Lacná verzus drahá milosť? – čo na to Bonhoeffer?

 

Dietrich Bonhoeffer o ,, drahej milosti ,,
Teologie 20.století. Antologie. Usporiadal Karl-Josef Kuschel, Vyšehrad, Praha 1995, str. 293-299
  Lacná milosť je úhlavný nepriateľ našej cirkvi.
   To, o čo dnes zápasíme (mali by sme viac zápasiť), je drahá milosť. Lacná milosť znamená milosť ako tovar ponúkaný pod cenu, premrhané odpustenie, premrhaná útecha, premrhaná sviatosť(premrhané sviatosti). Znamená milosť ako nevyčerpateľnú zásobáreň cirkvi, z ktorej bezmyšlienkovite a bez obmedzení rozhadzujeme ľahkomyseľnými rukami. Je to milosť, ktorá nemá cenu, ktorá nič nestojí. To vraj predsa robí milosť milosťou, že navždy dopredu zaplatila účet.  Práve pre tento zaplatený účet môžeme dostať všetko zadarmo. Vynaložené náklady sú nekonečne veľké, preto sú aj nekonečne veľké možnosti, ako milosť použiť a premrhať. Čím by vôbec bola milosť, keby nebola lacnou milosťou?
   Lacná milosť znamená milosť ako učenie, ako princíp, ako sústavu. Znamená odpustenie hriechov ako všeobecnú pravdu. Znamená Božiu lásku ako kresťanské chápanie  Boha. Kto sa k Bohu hlási, tomu sa už dostalo odpustenia hriechov. Cirkev, ktorá takto o milosti učí, už preto má na tejto milosti podiel. V takejto cirkvi si svet(neveriaci – na papieri – členovia cirkvi) lacno prikrýva hriechy, ktoré neľutuje a ktorých sa ani nechce zbaviť. Lacná milosť je teda odmietnutím  živého Božieho slova, odmietnutím Božieho slova, ktoré sa stalo telom.
   Lacná milosť znamená ospravedlnenie hriechov, ale nie ospravedlnenie hriešnika. Však keď pôsobí milosť všetko sama, môže všetko zostať po starom. „Predsa dielo naše márne je.“ Svet zostáva svetom a my ďalej hriešnikmi „i pri najlepšej vôli“. Nech si teda žije kresťan tak, ako žije svet. Nech sa vo všetkom prispôsobí a nech ho ani nenapadne – keď nechce byť označený za sektárskeho blúznivca – odvážiť sa žiť v milosti iný (nový) život, než aký žil v hriechu! Nech sa neopováži horliť proti milosti, hanobiť veľkú lacnú milosť a pokusom o poslušný život podľa prikázania Ježiša Krista zaviesť nové otroctvo litery (ktorá zabíja)! Svet je ospravedlnený milosťou. Preto aby bola zachovaná vážnosť tejto milosti, a aby sa tejto nenahraditeľnej milosti kresťan nevzpieral, preto nech žije tak ako ostatný svet! Rád by určite vykonal niečo mimoriadne, ale keď sa musí toho vzdať a žiť do konca života po svetsky je to pre neho nepochybne najťažšie rozhodnutie. On to však musí podstúpiť a zriecť sa so sebazaprením usilovnosti odlišovať sa svojím životom od sveta. Tak ďalekosiahlu platnosť musí dopriať milosti, aby svetu nezbúral vieru v túto lacnú milosť. Aj keď sa kresťan vo svojej svetskosti musí zriecť sebazaprenia nielen kvôli svetu, ale aj priamo pre milosť samotnú, predsa vraj sa môže s pokojným svedomím a bezpečne – securus – tešiť z milosti, ktorá sama všetko pôsobí. Nech teda kresťan nechá nasledovanie a teší sa z milosti! Toto je lacná milosť, ktorá ospravedlňuje hriech, ale neospravedlňuje kajúceho hriešnika,  ktorý sa odvracia od svojho hriechu a obracia sa novým smerom. Nie je to odpustenie hriechu, ktoré človeka oddeľuje od hriechu. Lacná milosť je milosť, ktorú ponúkame – preukazujeme sami sebe.
