ČO BUDEME MAŤ ZA TO?
Mt 2O,1-16:
Podobenstvo o robotníkoch na vinici nevisí vo vzduchoprázdne. Je cielenou odpoveďou Ježiša Krista na otázku učeníka Petra, ktorý sa v zastúpení všetkých, ktorí počuli a prijali výzvu k nasledovaniu Ježiša pýta: “Ajhľa, my sme všetko opustili a nasledovali sme Ťa, čo teda budeme mať za to?“
Pán Ježiš najskôr hovorí, že učeníci budú pri poslednom súde „korunnými svedkami“ proti dvanástim kmeňom Izraela, teda proti spoločenstvu Božieho ľudu SZ, ktoré Ho ako celok nespoznalo a neprijalo ako Božieho Syna. Potom hovorí, že každý nasledovník , i keď musí neraz opustiť aj blízkeho človeka, prípadne aj to, čo ľudia považujú za tzv. sociálne a materiálne „ istoty“, -“ dostane omnoho viacej“. Totiž :“bude dedičom večného života“. Evanjelista Marek dopĺňa dôležitú poznámku, keď v súvise s novým, duchovným spoločentsvom a príbuzenstvom Ježišových nasledovníkov, otvorene deklaruje že:“ omnoho viacej dostane – keď aj s prenasledovaním“. Z tohto slova PJK je jasné, že kresťanská misia vždy musí počítať aj s prenasledovaním. Na inom mieste PJ hovorí aj konkrétne:“ vylúčia vás zo škôl – synagog“, alebo:“budú vás vodiť pred vladárov, aby ste pred nimi vydávali počet z viery“.
Otázka ,“čo teda budeme mať za to“, je otázkou prirodzenou a opodstatnenou vtedy, ak ide o vzťahy na rovine časného života. Mám na mysli pracovno-právne vzťahy v akomkoľvek zamestnaní a teda aj v cirkvi a v cirkevnom zbore. Žiaden zamestnávateľ a ani CZ nemôže povedať niekomu: Budeš robiť to, alebo ono, ale ja ťa nebudem platiť, čiže bez odmeny a pláce – lebo odmenou ti bude večný život.
Ale inak je to vtedy, ak ide o získanie večného života. Tento je vždy darom Božej milosti, Božej dobroty a lásky. Je darom nezaslúženým. Človek ho nemôže získať nijakými skutkami, službou, prácou alebo zásluhami. Dokonca ani Božím povolaním do „troch stavov“, ustanovených už Božím stvoriteľským poriadkom a nanovo reštituovaným Pánom Ježišom Kristom v Krste svätom. Ide o stav (úrad) a službu všeobecného kňazstva v cirkvi. O úlohu: byť v osobnom, živom vzťahu s Pánom Bohom. Povedané slovami SZ: „svätiť deň sviatočného odpočinku“. To znamená: byť vo vzťahu lásky s Tým, ktorý je plnosťou lásky.Jemu dobrorečiť, ďakovať za dar život , povolanie a možnosť byť naveky s Ním.
Druhý stav, určený stvoriteľským Božím poriadkom je : stav „Božieho ekonóma“! Je to úloha žiť v spoločentve lásky vo vzťahu manželskom i rodičovskom a vôbec v takom, kde máme zodpovednosť za druhého človeka, po PB najbližšom.Od PB sme prijali úlohu rodiča – verne sa starať o svoju rodinu, alebo povolanie do služby a práce pre potomstvo.
Tretí stav je úloha starť sa o všeobecné blaho. Luther ho menuje slovom: („politia“)- veci verejné, všobecné blaho a mier.
Lenže človek pádom do hriechu svoje povolanie, určenie a plnenie B.vôle narušil a obišel. Preto tak často vidíme ako sa „ stará iba o seba“, alebo – povedané slovami nášho podobenstva -: zaháľa na námestí. Navyše aj tam, kde zdanlivo dobre koná zverený úrad počína si „korupčne“. Hriechom skorumpovaný, koná vypočítavo.Tak sa stal v Božích očiach zlorečený a zatratený!
