I.slávnosť veľkonočná

       I.slávnosť veľkonočná

Hrob prázdny – ajhľa, kameň odvalený…

-Vstal ,niet Ho tu! – anjel milo vraví.

I zadivili sa uplakané ženy,

Že zdvihla kameň sila Božej slávy.

My tiež sme došli, za nedele rána

Ku hrobu, v ktorom láska pochovaná.

Ó, Bože, bože, poteš i nás, poteš

A zjav nám, zjav tiež- slávu zmŕtvychvstania! Amen

 

(Generálny úvod ku kázni)

Slávnostné kresťanské zhromaždenie, bohumilí kresťania

a všetci úprimne hľadajúci Krista Pána!

„Kristus Pán vstal z mŕtvych, Haleluja!“- to je veľkonočný pozdrav, ktorý zaznieva dnes v spoločenstvách kresťanov v prevažnej časti sveta. Radostným „Haleluja!“ sa rozospievali nebesá a jeho ozvena má zaznievať aj tu na zemi. Znie v duši a v srdci každého veriaceho kresťana. Veľkonočná zvesť je zvesťou o slobode a nádeji pre každého človeka, ale aj pre celé Božie stvorenstvo, ktoré rovnako ako my žalostí a bolestí a rovnako očakáva vykúpenie a vyslobodenie. Odpoveď na tento pozdrav z neba je: „Ktorý trpel za nás. Haleluja!“ Uznávam, že je to možno trošku dlhý pozdrav. Možno väčšina zostane iba pri tom oveľa stručnejšom a civilnejšom želaní: Radostné veľkonočné sviatky! My sa však chceme dnes ako kresťania povzbudiť k tomu, aby sme neboli ustráchaní, ani maloverní pri prijímaní anjelského veľkonočného posolstva, keď sa kazateľnicou sveta stal odvalený kameň z Kristovho hrobu.

Chceme sa povzbudiť k tomu, aby sme si nikomu nedali vziať tú radosť a nádej, ktorá má nebeský pôvod, patrí však nášmu životu na zemi, ako svetlo a teplo slnečných lúčov. Uvedomujeme si, že k tomu „prvému dňu po sobote“ patrila nielen radosť, ale aj starosť mnohých. Najmä starosť tých kruhov, ktoré chceli zamedziť a udusiť toto posolstvo. Táto snaha trvá a sprevádza zvesť evanjelia ako tieň dodnes.

V časoch najväčšieho útlaku proti kresťanom mal v Moskve prednášku známy sovietsky ideológ, v ktorej osočoval vieru kresťanov. Na záver sa spýtal, či chce niekto povedať niečo k tomu, o čom hovoril. Vstal staručký kňaz a podišiel dopredu pred poslucháčov. Prednášajúci mu pripomenul, že môže hovoriť najviac päť minút. Kňaz ho uistil: “Čo musím povedať, bude trvať krátko“. Na chvíľu sa zahľadel na to množstvo ľudí a zvučným hlasom pozdravil ruským veľkonočným pozdravom: „CHRISTOS VOSKRES!“ –Napriek desaťročiam útlaku sa ozvalo zborové: „VOISTINU VOSKRES“! – KRISTUS JE VZKRIESENÝ! NAOZAJ JE VZKRIESENÝ! – Prednášateľ odišiel zahanbený a porazený.

Aj v našej domovine sa mnohí podujímali na to, aby zdôraznili, že Veľká noc je iba sviatkom jari, nového ročného obdobia. Robia tak dodnes. Dnes si vypožičiam tento obraz a chcem preto povedať: áno, Veľká noc sa stala sviatkom nového obdobia! Ale nie obdobia ,ktoré sa pominie, ale ktoré trvá. Toto nové obdobie, ktoré nastalo Kristovým zmŕtvychvstaním prekonáva obdobie v ktorom vládla smrť nad životom. Ale prišiel Kristus a On „život a nesmrteľnosť vyviedol na svetlo“. „Nastal nám čas preradostný… (ESP 141,1), nastala skutočná duchovná jar pre svet.