   Lacná milosť je kázať odpustenie bez pokánia, krstiť bez poslušnosti v cirk.zbore (zodpovednosť členov cirk.zboru voči sebe navzájom, voči cirkvi a v prvom rade poslušnosť a bázeň voči Bohu), prisluhovať Večeru Pánovu bez vyznania hriechov, vyhlasovať rozhrešenie bez osobnej spovedi. Lacná milosť je milosť bez nasledovania, milosť bez kríža, milosť bez živého Ježiša Krista, ktorý sa stal človekom.
   Drahá milosť  je poklad skrytý v poli, pre ktorý človek ide a z radosti z neho predá všetko čo má. Je to drahocenná perla, ktorú chce získať kupec a preto predá všetky svoje statky. Je vládou Krista kráľa, pre neho a jeho drahú milosť si človek neváha vyrvať oko, ktoré ho zvádza. Je zvolanie Ježiša Krista, po ktorom učeník opúšťa svoje siete, aby ho nasledoval.
   Drahá milosť je evanjelium, ktoré musíme stále znovu hľadať, dar, o ktorý musíme prosiť, dvere na ktoré musíme búchať.
   Je drahá, pretože volá k nasledovaniu, je milosťou, pretože volá k nasledovaniu Ježiša Krista. Je drahá, pretože za ňu človek platí životom (Bonhoeffer vedel o čom píše, veď aj on zaplatil životom, tak ako množstvo mučeníkov pre meno Ježiš v celých dejinách Pánovej cirkvi), je milosťou, pretože až skrze túto drahú milosť získava človek život. Je drahá, pretože zatracuje hriech, je milosťou, pretože ospravedlňuje hriešnika. Táto milosť je drahá predovšetkým preto, že Bohu prišla draho, že ho stála život jeho Syna – „boli ste draho vykúpení“ – a pretože nám nemôže byť lacné to, čo je Bohu drahé. Milosťou je predovšetkým preto, že Bohu nebol vlastný Syn príliš drahou cenou za náš život, áno, vydal svojho Syna za nás. Drahá milosť, to je Boh, ktorý sa stáva človekom.
   Drahá milosť je ako svätosť, ktorú treba strážiť pred svetom, ktorá nesmie byť svetu vydaná na posmech a znesvätenie. Je teda milosťou ako živé slovo, slovo Božie, ktorým sám Boh hovorí, ako sám chce. Zasahuje nás ako milostivé zavolanie k nasledovaniu Ježiša, znie zovretému duchu a utrápenému srdcu ako slovo odpustenia. Milosť je drahá, pretože nás núti prijať bremeno nasledovania Ježiša Krista; je to milosť, vraví Ježiš: „Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké.“
   Dva krát počul Peter zavolanie: Nasleduj ma! Bolo to prvé a posledné Ježišove slovo Petrovi – Marek:1,17 a Ján:21,22.Celý jeho život je vymedzený oboma týmito zvolaniami. Prvý krát opustil Peter svoje siete, svoje zamestnanie pri Genezareckom jazere na Ježišovu výzvu a nasledoval ho bez výhrad. Posledný krát sa sním stretáva vzkriesený Pán vo chvíli, keď sa vrátil s starému zamestnaniu, opäť pri Genezareckom jazere a ešte raz zaznie: Nasleduj ma! Medzi týmito dvoma udalosťami prežil Peter celý život učeníka v nasledovaní Krista. V jeho strede bolo závažné priznanie k Ježišovi ako k Božiemu Mesiášovi. Tri krát bolo Petrovi zvestovaná tá istá zvesť, na začiatku, na konci a v Caesareji Filipovej, že totiž Ježiš Kristus je jeho Pán a Boh. Je to stále tá istá Kristova milosť, ktorá ho volá: Nasleduj ma! a ktorá sa mu zjavuje, keď sa priznáva k Božiemu Synovi. Petra takto tri krát zastavila milosť na jeho ceste, tri krát mu bola táto milosť rôzne zvestovaná. Bola to vlastná milosť Kristova a určite nie milosť, ktorú by si bol Peter sám prisúdil. Bola to tá istá Kristova milosť, ktorá si ho podmanila, aby všetko opustil a nasledoval Krista, ktorá v ňom vyvolala vyznanie, ktoré sa muselo celému svetu javiť ako rúhanie, ktorá neverného Petra zavolala, aby sa podieľal na poslednom utrpení svedka, a tak mu odpustila všetky hriechy. V živote Petrovom patria milosť a nasledovanie nerozlučne k sebe. Dostalo sa mu drahej milosti.