Preto už samotné terajšie povolanie človeka, ako hriešnika je – milosťou. Máme na mysli „nové povolanie“, ktoré prišlo a prichádza v osobe a slove PJK, v Jeho príchode na tento svet a v oslovení každého človeka.
Prisľúbený „denár“ povolaným robotníkom je obrazom hodnoty nebeského kráľovstva. Hodnoty sľúbenej a pripravenej Majiteľom a Pánom vinice, ktorou je celý tento svet. V ňom je záhrada Cirkvi ako predobraz nových vzťahov, ako miesto, kde je Boh v Ježišovi Kristovi Pánom a Vládcom. Spomínaný DENÁR je hodnotou, ktorá symbolizuje život, pokoj a radosť v plnosti a dokonalosti.
Zároveň platí na základe iného podobenstva PJ, že – darom milosti od PB je aj každá charizma, hrivna, alebo „talent“, ktorý človek dostal od Boha.
Otázky „starého Adama v nás“ zostávajú . On nielenže hľadá odmenu tu a teraz, ale on chce vidieť odmenu, ktorá by bola jasnou výhrou a ziskom, pokiaľ možno bez „prenasledovania“ , bez „nesenia kríža“. Alebo odmenu, ako osobnú chválu od ľudí.
Starý Adam v nás sa pýta na odmenu za „zásluhy“. Za to, čo ako kresťan robí a chce odmenu za svoju vieru. Za to, že sa modlí, oslavuje PJK, že sa spovedá, že ide k Pánovmu stolu, že žije podľa B.zákona. Ak sa toto deje, svedčí to o tom, že kresťanský štýl života nie je dôkazom vďačnosti za vykúpenie, ale je chápaný ako zásluha človeka. Tak, ako starí Židia a ich učitelia hovorili a predstavovali si Božiu spravodlivosť ako akési vážky, kde na jednej strane sú skutky dobré, na druhej zlé a čo preváži bude odmené. Ak preváži druhá strana, príjme človek trest!
To však bola nielen predstava židovských farizejov, ale aj učeníkov, lebo aj oni pochádzali zo židovstva. Bola to aj predstava stredovekej kresťanskej Cirkvi, keď začala učiť a hlásať, že niektorí ľudia majú „veľké prebytky dobrých skutkov“, ktoré sú vlastníctvom Cirkvi a ona nimi môže poslúžiť aj iným, nedostatočným, pravda, za odplatu! To sú korene dobre zmámych odpustkov a ich predávania.
Odpoveď Pána Ježiša spočíva v dvoch správach. Jedna je dobrá, radostná, druhá smutná. Ktorú chcete počuť ako prvú?
On ako dobrý psychológ a nebeský Dušpastier hovorí najskôr tú dobrú:“ Poslední budú prví! Budú odmenení tak veľkoryso, v čo ani vo sne nedúfali! Znie im odpoveď o Božej spravodlivosti, o Božej milosti a živote, ktorý z nej plynie!
Nebeský Hospodár daruje skutočnú odmenu všetkým. Bez ohľadu na to, ako dlho, či ako kvalitne pracovali. Prijali však Jeho pozvanie a na mnohé, čo splupracovníci i šafár videli v ich práci ako nedostatočné, nedokonalé, slabé a neprofesionálne sa jednoducho nepýta! Spoznávajú v tom skutočnú milosť a radujú sa z nej. Boli zdanlivo bez šance a stávajú sa prví. Vedia,že im Pán a šafár mnoho odpustil a prepáčil. Tak vyniká jeho dobrota a láska. Odpoveď Pána Ježiša je nádherné posolstvo: všetko je milosť.
Pre tých, ktorí viac dúfali v seba, je správa o milostivom Bohu nepochopiteľná. Takým bol ľud Izraela, jeho učitelia a je zrejmé, že aj učníci majú tento obraz Boha v sebe, podobne aj mnohí z prvých kresťanov, či už pochádzali zo židovstva, alebo pohanstva.