K tomu si môžeme naozaj blahoželať. Máme čo oslavovať a z čoho sa radovať. Pravda, táto viera nie je vecou samozrejmou. Veď pri vzkriesení ide zjavne o Božie dielo a o Boží div. Súčasne je to Boží dar pre nás. O tom, ako sa táto spasiteľná viera rodila a rodí, budeme dnes opäť svedčiť a rozjímať v kázni Božieho slova. Skôr však, vyžiadajme si k tomu pomoci v modlitbe Pánovej.

O t č e n á š…

Text: Ján 20, 1-10:

„V prvý deň po sobote, včasráno, keď ešte bola tma, prišla Mária Magdaléna ku hrobu a videla kameň odvalený od hrobu. (2) I bežala a prišla k Šimonovi Petrovi a k inému učeníkovi, ktorého Ježiš miloval, a hovorila im: Vzali Pána z hrobu a nevieme, kam Ho položili. (3) Peter a ten druhý učeník pobrali sa teda a išli ku hrobu. (4) Obaja bežali spolu, ale ten druhý učeník predbehol Petra a prišiel prvý ku hrobu. (5) Nahnúc sa, videl tam plachty ležať, ale nevošiel dnu. (6) Tu prišiel aj Šimon Peter, ktorý ho nasledoval, vstúpil do hrobu a videl tam plachty ležať. (7) Ale šatka, ktorú Ježiš mal na hlave, nebola medzi plachtami, lež osobitne zvinutá na inom mieste. (8) Vtedy vošiel aj ten druhý učeník, ktorý prišiel prvý ku hrobu, i videl a uveril; -(9) ešte totiž neznali Písmo, že mal vstať z mŕtvych. (10) Potom sa učeníci vrátili domov.“ Amen

 

Milí bratia a sestry v Pánovi!

Život každého človeka na zemi sa končí smrťou. V tom netvoria ani najväčší spomedzi veľkých výnimku. A predsa – jeden je výnimkou! Ježiš Kristus!

Na začiatku Jeho života Mária, ktorá sa mala stať Jeho matkou, odpovedala s určitou zvedavosťou, ba až pochybnosťou na zvesť anjela Gabriela: „Ako sa stane, keď ja nežijem s mužom“? Odpoveď znela: „Moc najvyššieho zatieni ťa!…Lebo Bohu nič nebude nemožné!“(Lk 1, 35,37)

Na tieto slová by sme si mali spomenúť aj dnes. Hovoria o živom a konajúcom Bohu. O Bohu mocnom a milujúcom. Ak na Neho zabudneme, naše pochybnosti budú silnejšie ako naša schopnosť prijať síce radostnú, ale predivnú zvesť: “Vstal, niet Ho tu; ajhľa miesto, kde Ho boli položili“.(Mk 16, 6b)

         „V prvý deň po sobote, včasráno, keď ešte bola tma“ – prichádzala iná Mária s niekoľkými ženami ku hrobu Ježišovmu. Ide o Máriu Magdalénu, ktorá bola uzdravená z duchovnej nemoci. Zo starého spôsobu života, čo Písmo označuje tak, že Ježiš z nej vyhnal „sedem démonov“. Išlo o otroctvo hriechu, ktoré bolo silnejšie ako jej vôľa. Otroctvo podobné tomu, keď napr. alkohol, drogy, gamblerstvo, alebo iné vášne spútajú vôľu človeka. Mária teda mala za čo ďakovať, i dôvod Ježiša milovať. Počúvala mnohé Jeho slová, podobne ako Jeho učeníci. Videla spoločne s nimi mnohé skutky pomoci. Rovnako poznali Ježišove modlitby, počúvali Jeho reči, ktoré zneli ako rajská hudba. Napriek tomu počujeme, že spočiatku v Ježišovo vzkriesenie neverila a neverili ani učeníci. Nebolo to ľahké. Lebo uveriť, znamenalo rozumom odmietnuť tisíckrát potvrdenú pravdu o tom, že život sa končí vždy smrťou . To bolo nad jej sily i nad sily a rozum učeníkov.