   S rozšírením kresťanstva a z narastajúcim zosvetštením cirkvi sa pomaly strácalo poznanie drahej milosti. Svet prijal znaky kresťanstva, milosť sa stala všeobecným majetkom kresťanského sveta. Bola lacno na predaj. A predsa uchovala rímska cirkev akýsi zostatok pôvodného poznania. Malo rozhodujúci význam, že sa mníšstvo neoddelilo od cirkvi a že cirkev obozretne strpela mníšstvo vo svoji radoch. Tak aspoň na samom okraji cirkvi bolo miesto, kde ďalej žilo poznanie, že milosť je drahá, že milosť obsahuje, že v milosti je zahrnuté nasledovanie. Ľudia opúšťali pre Krista všetko čo mali, a pokúšali sa každodenným cvikom poslúchnuť prísne Ježišove prikázania. Tak sa stal mníšsky spôsob života živým protestom proti zosvetšteniu kresťanstva, proti lacnej milosti. Tým však, že cirkev tento protest strpela a vyhla sa konečnej zrážke, relativizovala tento protest, ba dokonca ho zneužila k tomu, aby ospravedlnila svoj vlastný zosvetštený život. Mníšsky spôsob života sa teraz stal mimoriadnym výkonom jednotlivcov, k čomu však široké zástupy cirkevného ľudu nemohli byť zaviazaní. Nerozumné obmedzenie platnosti Ježišových príkazov na určitú skupinu ľudí so zvláštnou spôsobilosťou viedlo k tomu, že sa rozlišoval najvyšší a najnižší stupeň plnenie kresťanskej poslušnosti. Tak bolo možné pri každom ďalšom útoku na zosvetštenie cirkvi odkazovať na to, že v rámci cirkvi je otvorená cesta mníšskeho spôsobu života, vedľa ktorej je však celkom oprávnená možnosť ľahšieho spôsobu života. Tak sa stalo, že odkaz na pochopenie drahej milosti v prvotnom kresťanstve, ktoré sa v rímskej cirkvi malo udržať mníšstvom, musel práve naopak poskytnúť posledné ospravedlnenie zosvetštenej cirkvi. Hlavným omylom mníšstva pri tom nebolo to, že chcelo ísť milostivou cestou nasledovania vo všetkej prísnosti, aj keď celkom dobre neporozumelo vlastnému obsahu Ježišovej vôle. Horšie sa previnilo tým, že sa podstatne odchýlilo od kresťanstva, keď svoj spôsob života povýšilo na mimoriadny výkon niekoľkých jednotlivcov, a tak mu priznalo nárok na zvláštnu – výnimočnú záslužnosť.