Mnohí povolaní, napriek tomu, že „znášali ťarchu dňa a páľu slnka“ obracajú v ruke svoj denár a – neradujú sa. Stávajú sa dokonca poslednými. Akoby zastali pred cieľovou čiarou a svoju odmenu nevidia ako milosť, ale len ako svoju zásluhu. Svoje obdarovnie vnímajú ako svoju hodnotu a povolanie iba ako svoje osobné rozhodnutie. Dávajú najavo, že ak na vinicu šli, jej Pán by mal zrejme pochopiť, že oni Mu urobili milosť a nie On im!! Dôkazom toho je, že „repcú proti hospodárovi“. Obviňujú Boha z nespravodlivosti a nelásky. Ba zdá sa, že svoj denár ani nechcú vziať z ruky Hospodárovej, takže ich musí priamo napomínať: „vezmi, čo je tvoje a choď“.
Nevziať Boží denár, znamná nevojsť, neprijať jeho kráľovstvo. Váhajú a tým sa stávajú poslednými . Ale posolstvo a druhá správa PJ je ešte vážnejšie!! Naznačuje, že takýto postoj môže skončiť úplnou tragédiou! „Mnoho je povolaných, ale málo vyvolených“.
Títo pripomínajú staršieho brata z podobenstva o márnotratnom synovi! Aj on obvinil otca z nespravodlivosti vtedy, keď prijal mladšieho márnotratného syna a ukázal mu tvár dobroty a lásky ! Starší syn sa ale z toho nechcel radovať, nedobrorečí za dar odpustenia a váha vojsť do domu, kde je „spev a radosť“. V oboch podobenstvách je koniec a posledné rozhodnutie otvorené. Nevieme, ako sa napokon rozhodol starší brat.
Nevieme, ako sa rozhodnú tí, čo obracajú v ruke DAR Pána vinice.
Žiaľ, aj dnes v našej Cirkvi vidíme okolo seba mnoho smutných, nedocenených a frustrovaných pracovníkov! Ak niekedy oni sami dokážu azda zakryť svoju mienku o záslužnosti svojej práce , služby , obetavosti, vidíme to jasne na ich deťoch a na ich vzťahu k povolaniu a životu podľa vôle Pána Cirkvi.
Milí br a sestry! Akýmsi „testom“ pred posledným a konečným účtovaním je pre nás dnes ponuka Božieho slova, ale aj ponuka Pánovej Svätej večere.
To všetko je JEHO ZMLUVOU, a tak i závdavkom odmeny nebeskej. To je dôvod k radosti! Veď tu ide o prijatie milosti, ktorá z Božej strany trvá. Dnes, i potom privoláva: Buď v mojom spoločenstve!“Vezmi, čo je tvoje a choď! Choď v pokoji…Vždy nanovo platí:„Vezmi chlieb, čo požehnal Pán!“ .Vezmi kalich, ktorý je plný milosti, lebo prináša odpustenie hriechov! Preto PJ hovorí: Jedzte- a pite z neho všetci… Príjmime Jeho Slovo a zasľúbenie o Jeho večeri! Slovo i sviatosť, lebo v nich je život! Kto tento závdavok života večného a nebeskej odmeny prijíma už dnes, teraz, pre toho platí:“ Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život!“
V mnohých kresťanoch sa však akosi zakorenilo presvedčenie, že tento „denár“ je málo, že primeranejšia a cennejšia odmena by malo byť niečo iné.Tu a teraz…
Lenže my sme vyzývaný Pánom JK radovať sa pri pripravenom stole pre hriešnikov:“Poďte všetko je pripravené“. Prečo teda tak mnohí váhame? Mnohí prví sa tak stali poslednými. Nebespečenstvo je v tom, že kto sa stane posledný, je v o h r o z e n í, že nemusí byť ani medzi vyvolenými v nebesiach. Preto pristúpme a príjmime, čo nám dáva sám Pán. Amen.
(Nedeľa Deviatnik – Sobotište O9 – Ľ.Batka st.)
Slovak