Tu hneď dodajme, že je to aj nad náš rozum a nad naše sily. Nad našu logiku, nad naše predstavy a skúsenosti. Takýto experiment ešte nikto neurobil a ani sa naň nepodujal.

Keď Ježiš vzkriesil Jairovu dcéru, mládenca v Naime, alebo priateľa Lazara, iste nechýbali otázky učeníkov: Budú títo žiť a nezomrú? Nezostarnú? Nebudú podliehať chorobám, nepocítia telesný a duševný úpadok? Ježiš im iste po pravde povedal: Áno, aj ich všetko toto ešte čaká.

Ale Boží čin pri vzkriesení Ježiša – to je skutok nového druhu , kvalitatívne nového. „Pochádza to od Hospodina, je to div v našich očiach“ (Ž 118,23) Plnia sa Pánove slová: „Ajhľa, nové činím všetko “ (Zjav 21,5) Ježišovo vzkriesenie nie je preto iba púhe znovu ožitie, a nie je ani návrat do časných pomerov. Je to dar skutočne nového života, keď sa aj Jeho telo stáva nové a oslávené. Nepodlieha viac zákonitostiam prvého stvorenia, hmoty, času, či priestoru. Preto ani Mária Magdaléna, ani učeníci o niečo neskôr, keď k nim Ježiš prehovorí, nepoznávajú Ho okamžite. Preto zoči-voči prázdnemu hrobu Mária učeníkom hovorí: „Vzali Pána a nevieme, kde ho položili“! Podobne vyznieva aj prvá starosť ostatných žien idúcich včasráno k hrobu: „Kto nám odvalí kameň od otvoru hrobu?“ (Mk 16, 3)

    Bratia a sestry!

Toto je skutočné a pravdivé slovo o tomto veľkonočnom ráne. Viera vo vzkriesenie, vo víťazstvo života nad smrťou sa nerodila nikdy a u nikoho ľahko, jednoducho a prirodzene. Bol potrebný ďalší a nový prístup Pána Ježiša k učeníkom, k ženám a iným svedkom vzkriesenia. Dar novej milosti a lásky, a mnoho trpezlivosti s tými, ktorí boli, podobne ako emauskí učeníci, „spozdilí srdcom veriť“. Oči všetkých boli akoby držané silou ich vlastnej skúsenosti, vlastného rozumu a vlastných možností.

Prečo o tom hovoríme? Preto, že tým hovoríme aj o sebe, o nás všetkých. Veď také sú aj naše skúsenosti a naše predstavy. Niet nikoho, kto by si mohol sám zachovať život. Vždy nanovo prežívame zármutok a bolesť z utrpenia a smrti a je nám blízke volanie: Bože môj, prečo si ma opustil? Tomu rozumieme, to nám je blízke. To je niečo prežité v srdciach mnohých z nás. Pocity Márie sú aj naše pocity. Preto Pán Ježiš musí vždy nanovo ku každému z nás prehovoriť: Neboj sa! Cesta Slova Kristovho z ucha do mozgu je dlhá – ale cesta Slova z mozgu do srdca je ešte dlhšia.

O tom hovoria a svedčia aj sami učeníci. Mladý Ján i starší Peter. Prečo sa nehanbili o tom vydať svedectvo, hoci ich to zdanlivo nectí? Hovoria pravdu o tom, ako ťažko sa z učeníkov stávali apoštolmi Ježiša Krista. O tom, koľko to dalo ešte práce Ježišovi, kým ich mohol poslať do sveta s posolstvom evanjelia, ako svedkov vzkriesenia a nového života s Ním.