   Keď Boh službou Martina Luthera znova prebúdzal k reformácii evanjelium o čistej a drahej milosti, previedol Luthera kláštorom. Luther bol mníchom. Opustil všetko a chcel nasledovať Krista v dokonalej poslušnosti. Zriekol sa sveta a oddal sa kresťanskému dielu. Učil sa poslušnosti ku Kristovi a jeho cirkvi, presvedčený, že iba poslušný môže veriť. Vstup do kláštora zaplatil Luther odovzdaním sa s celým svojím životom. Táto Lutherova cesta však stroskotala na Bohu. Boh mu v Písme ukázal, že nasledovanie Ježiša nie je mimoriadny záslužný výkon jednotlivcov, ale Božím príkazom, ktorý je určený všetkým kresťanom. Pokorné dielo nasledovania premenilo sa mníšstvom v záslužné úsilie svätcov. Sebazaprenie toho, kto sa vydal na cestu nasledovania, bolo tu odhalené ako posledný pokus, ktorým chcel zbožný presadiť sám seba. Práve tadeto sa svet vlámal do samého stredu mníšskeho života a spôsobom krajne nebezpečným znovu všetko ohrozoval. Mníšsky únik zo sveta bol takto usvedčený z lásky ku svetu, ktorú sa snažil zakryť vlastnou pobožnosťou. Práve keď Lutherovi takto stroskotala posledná možnosť naozaj zbožného života, chopil sa milosti. Mníšsky svet sa mu zosypal, ale v jeho troskách uvidel záchrannú ruku Božiu ktorú mu v Kristovi podáva. Chopil sa jej  vo viere, že „predsa dielo naše márne je i pri najlepšej vôli“. Bola to drahá milosť, ktorej sa mu dostalo; úplne rozbila celú jeho existenciu. Musel znova opustiť svoje siete a nasledovať. Prvý krát pri vstupe do kláštora, opustil všetko, len seba, svoje zbožné „ja„ neopustil. Tento krát mu bolo zobraté aj to. Dal sa cestou nasledovania nie pre vlastne zásluhy, ale pre milosť Božiu. Už nepočul: Zhrešil si síce, ale to všetko je už vymazané, len zostaň ďalej tým, čím si bol a teš sa z odpustenia! Luther musel opustiť kláštor a vrátil sa do sveta nie preto, že by svet bol sám o sebe dobrý a svätý, ale preto že i sám kláštor bol iba svetom. (…)
   Milosť ako princíp – lacná milosť je v konečnom dôsledku znovu len zákonom, ktorý nič nepomáha a neoslobodzuje. Milosť ako živé slovo – ako potešenie v pokušení a výzva k nasledovaniu, drahá milosť je jedine čistou – rýdzou milosťou, ktorá naozaj odpúšťa hriechy a oslobodzuje hriešnika.
   Ako supy sme sa zlietli k mŕtvole lacnej milosti; tam sme sa nakazili jedom, ktorého pôsobenie vykorenilo medzi nami nasledovanie Ježiša. Učeniu o rýdzej milosti sa síce dostalo cti, ktorá nemá obdoby, čisté učenie o milosti sa stalo priamo bohom, ba priam samou milosťou. Všade bolo počuť Lutherove slová, a predsa ich pravda sa zvrátila v sebaklam. Stačí, aby naša cirkev mala správne učenie o ospravedlnení – potom je dozaista i ospravedlnenou cirkvou! Takéto bolo (a často v ECAV i je) presvedčenie. Pravý odkaz Lutherov mal teda byť v tom, že sa milosť ponúkala čo najlacnejšie. Podstata luteránstva sa hľadala v tom, že sa nasledovanie Ježiša prenechalo zákonníkom, reformovaným alebo (sektárskym) blúznivcom, a to kvôli milosti ; že sa ospravedlňoval svet a že sa z kacírstva obviňovali kresťania, ktorí chceli Krista nasledovať. Zástupy sa stali kresťanskými, stali sa luteránmi, ale na úkor nasledovania, za príliš lacnú cenu. Lacná milosť zvíťazila.
   Ale uvedomili sme si tiež, že táto lacná milosť sa voči nám zachovala veľmi nemilosrdne? Je cena, ktorú musíme platiť v podobe rozpadania sa organizovanej  cirkvi, niečo iného než nutný dôsledok milosti lacno získanej? Lacno sme zvestovali a ponúkali sviatosti, krstili, konfirmovali, rozhrešovali celé zástupy bez rozpakov a bez obmedzenia, vydávali sme z ľudskej lásky svätyňu napospas posmievačom, vylievali nekonečné prúdy milosti, ale len veľmi zriedka zaznela výzva k prísnemu nasledovaniu Krista. Kam sa podelo poznanie starej cirkvi, ktorá krstným katechumenátom dôsledne strážila hranicu medzi cirkvou a svetom a bdela nad drahou milosťou? Kam sa podeli varovné slová Lutherove pre takýmto zvestovaním evanjelia, ktoré poisťovalo ľudí v ich bezbožnom živote? Kedy bol svet hroznejšie a beznádejnejšie pokresťanštený než práve týmto spôsobom? Čo znamená tých 3000 Sasov vyvraždených Karolom Veľkým, keď to porovnáme s dnešnými miliónmi ubitých duší? Na nás sa overila pravda slov, že hriech otcov je trestaný na synoch do tretieho i štvrtého pokolenia. Lacná milosť sa zachovala k našej evanjelickej cirkvi veľmi nemilosrdne.
