Bibia je vraj staroveká zbierka mýtov a legiend – hovoria tí, čo ju nikdy nečítali. Aký je rozdiel medzi mýtom, legendou a skutočnosťou ? Myslím faktický, nie aký chceme aby bol na základe našich pocitov. Fráza „Biblia bola preložená a prepisovaná toľkokrát…“ predstavuje jeden z najčastejších protiargumentov voči kresťanom. Môžeme s istotou vedieť, že Biblia, vrátanie Novej zmluvy, bola medzi generáciami predávaná presne? Áno, môžeme.
Biblia sa skladá zo 66 kníh, ktoré písalo viac ako 40 pisateľov. Biblia sa začala písať roku 1513 pred n. l. a bola dopísaná asi do roku 98 n. l. Pisateľmi boli ľudia v rôznom spoločenskom postavení – boli to pastieri, králi, proroci, rybári, kňazi… Zaujímavé je, že písali nezávisle od seba, na miestach vzájomne vzdialených tisíce kilometrov, počas obdobia viac ako 1 600 rokov, a napriek všetci hovoria v podstate to isté. [1]
Nijaká iná kniha nebola v dejinách vystavená takému podrobnému skúmaniu, ako Biblia. Počas prvého tisícročia od vzniku kresťanstva sa zachovalo asi 750 rukopisov Novej zmluvy (NZ) a niekoľko desiatok rukopisov Starej zmluvy (SZ). Pravdaže, pri jednotlivých rukopisoch nešlo o kompletne zaznamenaný text, ale o rukopisy jednotlivých kníh, ktoré SZ či NZ obsahujú, resp. „len“ o zlomky, o časti textov jednotlivých kníh. Zhruba dvesto rokov existuje v nemeckom meste Štutgart komisia, členovia ktorej sa venujú porovnávaniu rukopisov Biblie. Táto komisia zostavila tzv. textus receptus – originálny text Písma svätého: pri Starej zmluve v pôvodnej hebrejčine, pri Novej zmluve v gréčtine. Textus receptus je ten text, ktorý sa nachádza vo väčšine biblických rukopisov. Čím vo viacerých a v čím starších biblických rukopisoch sa ten – ktorý verš nachádzal, tým mal väčšiu šancu dostať sa do textu receptu. V študijných vydaniach Biblie sú všetky odchýlky od textu (receptu) – ako ich zaznamenávajú iné rukopisy – uvedené pod čiarou v tzv. kritickom aparáte. Každý, kto ovláda hebrejčinu a gréčtinu – jazyky, ktorými boli knihy Biblie pôvodne napísané, si môže kúpiť najautentickejší text – textus receptus – a čítať Písmo sväté podľa jeho najvernejšej dostupnej verzie [2].
Nová zmluva
Ak by sa cirkevní konšpirátori napríklad v Grécku napríklad v 5. storočí n.l. rozhodli text novej zmluvy pozmeniť a prikrášliť podľa svojich predstáv, text vzniknutý prepisovaním po stáročia by už nesedel s odpismi napríklad Koptov v Egypte, alebo mníchov zo Sínajského polostrova, alebo inej časti sveta, kde sa uchovávala Biblia. Navyše, ak by sa zmeny robili v Starej Zmluve, po stáročiach by nesedeli kresťanské odpisy od židovských. A Židov nemôže nikto upodozrievať, že sa zapojili do akejsi cirkevnej konšpirácie v mene ovládania ľudí.
Nová zmluva sa dodnes zachovala približne v 5 500 gréckych rukopisoch a okolo 10 000 latinských. Žiadne iné dielo staroveku sa nezachovalo v toľkých exemplároch. Napríklad Homérova Íllias sa zachovala len v 643 kópiách, jej autenticitu však nikto nespochybňuje. Kedysi vedci tvrdili, že Trójska vojna bola len mýtus a legenda, po neskorších archeologických nálezoch to už dnes netvrdí nikto. Takýto veľký počet rukopisov biblických kníh umožnil metódami textovej kritiky veľmi dobre vylúčiť pisárske chyby a veľmi spoľahlivo určiť pôvodný text. Aktuálny text Novej zmluvy je rovnaký, aký bol v dobe jej prvého napísania. Niektoré viacznačné miesta sú v dnešných bibliách vyznačené a sú uvedené všetky varianty. Týchto veršov je veľmi málo a nemajú vplyv na celkový zmysel textu Novej zmluvy.
Stará Zmluva
Židia mali k Písmu veľkú úctu. Nariadenia určovali druh použitého atramentu, predpisovali dĺžku medzier medzi slovami a zakazovali písať čokoľvek spamäti. Texty sa neprepisovali po slovách, ale po jednotlivých písmenách. Riadky a písmená boli systematicky počítané. Ak sa v rukopise objavila čo i len jediná chyba, odhodili ho a zničili. Židovskí pisári, tzv. Mazoréti (od slova „mazora“, tradícia) vypracovali komplikovaný systém ochranných pravidiel proti pisárskym omylom. Napríklad počítali, koľko krát sa každé písmeno abecedy vyskytuje v každej knihe, určili písmeno, ktoré je stredom biblickej knihy Pentateuch (päť kníh Mojžišových), a ďalšie, ktoré je stredom celej Biblie. Ak sa počty pri prepisovanom texte a prepise nezhodovali, vyhodili ho a začali od znova.