Ani ich viera nestojí na videní a skúmaní. „Nahnúc sa, videl tam plachty ležať“. Ján až po Petrovi nabral odvahu a vošiel do hrobu, ktorý bol prázdny. Videli iba plachty a pokojne zrolovanú šatku z Jeho hlavy. Ale prázdny hrob a prázdne plachty neboli pre nich ešte dôkazom, že Ježiš vstal z mŕtvych. Ján neskôr napísal: „I videl a uveril „. – Avšak to, čo v tomto okamihu uveril, je iba to isté, čo povedal Mária: „Vzali Pána z hrobu a nevieme, kam Ho položili“. Toto svedčí jeho vlastný duch, ešte nie Duch Boží v ňom. V ich srdciach bol v tomto okamihu len veľký smútok a zmätok.

Pravda, Ján svoje evanjelium nekončí týmito slovami. V ďalšom hovorí o tom, ako sám Ježiš Kristus prichádzal k nim s nesmiernou láskou. Tým, ktorých si vyvolil a povolal dal, ešte mnohé nové skúsenosti o nevýslovnom Božom diele a o svojom novom živote. Poznanie o svojom novom živote a existencii, do ktorej vzkriesením vstúpil. Do tejto novej existencie preniesol aj to ľudské telo, ktoré vtelením prijal a vzal na seba. Urobil to pre nás, aby spasil celého človeka, naše duše i telá, celé Božie stvorenie. Preto vo viere vyznávame: Verím tela z mŕtvych vzkriesenie a život večný!

Bratia a sestry!

To nové, čo po vzkriesení prišlo od Otca a Syna skrze Ducha Svätého, naplnilo skutočnou a silnou vierou zbožné ženy i učeníkov. Nezabúdajme, že aj k nám prichádza Jeho pomoc a sila skrze slovo a sviatosti, aby sme aj my verili a boli naplnení veľkonočnou radosťou a nádejou. Ďalšie skúsenosti apoštolov ich upevnili vo viere natoľko, že boli napokon schopní niesť evanjelium aj ostaným ľuďom, napriek ľudským pochybnostiam a predstavám.

Marco Polo, známy janovský cestovateľ 13.storočia, podnikol výpravu do Číny. Videl tam veci, ktoré sa vymykali všetkým predstavám Európanov tej doby. Keď už umieral, naliehali tí, čo boli okolo neho, aby odvolal to, čo povedal o Číne a krajinách ďalekého východu. Ale on riekol: nepovedal som ani polovicu z toho, čo som videl!

Tak ako nedokážeme vypovedať s učeníkmi ani polovicu toho, čo Pán Ježiš pretrpel pre nás na kríži, tým menej dokážeme vysloviť, alebo opísať to nové, čo prijali z Božej milosti a čo pripravil Pán Ježiš aj pre nás svojím zmŕtvychvstaním. Aj apoštol Pavel napísal: „Ani oko nevídalo, ani ucho nepočulo ani do srdca ľudského nevstúpilo to, čo pripravil Pán tým, ktorí Ho milujú“.

Otvorený hrob nám však pripomína, že bol otvorený aj pre nás, tak ako predtým otvoril Otec pre nás aj nebesá a svoje Otcovské náručie. Skrze Krista nášho Pána nám pripravil možnosť mať účasť na Jeho sláve. Lebo Kristus, Baránok Boží a náš Spasiteľ vstal z mŕtvych a viacej neumiera. Daná Mu je všetka moc na nebi i na zemi. Plní sľub, ktorý dal všetkým v Neho veriacim: „Pretože ja žijem, ja vy budete žiť!“ . Preto: „Haleluja! Plesajme a radostne spievajme. Buď Bohu chvála!“(ESP 139, 1) Amen.

 

1.slávnosť veľkonočná – Sobotište 95 – Ľubomír Batka st.

Komentovať