   Lacná milosť bola iste i k väčšine z nás celkom osobne nemilosrdná. Neotvorila nám cestu ku Kristovi, ale práve naopak, nám ju zatarasila. Nevolala nás k nasledovaniu, ale nás zatvrdila v neposlušnosti. A nebola to práve nemilosrdná tvrdosť, že sme boli zaskočení slovom o lacnej milosti vo chvíli, keď sme už počuli výzvu nasledovať Ježiša ako milostivé Kristove volanie, keď sme už vykročili na cestu nasledovania s poslušnosťou rozkazu? Či sme tomuto slovu lacnej milosti mohli rozumieť inak, ako že nás chce zastaviť na našej ceste vyzývajúc nás k úplnej svetskej striezlivosti, že v nás udusilo radosť z nasledovania preukazujúc holú našu svojvôľu tejto našej cesty, okázalé márnenie našej sily, našej námahy a poslušnosti, ktoré sú nielen nepotrebné, ale priamo nebezpečné? Veď predsa práve v milosti je už všetko pripravené a vykonané! Tlejúci knôt bol nemilosrdne uhasený. Takto hovoriť k človeku bolo nemilosrdné, pretože zmetený touto lacnou ponukou musel opustiť cestu na ktorú ho Kristus pozval, pretože tu siahol po lacnej milosti, ktorá mu navždy uzamkla poznanie o drahej milosti. Veru, nemohlo to predsa inak dopadnúť: podvedený slabý človek sa ako vlastník  lacnej milosti zrazu cítil silným, avšak v skutočnosti stratil silu k poslušnosti a k nasledovaniu.  Slovo o lacnej milosti zničilo o mnoho viac kresťanov ako akýkoľvek rozkaz vyžadujúci skutky.
   Celý náš ďalší výklad je určený tým, ktorí sú práve tým všetkým zdrvení, ktorým sa slovo o milosti stalo desivo prázdnym. V záujmu pravdivosti musíme hovoriť i za tých z našich radov, ktorí priznávajú, že pre lacnú milosť prestali nasledovať Krista a že bez nasledovania Krista prestali tiež rozumieť drahej milosti. Proste preto, že nechceme poprieť, že nejdeme cestou pravého nasledovania Krista, že sme síce údy pravovernej cirkvi s čistým učením o milosti, nie však údy cirkvi, ktorá Krista nasleduje, musíme sa znova pokúsiť porozumieť pravému vzájomnému vzťahu milosti a nasledovania. Tomu sa dnes už nesmieme vyhnúť. Stále jasnejšie sa ukazuje, že biedou našej cirkvi je jediná otázka: Ako dnes máme ako kresťania žiť?
   Dobre je tým, ktorí už sú na konci cesty, ktorou chceme kráčať, a v údive chápu, čo sa dá len ťažko pochopiť, že totiž milosť je drahá pretože je rýdzou milosťou, Božou milosťou v Ježišovi Kristovi. Dobre je tým, ktorí bolo touto milosťou premožení v prostom – detinskom nasledovaní Ježiša Krista, takže môžu v duchu pokory chváliť Kristovu milosť, ktorá všetko pôsobí sama. Dobre je tým, ktorí znajúc túto milosť, môžu vyznať vo svete, bez toho že by sa v ňom stratili, ktorá cesta nasledovania Ježiša Krista tak uistila o nebeskej vlasti, že sú skutočne slobodní pre život v tomto svete. Dobre je tým, pre ktorých nasledovanie Ježiša Krista neznamená nič iné, ako život z milosti a pre ktorých je milosť totožná s nasledovaním. Dobre je tým, ktorí sa stali takto kresťanmi, tým, ktorým bolo slovo milosti milosrdné.
 

Leave a Reply