V roku 1947 boli objavené rukopisy od Mŕtveho mora (tzv. Kumránske zvitky). Vďaka ich objavu majú dnes odborníci k dispozícii hebrejské rukopisy datované tisíc rokov pred tzv. Mazorétskym textom. Mazoréti boli skupinou židovských učencov, ktorí v 9. storočí dokončili text Starej Zmluvy aj so samohláskami (ktoré sa v pôvodnom písanom jazyku nevyskytovali). Tieto objavené texty umožňujú porovnať vernosť hebrejského textu. Na 95 % sú úplne totožné a rozdielnych 5 % vzniklo prevažne pošmyknutím pera a rozdielnym hláskovaním.
Zvitok biblickej knihy Izaiáš (1QIs a) z Kumránu, ktorý pochádza z 2. storočia pred n.l., donútil prekladateľov Revised Standard Version vykonať len trinásť zmien oproti mazorétskemu textu; osem z nich bolo známych z iných starovekých verzií a len zopár bolo významných [3]. Zo 166 hebrejských slov v Izaiášovi 53 sa iba sedemnásť hebrejských písmen v zvitku Izaiáš B odlišuje od mazorétskeho textu. Desať rozdielnych písmen spôsobilo iné hláskovanie, štyri vznikli štylistickými úpravami a ďalšie tri vytvárajú slovo „svetlo“ (pridané vo verši 11), ktoré takmer vôbec nemá vplyv na význam [4]. To isté slovo sa nakoniec nachádza v tom istom verši aj v Septuaginte a zvitku Izaiáš B.
Archeológia
Biblia nie je vedecká kniha. Márne by sme v nej hľadali vzorec priebehu fotosyntézy. O to tu predsa nejde. Na druhej strane, ak v sa v tzv. historických knihách Biblie opisuje nejaká udalosť, pravdivosť výpovede môžeme konfrontovať s vedeckými, napríklad archeologickými výskumami.
Archeologické nálezy, ktoré potvrdzujú biblické výroky, obsahujú aj mená ľudí spomenutých v Písmach. Niektoré z týchto nálezov vyvracajú skoršie tvrdenia kritikov, že biblickí pisatelia si niektoré postavy vymysleli alebo nadsadili ich slávu.
Veľa sekulárnych archeológov spochybňovalo existenciu kráľa Dávida, pretože o ňom nie sú žiadne zmienky z času jeho vlády (tradičný dátum je 1025-985 pred n.l.). Tak, ako s Józuom a dobytím Kanánu, títo vedci špekulujú, že legenda o Dávidovi mohla byť pridaná pisárom, ktorý prepisoval dokumenty v oveľa neskoršom čase, snažiac sa „vylepšiť“ dejiny Izraela. V modernom Izraeli bol však v roku 1993 nájdený nápis na kameni z roku okolo 900 pred n.l., ktorý obsahoval frázy „Dom Dávidov“ a „Kráľ Izraela“. Tento jediný nápis stačil na to, aby otočil názor skeptikov: teraz archeológovia všeobecne akceptujú, že Dávid skutočne existoval.
Mnohé veci obsiahnuté V Biblii sa spochybňovali, ale archeológovia objavili dôkazy o pravdivosti príbehov. Napríklad do začiatku 19. storočia sa o meste Ninive (nachádzalo sa v severnom Iraku na brehu rieky Tigris) nevedelo nič a spochybňovala sa jeho existencia. V roku 1849 však Sir Austen Henry Layard vykopal ruiny paláca asýrskeho kráľa Senacheriba (2. Kniha Kráľov 18:13), čo potvrdilo
pravdivosť Biblie. Takýchto príkladov je viac.
Biblické mená v nápisoch
Kedysi si významní učenci mysleli, že asýrsky kráľ Sargon II., ktorého meno sa objavuje v Biblii v Izaiášovi 20:1, nikdy neexistoval. No v roku 1843 bol blízko dnešného Chorsábádu v Iraku pri prítoku rieky Tigris objavený Sargonov palác. Sargon II., o ktorom dovtedy svet nevedel, je dnes jedným z najznámejších asýrskych kráľov. V jednom zo svojich záznamov tvrdí, že dobyl izraelské mesto Samáriu. Podľa biblického datovania padla Samária do rúk Asýrčanov v roku 740 pred n. l. Sargon zaznamenáva aj dobytie Ašdódu, čo tiež potvrdzuje správu v Izaiášovi 20:1.
Pri odkrývaní ruín starovekého Babylonu v dnešnom Iraku našli archeológovia v blízkosti Ištarinej brány asi 300 klinopisných tabuliek. Nápisy súvisia s obdobím vlády babylonského kráľa Nabuchodonozora a obsahujú zoznam mien vrátane „Jaukina, kráľa jahudskej krajiny“. To sa vzťahuje na Jehojachina, kráľa judskej krajiny, ktorý bol vzatý do vyhnanstva v Babylone, keď Nabuchodonozor prvýkrát dobyl Jeruzalem v roku 617 pred n. l. (2.Kráľov 24:11–15) Na tabuľkách sú spomenutí aj piati Jehojachinovi synovia. — 1. Kniha Kronická 3:17,18.
Zdroje:
[1] Miroslav Bogdaň: Kniha, ktorá hýbala dejinami
[2] Martin Šefranko: Kázeň 14.2.2012, ECAV Bratislava
[3] Burrows, Millar: What Mean These Stones?, New York: Meridian Books, 1957
[4]..Harris, Murray: Jeus as God. Grand Repids: Baker Book House, 1992
Slovak