   Je  celkom prirodzeným dôsledkom prijatia ospravedlnenia, odpustesnia hriechov z Božej strany, že kresťan chce „odumierať hriechom a žiť spravodlivosti“. Že kresťan bojuje proti diabolským skutkom, odhaľuje ich škodlivosť a nasleduje príklad Učiteľa, Majstra a dobrého Pastiera  Pána  Ježiša Krista. Nasledovanie, alebo kráčanie v Jeho šľapajach neznamená, že naše sebazapieranie, náš boj s mocou hriechu v nás i mimo nás nám dáva pocit, či dokonca istotu spasenia. Základom spasenia je iba to jedno, čo ap.Peter zvestuje: “Jeho krvavé rany vás uzdravili“!

 

Nie naše rany, naše utrpenia, naše skutky, ani život v podobe prinášania  ovocia viery je základom spasenia! Tým základom sú len a rany, kríž, obeť a vzkriesenie PJK! Budovať na seba , na nás,  by bolo rovnaké rúhanie sa , rovnaké poníženie Krista Pána, ako Jeho ukrižovania a potupa na kríži. Kresťan vie, že je ovečkou, ktorá potrebuje pomoc, duchovné vedenie, usmernenie. Kresťan vie, že potrebuje Pastiera, ktorý sa o nás stará aj v ten najhorší čas. „Ovca“, môže mať na jar pocit, že prežije, keď sa vydá na zelenajúce sa stráne a grúne …-Ale keď príde jeseň, keď príde krutá zima – a tá  príde vždy – , bez pomoci, bez Pastiera zahynie!

Pán Ježiš je ten, ktorý myslí na nás i za nás. Je Ten, ktorý nás zachránil a pripravil nám dobrú pastvu tu na zemi, tu v tejto časnosti, ale On urobil aj omnoho viac. Pripravil nám „stánky večné“. Predišiel nás a pripavil nám „nebeský ovčínec“. Otvoril nám dvere kráľovstva, do ktorého nás vedie, pozýva  a volá každého po mene…

 

     Aká je naša dôvera k Nemu? Aká je naša vernosť po tých dejinných skúsenostiach, ktoré som v úvode spomenul? Toľko všelijakých, rôznych „pastierov“ a pánov sa „pasovalo“ a vydávalo za záchrancov, spasiteľov, garantov šťastia a prosperity. Aj susedné Poľsko, ktoré dnes smúti a pochováva mnoho významných ľudí, malo ešte nedávno vládu generála Jaruzelského, ktorý svoju vládu nazval: „vládou národnej spásy“!?  Všetci títo pastieri s malým „p“ majú jedno spoločné: že napokon vždy viac myslia na seba, ako na ovce. Že v konečnom dôsledku nedokážu pomôcť ani sebe a ich sľuby majú veľmi obmedzenú platnosť. Je to celkom prirodzené…Aj oni sú totiž iba ovcami. Ovcami, ktoré buď nasledujú Ježiša Krista, alebo Ho zrádzajú. Buď dokážu robiť pokánie pred Ním, alebo proti Nemu vždy bojujú  a iných podnecujú. Ale vedú iba k úpadku a smrti. Pán Ježiš je Ten, ktorý cez svoju smrť, ale aj cez svoje slávne vzkriesenie a povýšenie, vedie  nás k životu večnému. Preto sa oplatí Jemu dôverovať! Oplatí sa nasledovať Ho, počúvať na Jeho hlas  a Jemu sa odovzdať celým srdcom i celou dušou. Aby sme neboli ovcami blúdiacimi a stratenými, ale tými, ktoré spočinú v Jeho spoločenstve, dnes, zajtra i naveky vekov. Amen.    

 

                                                    2.nedeľa po Veľkej Noci – Sobotište 18.4.2O10-  Ľ.Batka st.


Komentovať